Janko_Vlyrd

Toto nie je "iba" dokument, ale seriózny a strhujúci sled udalostí vývoja pokračovania jednej z najlepších hier histórie, ktorá vzišla z tvorby jedného z najuznávanejších tvorcov a herných štúdii a chová v sebe lásku k hrám, ktorú všetci tak milujeme. Väčšinu vecí sme mohli vedieť, vidieť, alebo aj čítať, či vytušiť, ako sa asi udiali,... ale počuť niektoré veci od tvorcov z Naughty Dog, či od hercov, bolo fakt dojímavé, až srdcervúce (krásny odkaz všetkým primitívnym hejterom a podobným zvieratám šíriacich nenávisť). A dnes máme možnosť do tohto celého aspoň z časti nahliadnuť. Poďakovanie nestačí.

Agresívne, provokatívne, úprimné, strašidelné, temné, vyhrotené, bolestivé a emočne zdrvujúce. Zároveň krásne euforistické, kedy názov naplno vystihuje, o čom toto filmové dielo je. Dej a príbeh strieda prítomnosť s minulosťou, ktoré vzájomným kombinovaním pomáhajú divákovi sa lepšie vcítiť do každej dôležitej postavy a postupným skladaním súvislostí, si dokáže zodpovedať na všetky otázky. Scenár vypočítavo využíva techniku - "Pozeraj a vnímaj, neskôr sa postupne dozvieš, prečo...". Niektoré scény a situácie pôsobia šokujúco a explicitne, čo je na jednej strane dobrý a v konečnom dôsledku pôsobivý zámer, no na strane druhej to zapríčiňuje, že snímka sa nedostane k širšiemu publiku divákov. Rovnako nemusí väčšine divákom sadnúť štýl natočenia niektorých scén (príkladov by bolo viacero). Humoru je tu prakticky minimum a aj niektoré scény nazývať, že sú humorné, je až moc odvážne. Postavy sú prepracované a nikto nie je rovnakým dielom ani dobrý, ani zlý a divák im verí každé jedno slovo a pohyb. Kasting sa podaril na jednotku. Atmosféra spojená s hudbou od Labrintha patrí k tomu najlepšiemu, čo sa dá na obrazovke momentálne vidieť. Soundtrack je presne šitý na mieru a nechýbajú songy od slávnych interpretov z minulosti. Prečo toľká chvála? V tomto čase nepoznám nič pôsobivejšie na danú tému a teším sa na tretiu sériu. Nádherné zrkadlo... (pozrite si to a domyslite si). 5/5.

Príbehy, ktoré som prežíval každé ráno v sobotu a nedeľu ako dieťa v inom svete. Momenty z niektorých epizód mám dodnes v pamäti a každému, kto si chce všetky dostupné príbehy zopakovať, tak obe série sú dostupné na Blu-Ray. Nie je potrebné sa moc rozpisovať, ale od animácie, atmosféry, hudby, nápadov až po postavy, sa jedná o nadčasové dobrodružstvá a nie len pre deti. Jedinečnosť príbehov tu cítiť na míle. Grimmovci sú pre Európu takou vzácnosťou, ako súčasný Mijazaki pre Áziu. Ak raz budú čisté žánre vyhynutým druhom a ak niečo v tej dobe poukáže na rozprávkové poňatie, budú to tieto príbehy a za ich adaptovanie poďakujeme Japoncom.

Som prekvapený, koľko divákov sa nechalo strhnúť emóciami a nasolili tomu päť hviezd, ako by sa nechumelilo. Marvel stagnuje a doslova som mal pocit, že trpí únavou. Dramatické scény striedajú otravné a tupé vtipy a záver je prakticky nefunkčný. Ako celok na mňa tretí strážcovia skrátka nefungujú a najväčší problém tohto filmu je, ako sa bojí vybočiť zo štandardu - postavám sa nemôže nič stať, t.j. akčné scény nemajú žiadnu výpovednú hodnotu a napätie sa úplne vytratilo. Audiovizuál je však na úrovni, avšak tam to končí. Veľká škoda.

