tron

Marvel je v strašných sračkách, keď vyrába takého... veci. A to hovorí niekto, kto dal 4* Neuveriteľnému Hulkovi a prvému Iron Manovi. V prvej epizóde Echa sa pobijú dvaja Coxovci a radím vám užite si to, všetka „zvyšná“ akcia v celom seriáli sa totiž s touto nedá porovnať a stojí za starú pavučinu snov. „Akčné“ finále je temer paródia, až ma bolelo pozerať sa na babku v sukni rozdávajúcu rany o desaťročia mladším mafiánskym búchačom. Doprdele, aj hrozný Walker, texaský ranger mal lepšiu akciu! Pritom nápad s generačnými echami nielenže vôbec nie je zlý. Miestami je krásny, dojemný, mrazivý. Ale spracovaný je smiešne. Stopáže sú také krátke (ironicky sa mi chce podotknúť: vďakabohu), že by lepšie urobili, ak by investovali pár miliónov do dotáčok/pretáčok, urobili všetko preto, aby to pôsobilo filmovejšie, zostrihali to na hodinu a pol a nasadili to normálne do kín. Trúfam si tvrdiť, že taký film by oslovil minimálne indiánsku menšinu v USA a ženskú časť publika. Inými slovami: bol by to hit. Ja nie som ani jedno, ani druhé, ale od detstva mám k Indiánom slabosť vďaka románom Karla Maya, ich filmovým adaptáciám, prípadne vďaka komiksovým adaptáciám J.F. Coopera resp. vďaka Mannovmu Poslednému mohykánovi. Každý film a seriál, v ktorom vidím Indiána, mi pripadá sympaticky mystický. Z poslednej doby ma v tomto ohľade zaujal Yellowstone, ale najmä famózna mini-séria Angličanka s Emily Blunt. S tou má Echo spoločného charizmatického a skvelého Chaske Spencera, ktorý však v Eche nemá šancu. Mám pre indiánsku poetiku takú masívnu slabosť, že som v Echo ochotný ignorovať i flashbacky, ktoré sú jedným slovom otrasné (futbal, pištoľníčka). Vyzerá to tak, že ak mal niekto v tomto divnom seriáli nad niečím aspoň ako-takú kontrolu, tak neprehliadnuteľný Vincent D´Onofrio. Kingpina zbožňujem od detstva, je to jedna z najlepších záporných postáv, aké Marvel vymyslel. Hoc je to v podstate len veľký chlap, v komiksoch nejeden raz takmer ustál súboj aj s takými machrami, ako boli pouliční superhrdinovia Daredevil a Spider-Man. K priamemu fyzickému stretu však dochádzalo málokedy. Jednak Kingpin skôr ťahal figúrkami z úzadia a jednak paradoxne občas v komiksoch zastupoval princíp väčšieho a menšieho zla a prekvapivo v tých chvíľach stál na strane hrdinov. Ak by na tejto postave/hercovi Marvel postavil najbližšie roky a spravil z neho „realistického Thanosa“, tak si myslím, že by urobil to najlepšie, čo môže. Scenáre sú však také hrozné, že i herec Vincentovho formátu má čo robiť, aby ich ustál so cťou, viď. obludné scény na pošte (to je ale náhodička, čo preboha niekto ako Kingpin robil na pošte?) alebo finále, kde dostane na búdku a s pomaly až detským plačom nasadne do auta a proste... odíde! V takýchto primitívnych scenároch fakt máločo dáva logiku. Postava A postave B vyčíta, že s ňou pretrhla všetky kontakty, ale pritom sama pretrhla kontakty s postavou Y a na výčitky z jej strany pokrčí plecami v štýle „taký je život“. Maya Kingpinovi vyhodí na oči, že sa nenaučil znakovú reč, pritom v niektorých scénach z minulosti normálne znakuje. V iných na to má ľudí alebo počítačový program. Tak neviem. Babka nepozná zaťovho mafiánskeho zamestnávateľa. Ani on ju. Maya vylieva kúsok od Kingpina víno do drezu a Kingpin to nepočuje a začudovane sa pýta, kde je víno. Pozve ju na večeru, všetko nachystá, neustále o tom hovorí a napokon sa dvihne a odíde bez toho, aby si dal čo len hlt. Pozoruhodný je i vzťah Maya/Kingpin: nenávidím ťa, zabijem ťa, vždy som robil všetko pre tvoje dobro, milujem ťa, nemiluješ ma, miluje ma moja rodina, ty si psychopat, ja nie som psychopat ide mi o tvoje dobro. Kingpin je tu všehovšudy 25 minút a aj tak som z neho na konci mal hlavu veľkú ako tri melóny prilepené k sebe Pattexom. Pikoškou je, že hrdinka sa ide bombou pomstiť záporákovi, ktorého strelila do hlavy a teda ho považuje za mŕtveho. Projekt vykazuje stopy príliš aktívneho strihania, čo pripomína vtip o chirurgovi, ktorý operuje a operuje a operuje a zrazu sa pristihne pri tom, ako pitve (chýba stretnutie po rokoch s dedkom, proste „zrazu“ sú spolu v jednej miestnosti). Výprava je veľmi lacná, ale osobne mám pre americký vidiek slabosť, čiže v tomto smere ma to paradoxne skôr potešilo. Napísal by som, že nechápem ani tomu, komu je seriál určený (raz pre puberťáčky a potom sú tam krváky ako z Daredevila), ale nenapíšem, lebo ja už pravdupovediac čo sa Marvelu týka, nechápem ničomu od Avengers: Endgame, česť výnimkám.  Oceňujem fetišisticky nasnímané jazdy motorkou a skvelé intro.

