David.Darco

Prvá skúsenosť s Wesom Andersonom. Neviem prečo ma jeho tvorba akosi obchádzala, keď jeho meno počuť z každej strany. Zrejme som nenašiel odvahu vstúpiť do jeho štylizovaných príbehov. Chyba. Grandhotel Budapešť má snáď všetko, čo si od filmu môžete priať. Humor, detektívnu zápletku, útek z väzenia, trilion absurdných situácii, thrillerové prvky, obsadenie ako zo sna, rámcovú výstavbu rámcovej výstavby deja a napokon nespochybniteľné výtvarné kvality, po ktorých musí snívať každý režisér. Ako milovník symetrických kompozícii bol tak pre mňa Grandhotel spoločne so všetkým skôr menovaným splneným vlhkým snom. A čo je najlepšie je teoreticky vzaté istota, že sa mi raz návrat k nemu bude páčiť ešte viac.

Celkom zvláštny lolitkovský námet, na tejto platforme celkom preceňovaný. Nie že by ma Besson nepotešil. Ale na to akú má Leon povesť som sa až príliš často chytal za hlavu, aké nefunkčné a zvláštne (a nelogické) momenty sa do scenára dostali. Čo sa však musí nechať je objav desaťročia v podobe Natalie Portman. Úprimne mi z jej výkonu spadla sánka a nejakú tú chvíľu som ju ešte za sebou ťahal po zemi. Tie herecké polohy, ktoré zvládla v 13tich absolútne bravúrne sú hodné Oscara.

Hoci poznám pojem aj body manifestu Dogma 95 už nejaký ten piatok, až teraz som sa dostal k filmu natočenému v jeho duchu. Festen je výborný film, ktorý má svojimi štýlotvornými postupmi milo prekvapil. Úprimne som si takto dynamický a štylizovaný film manifestu hlásajúceho príklon k realizmu nepredstavoval. Vintenberg je majster v špáraní sa v bytostných traumách jeho postáv. Ako sa na to tak pozerám, tak už od jeho ranej tvorby.

Je škoda že Levinson nedotiahol záver série (pre mňa v hodnotení rozhodujúci) do takých kvalít, aké mali prvé tri a predposledný diel. Samotný záver série pôsobí trochu nesúrodo a síce nemôžeme hovoriť o naplnení diváckych očakávaní ani v kontexte záveru prvej série, tá bola na rozdiel od druhej sujetovo komplikovanejšia. Epizódnejšia. A samotný záver prekvapivo interpretačne zložitejší a audiovizuálne podmanivejší, zaujímavejší. Druhá séria a teda jej záver však pôsobí ako (pre mňa) neuspokojiví záver celého seriálu (potvrdená tretia séria). Nefunkčný najmä z hľadiska nedopovedania mnohých liniek, čo mi akosi úplne nedáva zmysel. Séria má neskutočne veľa silných momentov a nápadmi ani sountrackom výrazne nezaostáva za tou prvou (aj keď čo si budeme, tá prvá je Labrynthov masterpiece). Vytratila s avšak epizodická stavba celku a odrazu je Euphoria o dosť predvídateľnejšia a konvenčnejšia. To neznamená že je horšia. Je len iná. A aby som sa vrátil k tomu, čím som začal. Keby bola posledná epizóda konzistentnejšia, určite by som zostal pri 5hviezde.

Coenovho Macbetha pomerne ťažko hodnotiť, nakoľko lavíruje niekde medzi nudnými, doslovne prepísanými dialógmi (snímanými pohľad protipohľad) a zaujímavým vizuálnym poňatím určitých pasáží (úvodné proroctvo čarodejníc, vražda kráľa, les pochodujúci na hrad a tak ďalej) To svietenie, Rámovanie a výprava je vskutku oku lahodiaca, ale to Shakespearovské herectvo a popisné dialógy/monológy vo filme príliš nefungujú. Dúfal som asi skôr v Jarmuschovsky tichý filmík pracujúci dôkladnejšie a zaujímavejšie s tým čo a ako divákovi ukázať prostredníctvom obrazu, ako povedať formou dialógu. Škoda.

People ain't no good is just not enough. Zameniteľný survival s logicky deravou zápletkou a úplne debilnou motiváciou oboch postáv. S nudným jadrom príbehu a predvídateľným, neoriginálnym záverom.

Osobne sa mi Vražda v Orient exprese páčila viac. Smrť na Níle však tiež neurazí. Okrem samotného zločinu nazrieme aj do osobného života a vzťahov Poirota. Čo ma však vyložene znechutilo je tona odfláknutého green screenu. Miestami sa na to fakt nedalo pozerať. Na to že mal film takmer dvojnásobne väčší rozpočet oproti prvému je to celkom smutná "podívaná".

Čistokrvná ľudská dráma a jeden stresujúci večer v gastro priemysle v jednom zábere. Oneshot tu však nie je len na efekt, ale nádherne zhmotňuje tesnosť priestoru, na ktorého ploche sa odohrávajú desiatky mikropríbehov v jednom čase. V tomto je Boiling point brilantný. Čo mi chýbalo bolo akési silnejšie, vyhrotenejšie finále. Celú dobu sa k tomu schyľovalo, až napokon niektoré motívy vyšumeli do prázdna, čo mi nie vždy vadí. Tentokrát by som však uvítal ich uzatvorenie a vyústenie do jedného katastrofického momentu.

Moja prvá skúsenosť s Jane Campion. Musím povedať že do istej miery rozumiem, prečo mnohí jej filmy neznesú, nedopozerajú a zavrhnú. Pre mňa však ide o šikovnú hru s žánrovými konvenciami a štúdiu medziľudských vzťahov, ľudskej povahy, psychiky a najmä utrpenia. Čo iní môžu považovať za vytrácanie sa motívov a nejednoznačné-nedoslovné motivácie ja pokladám za istú plavbu cez vody nejasnosti ľudskej mysle a nedostatočnej vypovedanosti ľudských útrap a myšlienok. Zároveň je to prístup ktorý napríklad v tomto prípade prináša nejednoznačnosť deja ktorá minimalisticky prekvapuje diváka a dezorientuje ho v tom, čo chce vlastne autorka povedať. Mne sa takýto prístup celkom pozdáva a popravde ma celkom teší, že sa darí aj takémuto autorskému dielku s nevypovedanými, iba naznačenými tematickými fenoménmi, v dnešnej dobe spravidla tendenčne (za vidinou festivalového úspechu) spracovávanými a pretláčanými aj do námetov, v ktorých pôsobia ako rozhádzaná kopa smetí uprostred zelenej lúky.

Changelling trpí svojou tematickou a subžánrovou roztopašnosťou. Typická Oscarovka s o dušu hrajúcou Angelinou v sebe kombinuje komornú drámu, thrillerovú zápletku, súdobý (a vraj podľa skutočnosti) politický konflikt na skorumpovaných a neschopných úradoch. To so sebou prináša úsek z psychiatrickej liečebne evokujúci Prelet nad Kukučím hniezdom a tak ďalej by sa dalo pokračovať. Skrátka, je toho príliš veľa na to, aby to zanechalo hlbokú emocionálnu stopu (i napriek tomu, že konvenčných, ale silných momentov je tu naozaj požehnane) a drží sa to v príliš prísne hollywoodsko-Eastwoodovských koľajniciach, aby to diváka obohatilo intelektuálne. Aj napriek tomu mám však taký zvláštny pocit, že Eastwood dokáže aj takéto príbehy držať nad vodou v diváckych sympatiách. A to je koniec koncov rozhodujúce.