Ak by niekto nechápal, o čom je The Last of Us, či nevidel v ňom veci, v ktorých publikum vidí čaro, nemusí ho to trápiť. Príbeh v tejto sérii, resp. hernej predlohe nie je zložitý. Záleží len od schopnosti každého z nás, ako sme v niektorých situáciách schopní čítať príbeh medzi riadkami, a či v ňom chceme hľadať širšie súvislosti. Ak toto nejaký divák nedokáže splniť, nie je tento príbeh preňho a možno by mal hľadať vo svojom živote viac lásky. The Last of Us pred nás nastoľuje požiadavku, koho si vyberieme, ktorú stranu, komu budeme fandiť a naopak, koho nenávidieť. Postavy nám ukazujú, čo zostalo z nich, ich rodín, priateľov a z celého sveta, pričom každá má opodstatnený motív svojho konania a majú silný vplyv na hlavnú dejovú linku. Pred postavy sú kladené prekážky, čo sú ochotné obetovať, čoho sa vzdať, či dokážu prijať následky za svoje činy a vysporiadať sa s nimi. Spoločnosť je v rozklade a hľadá rovnováhu. The Last of Us pred nás kladie otázky "Zachoval by som sa rovnako, ak by som sa ocitol v podobnej, alebo v obdobnej situácii?", "Dokážem prijať, akým spôsobom sa vyvíja dej a osudy postáv?", "Chcem, alebo dokážem nejakej postave odpustiť, čo napáchala, ale viem, čo ju k tomu viedlo?", "Zaslúžila si tá a tamtá postava radšej smrť, alebo mali prežiť?", či "Mám vôbec právo ich súdiť?" a pod. Z The Last of Us priam žiari odvaha jeho tvorcov a scenáristu rozprávať príbeh takýmto spôsobom. Je to príbeh o hodnotách a láske. Na vzťah medzi dvoma hlavnými postavami by si mal každý vytvoriť svoj vlastný názor. Kto vidí, prežíva a všíma si ich vývoj, tak cíti. Tvorcovia sa mimoriadne vyčerpávajúco snažia v seriály vyhovieť, čo najširšej skupine divákov a "kričia", aby takto, alebo aspoň v podobnom zmýšľaní boli vytvárané ďalšie seriály podľa videohier. A čo emócie? Pripadám si ako na horskej dráhe. Dokonca v niektorých situáciách sú silnejšie, ako v predlohe. Herci a hudba? Par excellence. Tempo? Rozhodne nepoľavuje. Mám však pocit, že mi to ubieha (a ubehlo) akosi rýchlo. Subjektívne, až na zriedkavý pocit vyššieho tempa v niektorých epizódach a ich krátkosť, nemám inak seriálu čo vytknúť, a ak budú takto vyzerať ďalšie série, tak budem o to spokojnejší. Už teraz je však jasné, že boli spochybnené akékoľvek úvahy a diskusie o tom, že adaptácie podľa videohier na filmovom plátne nefungujú. 5/5.

Najväčším problémom Veľkého autobusu je, že nie je klasickým katastrofickým filmom, akým je napríklad Poseidon. Keby ním bol, tak aj dnes má mladšiemu publiku čo povedať. Niektoré humorné situácie a nápady sú v pohode, niektoré naopak otravné a na dnešnú dobu skrátka nezaraditeľné, ostávajúce v histórii paródie a tu ostávajú aj všetky ostatné filmové aspekty, na ktorých padá takmer celá stopáž. Na druhej strane oceňujem odvážny nápad s dizajnom autobusu (plus interiéry) a "bojom" medzi korporátmi zastávajúcími svoj biznis (ropný vs reaktorový pohon), čo ani dnes nie je neaktuálnou témou. Film na jeden oddychový večer, ktorého ak Vám jeho humor sadne, môže Vás kvalitne pobaviť.

Nepochyboval som a po prvom pozretí filmu a bez akéhokoľvek ďalšieho uvažovania konštatujem, že Cameron vie, čo robí. Po 13 rokoch nie je len tak ísť na pokračovanie tak obrovského filmu ako Avatar, pretože niekto mohol zostarnúť a je mu už takýto žáner viac cudzí, niekto sa môže sústrediť už dnes na ďalšie, iné žánre, ba naopak, niekto môže mať dnes 13 rokov a s nedočkavosťou skákať dva metre pred kino sálou, pričom tu máme nával Marveloviek a pod. K filmu, celý moment prekvapenia z Pandory až po citlivé oboznamovanie sa s jej svetom tu nenájdeme, toto už bolo v jednotke, a preto by bolo nefér to pokračovaniu vytýkať. Toto očakávanie odporúčam okamžite vypustiť z hlavy! Dokonca niekomu môže chýbať akási väčšia veľkoleposť. Tú veľkoleposť sme v jednotke mohli napr. vidieť pri zábere, ktorý zrovna zachytil masovú explóziu padnutého raketoplánu, zrútenie domového stromu, či v bojových náletoch ľudí a avatarov proti sebe - prvý podstatný rozdiel je, že dvojka má o toľko viac takýchto (a možno trošku menších) scén, že divák nemá šancu veľkoleposť zachytiť všade na prvý raz, pričom tam je, avšak väčšinou na vode a v nej (dokonca aj v tmavých prostrediach). Cameron chcel evidentne výzvu a džunglu vymenil za vodu, pričom poukazuje aj na jej zlú stranu (nikto pre ňou neutečie). Obávam sa, že napriek tomu bude toto od istej časti komunity najväčším terčom kritiky. Film určite nie je na jedno pozretie! Technická stránka, t.j. celý audiovizuál, je jedna obrovská diváčsko-vizuálna žranica, kedy som nevedel kam sa pozerať, resp. čo stíhať obdivovať. O záberoch pod vodou to platí dvakrát. Od príbehu som nečakal nič. Potešili ma viaceré postavy (aj nové, hlavne - Kiri*) a rozšírenie Pandorynho sveta. Ďalší rozdiel, a ktorý určite bude niekomu vadiť, je ten, že Cameron tu expresívne tlačí na pomstu (a na jej globálne poukázanie), čím sa film síce v niektorých scénach viac dostáva do pozície trileru, avšak sa silno drží myšlienky rodiny. Avatar: The Way of Water pôsobí ako mimoriadne kvalitná medzera medzi jednotkou a niečím väčším a mnoho divákov ho ocení až časom. Toto však nemusí byť na škodu. Kinovú verziu (v 3D) rozhodne odporúčam absolvovať každému. Sklamaným divákom odporúčam sa opätovne vrátiť napr. k Titanicu. Kinematografii odkazujem: veľké ďakujem.