Nikomu, kto má všetkých päť pohromade, netreba najneskôr od roku 2002 (kedy mali premiéru Opití láskou) vysvetľovať, že Sandler je skvelý dramatický herec. Tým ostatným to nevysvetlíte nikdy, strata času. Fajn je aj tu, hoc mi trochu nesedelo, že na astronauta trpí nadváhou. Nechcem v tomto type príbehu (nič v zlom... hoci...) hľadať realističnosť, ale proste astronaut by mal byť nízky a štíhly, nie? OK, detail, kašľať na to. Adam je tu dobrý, no videl som ho lepšieho. Ale je fajn a tie cca dve hodiny v pohode udrží vašu pozornosť. Snímka oplýva príjemne hypnotickou, zvláštnou, snovo zaspatou, ba až poetickou atmosférou. Scény s Hanušom, i keď som si myslel, že to bude blbosť, sa prekvapivo vydarili. Ale nie sú žiadny zázrak. A to by sa dalo aplikovať na celú snímku: je dobrá, ale ničím výnimočná. Samozrejme s výnimkou (ne?)podstatného detailu, že vznikla podľa autora s českými koreňmi a hlavným hrdinom je Čech s brutálnym menom Jakub Procházka. Patriotov toto akiste poteší.

Použijem recenzentskú frázu, akú som vždy chcel použiť, ale až po desaťročiach sa zjavil film, na ktorý ju viem úprimne aplikovať: na druhý deň som ani nevedel, že som to videl. Pritom ono sa mi istým spôsobom páčilo, že z ochrnutej slepej babičky vidiacej budúcnosť a pravidelne pred nebezpečenstvom varujúcej svojho obľúbeného Spider-Mana, spravili veselú babskú jazdu. Ale trvá to smrtiace dve hodiny a prvých 40 minút bolo fakt peklo. Pritom nápad urobiť origin kultovej spider-manovskej postavy tak, že ho uchopím ako príbeh o záchranárke, ktorá v 90. rokoch jazdí sanitkou s parťákom, by som si pozrel rád. Ale musel by byť lepšie napísaný a natočený.  Sympatické herečky pri všetkej snahe nedokážu zakryť absolútnu plochosť charakterov svojich postáv, akcie je málo a nestojí za nič a extrémne zúfalý záporák akoby práve došiel z Denníkov červených črievičiek a nechápal, kde je ku*va David Duchovny. Atmosféra špecifických 90. rokov je (s výnimkou zopár songov) nulová. Občas to dokonca bolo nechcene smiešne. Po väčšinu času však „len“ strašne nudné. Istý potenciál by som v tom na rozdiel od zvyšku sveta videl a chvíľu som dokonca uvažoval dať tomu „až“ 3*, ale keď som si predstavil, že by vznikli sequely, alebo že by som si to musel pozrieť ešte raz, nebolo mi všetko jedno.

Chozeho treba okamžite vymenovať do pozície odborného poradcu všetkých hollywoodskych štúdií, pretože by som bol prvý, kto by netrpezlivo prestupoval pred pokladňou z nohy na novu na novú Mzdu strachu so ženským osadenstvom v čele s brutálnou Zendayou. Žiaľ, to sa nikdy nestane. Videl som len verziu z r. 1977 s Royom Scheiderom a ako nemôžem povedať, že by ma nadchla, tak nemôžem skonštatovať ani to, že ma sklamala. Miestami bola nudná (trvalo tak strašne dlho, kým sa rozbehla, až som mal pocit, že pozerám iný film), miestami skvelá a miestami priemerná a dosť často nudná, ale nie beštiálne nudná, ale akceptovateľne nudná a fajn. Každopádne zápletka o autokolóne so smrteľne nebezpečným nákladom je fakt chytľavá, to musím uznať, takže akonáhle sa v r. 2024 na trhu zjavil „remake“, pozrel som si ho. Ono je to také nenáročné béčko, na nič sa nehrá a ani nič neponúka. Niektorí herci otrasní, iní celkom sympatickí. Akcia nehodná zapamätania, ale zas ak ju zrovnáme s niektorými poslednými seagalovkami, nie je úplne od veci. Náročná džungľová výprava? No, to by sme chceli veľa, na to neboli financie, nervy, čas a zjavne ani energia, takže sa stavilo na hnusné, zameniteľné púštne cesty. Občas akceptovateľné, miestami nechcene komické. No... čo už. Ideme ďalej.

Kraťas z r. 2014 je fajn, takže som sa celkom potešil nápadu, ktorý prišiel o 10 rokov neskôr a to rozviesť mierne povedané jednoduchý námet (žena sa ide v noci okúpať do bazéna pri rodinnom dome a tam sa jej „niečo“ stane) do podoby celovečerného hororu. Výsledok je veľmi štandardný, plný klišé a podľa očakávaní. Neviem, či tu nájdete niečo, čo nečakáte. Dokonca sa objaví scéna, v ktorej zúfalá hrdinka navštívi predchádzajúcu užívateľku „prekliateho“ bazéna. Avšak rovnakou mierou, ako ma scenár po stránke originality prakticky ničím nezaujal, musím jedným dychom dodať, že postavy sú fajn, herci sympatickí, atmosféra v rámci možností kvalitná a sem-tam sa zjaví scéna, ktorá to príjemne oživí. A zas aby som tvorcom nekrivdil, čo sa týka neprítomnosti originality: koľko poznáte ďalších hororov o bazénoch? Čiže ono ústredný námet originálny JE. Problém je „len“ v tom, že podľa neho vznikol scenár a ten originálny fakt nie je.

Samo osebe to nie je zlé. Orlando Bloom je úplne v pohode. Andie McDowell, ktorej v deväťdesiatkach na poli romantických komédií dokázala konkurovať z celého celučičkého sveta maximálne tak Julia Roberts, si vo veku 65 rokov strihla odpornú mafiánku, ktorej sa všetci boja. Zahrala ju tak šťavnato a so zvrátenou chuťou, že ju budete nenávidieť od prvej scény. Plusom je i to, že sa obklopila bandou nebezpečných zmrdov, ktorých budete takisto nenávidieť od prvého pohľadu. Robia hnusné a odporné veci, podľa toho dopadnú a vo vás sa v tých chvíľach zobudí zviera a budete si myslieť: dobre im tak. Akcie nie je veľa a nie je zvládnutá výnimočne, ale keď už sa niečo začne diať, spravidla je to drsné, vrátane „peknej“ scény s dýkou. Problém je, že to trvá temer dve hodiny a scenár je jedným slovom útrpný. Toto by prešlo v spomínaných 90. rokoch, ale v r. 2024 je smutné, že niekto bol schopný dať dokopy také únavné more klišé, predvídateľných momentov a blbostí (fakt neverím, že by sa problém s drogovým kartelom dal vyriešiť tak, že proste zabijem zástupcu šerifa v nejakom zapadákove).