Žiadny prequel, ale skôr doplnenie skvelého originálu, ktoré v konečnom dôsledku nebolo potrebné. Ani neurazí, ani nenadchne a celé to zachraňuje Isabelle Fuhrman, ako "malá" Ester a "zvrat" niekde za polovicou filmu. Prostredie a atmosféra sú zvládnuté dobre. Zvyšok nič moc.

Snaha veriť, že táto verzia prekoná, alebo bude rovnaká, ako originál (1 a 2), je striktne naivná a veľmi krátkozraká, pričom stavať na tomto nejakú kritiku mi nepríde fér. Podľa môjho názoru sa tvorcovia v Netflixe snažili nápad niekam posunúť a spracovať ho po svojom, čo sa im aj podarilo. To isté platí pre všetky ostatné prvky (príbeh, postavy, ich chovanie a vývoj, zmeny v niektorých pravidlách a pod.), predsa už doba a vnímanie filmov divákmi sa niekam posunuli. Samozrejme, ak ho porovnávame s originálom (dĺžka dohromady približne 267 minút), je v ňom všetkého menej, ale v zásade mu nepripisujem slovo "horší". Čo do efektov a atmosféry, tu Death Note rozhodne nezaostáva a mal som pocit, že je temnejší, než sa na prvý pohľad môže zdať. Disponuje dynamikou, brutalitou, ctí predlohu, má dobre vybranú hudbu a nemá jediné hluché miesto. Plynie a utečie veľmi rýchlo, čo je na jednej strane plusom, ale pôsobí ako dlhší klip k niečomu chystanému a veľkému a mal som pocit, že by mohol trvať tri hodiny, alebo by mohol byť štartom do novodobej seriálovej ságy. Chýba mu väčší priestor pre postavy, aby si k nim divák mohol vybudovať hlbší vzťah a ubratie tempa v niektorých situáciách (alebo ich rozšírenie, ktoré by smerovalo k väčšiemu napätiu). Tieto dva prvky by pomohli k silnejšiemu výslednému vyvrcholeniu (a zážitku) a považujem ich za najväčší mínus, hoci je diskutabilný, pretože dĺžka je sotva 100 minút. Herecké obsadenie Lighta, Miai a ostatných považujem za vskutku dostatočné a nemal som s ním problém. Záverom toľko, že je veľkou škodou, že Netflix nepriniesol Death Note do viacerých regiónov.

Nejaký čas som odkladal tento film a včera naň nastal ten správny (náhodný) čas. Podobné príbehy tu máme každý rok ako na páse. Spôsobom, akým nám Trier rozpráva príbeh, predstavuje hlavnú postavu, vedie nás s ňou a ponára nás do nej, rovnako nie je ničím výnimočným, ale čo do jeho réžie, tak podobný feeling mám napr. aj z Aronofského matky! A Trier dosiahol svoj zlomový sebavedomý vrchol vlastnej tvorby, tak prečo si umelecky neuletieť? Nebyť jeho úspešných projektov (napr. Antichrist, či Melancholia), tento film by nikdy nevznikol. Cesta k takejto odvážnej tvorbe sa dosiahne len za takýchto okolností - mať toho veľa za sebou a povedať tomu celému niečo "nahlas" (ukázať to vo filme) s takou abstrakciou, detailnosťou, údernosťou a eleganciou, že sa nestačíte diviť. Trier má svojho Jacka, ktorý postavil dom. Bravo! Schvaľujem a vďaka silnému výslednému dojmu (aj vďaka ukážkovému ilustrovaniu) nemôžem ísť nižšie, ako päť hviezd.