Strašne fádny film. Kevin Hart je ako šéf „Dannyho jedenástky“ úplne v pohode. Pripadá mi ako nesmierne pozitívny človek, čo je v dnešnej ultradebilnej dobe plnej expertov na všetko mimoriadna vzácna povahová črta. Oceňujem, že prepol na svoj normálnejší mód, hoc mne osobne vyhovuje aj jeho uškriekaná, komediálna verzia. S Gugu (Gugu!) Mbatha-Rawovou mu to sekne, dizajn lietadla fajn a občas sa režisér vytasí so slušnou akciou, alebo trocha vtipnejším momentom. Vtip je v tom, že celé to ide strašne na pol plynu, akoby to muselo byť napísané za pár dní, lebo Netflix mal na ruke lietadlo a nevedel, čo s ním a o tri týždne ho musel vrátiť sponzorovi a tak sa to za tri týždne bolo treba natočiť. Potom sa to tri-štyri dni strihalo a následne to dali von. A podľa toho to vyzerá. Jean Reno, môj miláčik z 90. rokov, je tu úplne zúfalý. Pohľad na Sama Worthingtona je takisto strašný; normálne som mu videl v očiach uštvaný, zúfalý výraz „doprdele, mal som pred sebou ohromnú kariéru, potom som si to vlastnoručne posral blbými filmami a teraz hrám TAKÉTO úlohy???“. Vincenta D´Onofria vždy vo všetkom vidím rád (dočerta, dokonca aj v Siedmych statočných!), ale i tak ma neprestáva udivovať, prečo jeden z najlepších hercov svojej generácie hrá v takýchto blbostiach. Temer ma to uráža zaňho. Nevraviac o tom, aký je nevyužitý: chápem, že „herec“ by v zlodejskom tíme dokázal ľahko nájsť svoje uplatnenie, nie však v tomto scenári, kde je ozaj úplne zbytočný a dokonca na celé minúty (aj viac) mizne z deja, akoby ani nebol súčasťou skupiny. Potom sa ukáže na pár sekúnd v jednej scéne, aby sa nepovedalo, prípadne prenesie dve banálne vety a zase zmizne. Nechápem, Vincent, prečo? Finálny twist ohľadom lúpeže jednoduchý, ale pravdupovediac ten scenár je taký podpriemerný, že ma vlastne milo prekvapilo, že na konci bolo aspoň niečo. Sorry, toto za mňa nie je ani za 3*.

Spoilery. Milan Ondrík je jeden z najlepších hercov svojej generácie, hoc v začiatkoch to tak nemuselo vyzerať, ale začiatky sú ťažké. Klára Issová takisto do toho šla naplno, obaja herci však narážajú na to, že ich charaktery sú po morálnej stránke také odsúdeniahodné, že v tomto temnom seriáli fakt nie je komu fandiť. Jedinou ako-tak pozitívnou postavou je veselý sused-kurevník v žoviálnom podaní Mila Kráľa. Je to realistické, ale nepozerá sa na to dobre. Ku koncu sa na to dokonca pozerá veľmi zle, zmieta sa to až kdesi na hrane perverznosti, kedy zbedačene sledujete, akú špinavú, zákernú manipuláciu na seba tá-ktorá strana vybalí. Je to ako pozerať sa na kohútie zápasy, kde na konci jeden zostane s vnútornosťami mimo tela a „víťaz“ je celý od krvi, svojej i súperovej. Vzhľadom na to, že sa neustále na dej nazerá z pohľadu inej „bojujúcej“ strany, vzniká parodický dojem, že najväčšia sviňa je v ďalšej časti nepochopená obeť a naopak. Ak by to malo o 5 – 6 dielov menej, bola by to skvelá drsná jazda. Takto je to už až smiešne. Po technickej stránke pekný nadpriemer, nič mu nechýba, dokonca sa občas nájde priestor pre vyšantenie kameramana, ktorý pohotovo pribehne s náročnejším záberom, na aký sme zvyknutí skôr z drahej zahraničnej produkcie. Na jednej strane úprimne oceňujem, aké je to zamotané, prepletené a fakt neviete, kde je pravda, ale na druhej strane akonáhle sa Zrada preklopí do svojej druhej polovice, stratí dych a drajv a proste to už nie je ono. Neustále opakovanie sa týka aj vedľajších postáv, čo je až srandovne vidieť na Zuzane Kubovčíkovej-Šebovej, ktorá sa každú chvíľu z fajn kolegyne mení na zákernú potvoru, späť na kamarátku... a späť na zákernú potvoru. Jasné, v realite to tiež takto nejeden raz funguje, ale mne nerobilo dobre pozerať sa na to. Zarazili ma každopádne názory niektorých divákov. Nič nebolo otvorené, všetky dejové linky boli plus-mínus normálne uzavreté, skončilo sa to pomerne nečakane a prekvapivo, bolo to smutné, ale aj taký je život. Čo sa týka kritiky, že 16-ročný adolescent v SR nemôže žiť na vlastnej nohe. Jasné, nemôže. Ale to ani nikto netvrdí. Syn predsa normálne utiekol z domu a hľadá ho polícia.

Náhodou som pár dní dozadu videl v televízii (asi dvanásty raz) Dobrého Willa Huntinga, takže keď som pozeral Air, tak som sa pri spoločných scénach Afflecka a Damona cítil veľmi zvláštne, ale istým spôsobom krásne a povznášajúco. Ako keby som sledoval dávnych priateľov, ktorí sa roky nestretli, no nikdy jeden na druhého nezabudli a o to náruživejšie si teraz užívajú vzácne spoločné okamihy. Jasné, viem, že sa odvtedy viackrát stretli. Naposledy v Scottovom historickom Poslednom súboji. Ale táto konverzačná civilná podoba, kde hrajú kamošov, je predsa len tá, ktorá im už od polovice 9O. rokov sekne najviac. Môžu si dovoliť to, čo si zrejme nikdy nebudú môcť dovoliť napr. sitkomoví Priatelia, lebo by sa zo sitkomu stala sociálna dráma. U Afflecka a Damona je situácia iná; im pristane, keď vidíme, ako sa po rokoch stretávajú, keď im niečo vyhaslo v očiach, niečo, čo tam ako mladí mali a teraz to tam už nemajú, alebo tam z toho majú už len trochu, ako im okolo pása rastie  pneumatika, ako sa zjavujú prvé vrásky a samozrejme tretie šediny. Jasné, Air nie je o tomto. Nehovoriac o tom, že Matt a Ben majú relatívne málo spoločných scén. Ale JE to tam. Skvelí sú každopádne všetci. Viola Davis je tu absolútne krutovýborná a Chris Tucker taký fantastický bol naposledy... nikdy. Nie som odborník na športovú obuv, čiže som netušil, ako to celé dopadne, takže som bol príjemne napnutý, pretože postavy sú sympatickí ľudia z mäsa a kostí. Ono je to vlastne feel good film s tomu odpovedajúcim soundtrackom a dobovou atmosférou, ktorá je prostredníctvom hudby, módy, či seriálov, dobre známa aj nám (už tie úvodné titulky!).

„Nemyslím, že vedel, ako sa volám. Ale bol som šťastný, že poznám hovoriaceho mývala.“ Fúha, toto stálo 2OO miliónov? No pekne. Pravdupovediac, všetky marvelovky po Endgame (s výnimkou Spider-Manov Ďaleko od domova a Bez domova) ma natoľko sklamali, že mi takýto rutinne a neambiciózne spráskaný „filmík“ pripadal ako celkom príjemné a v rámci možností fajn odľahčenie, ktoré sa na nič nehralo a to paradoxne napriek tomu, že hoci nenápadne, ale azda o to zásadnejšie, sa svetu pokúsilo predstaviť „nového Thanosa“. A treba dodať, že vďaka presvedčivému výkonu Jonathana Majorsa (Lovecraft Country) nezostalo pri pokuse. Evageline Lilly bola prvý raz v rámci série sympatická, Kathryn Newton rozkošná a Paula Rudda trápne netlačili do nerealistických polôh, čo znamená, že bez kostýmu nikoho neprebije a keď vo finále vyzve na bitku hlavného záporáka, vyzerá to presne tak, ako si myslíte, že to bude vyzerať, keď ultra-namakaný boxer dáva na búdku starnúcemu nabíjačovu Phoebe. Vizuálna stránka pekná, Kvantová ríša má niečo do seba, do kolien som z nej nepadol, ale bola dostatočne pútavá na to, aby držala moju pozornosť. Ak to aj občas prestala zvládať, objavila sa scéna, ktorá ma vytrhla z letargie: či už kuriózna scéna s Billom Murrayom (netešte sa, má len cameo) alebo dvojníci. Čo ma mrzelo, bolo odstavenie Pfeiffer a Douglasa na vedľajšiu koľaj; ak by tu neboli, nič by sa nestalo. U Douglasa som sa navyše rád opýtal, či oscarový 78-ročný herec má za potrebné strkať ruky do želé a tváriť sa pri tom, že pilotuje vesmírnu loď. Mám rád WTF, ale toto nebolo WTF na spôsob skvelého tretieho Thora, ale skôr čudného štvrtého. Čiže WTF, pri ktorom som spýtavo nadvihol obočie a v duchu ľutoval, že to nepísal niekto talentovaný, ktorý by dokázal z WTF spraviť kvalitný humor (diery, M.O.D.O.K.). Celkovo ma na tejto nenápadnej sérii baví práca s mravčím motívom. „Hlavne nebuď hovado.“