tron

Jeden z tých slabších dielov, kde sa rieši absolútne nudný poker. Prípad s chorým chlapom je o čosi zaujímavejší, ale aj on dosť nudný a celkovo akýsi nezáživný. Jediné, čo robí túto epizódu aspoň trochu lepšou, je, že si Dr. House siahne na dno svojich síl, nakoľko tentokrát je to osobné (v minulosti už mal podobný prípad a ten dopadol tragicky) a dokonca sa zdá, že je mu pacienta ľúto (čo je ale klam, v prvom rade ich o Houseovo v minulosti zranené ego).

„Uvidíme sa ešte niekedy?“ – „Určite.“ Ako sa prejavuje skutočné priateľstvo? Keď po 5. spoločných filmoch s kolegom a zároveň kamarátom dobrovoľne hráte ešte v šiestom. Peklo Manitoby nemá peckový scenár, réžia je unavená, akcie je málo. Ale viete čo? Vôbec to nevadí, pretože na filme je krásne vidieť, akí boli Lex Barker a Pierre Brice veľkí kamoši a v ich spoločných scénach to medzi nimi parádne iskrí; stačí, aby sa na seba pozreli a už vidíte, akí to boli aj v reálnom živote, nielen pred kamerami, priatelia a ako si ľudsky sadli, našli sa. Musím priznať, že sa mi veľmi príjemne pozeralo na ich úsmevy, žmurkania atď. Obaja herci tú majú aj pár oddelených scén, v ktorých sú povedzme štandardní (u Bricea je osviežujúce nevidieť ho v úlohe diplomatického Indiána), ale akonáhle sa objavia bok po boku, doslova ožijú a vidno, ako si jeden druhého vážia a cítia sa v jeho spoločnosti úžasne uvoľnene. Fakt to nie je príliš vydarený film, ale práve vďaka chémii oboch hercov by som sa nečudoval, ak by Peklo Manitoby bolo pre niektorých divákov ich najobľúbenejším filmom, ktoré vznikli zo spolupráce Barker/Brice.

Dokončenie Pokladu Aztékov a vďakabohu posledný film s Dr. Sternauom. Rovnako biedne, ako prvý diel. Barker tu má zúfalo málo akcie a stále je vlastne svojím spôsobom len vedľajšou postavou, obecne je akcie veľmi málo a to, čo tu je, je zvládnuto béčkarsky. K tomu treťotriedna výprava a divný scenár. Nedá mi nespomenúť scénu, v ktorej ústredného záporáka na obe oči oslepí črepina, ktorú mal v JEDNOM oku, na čo sa následne koná operačný zákrok v poľných podmienkach, za ktorým stojí renomovaný chirurg a uznávaný európsky lekár, ktorý problém vyrieši tak, že črepinu z oka vyberie DÝKOU a následne žiada o vretú vodu na vypláchnutie rany (!!!).

„Na formality nemám čas.“ – A ako vidím, tak na slušnosť tiež nie.“ Bohvie, ako to Lex Barker stíhal, ale behom jediného roka stihol osem filmov. A z toho dva boli Poklad Aztékov a Pyramída boha Slnka, čo je vlastne jeden príbeh rozdelený na dva filmy. Oba vznikli podľa Karla Maya a Lex Barker je tu tradične neohrozený, ale nejde o oficiálnu súčasť nielenže ani oldshatterhandoviek, ale ani kara-ben-nemsioviek. Barkerov hrdina je tu prekvapivo veľmi neakčný, čo je azda svojím spôsobom zámer tvorcov, aby ho odlíšili od Old Shatterhanda a Kara Ben Nemsiho, ale namiesto nedostatku akcie neprichádzajú s ničím novým/iným a tak je to proste len nezáživná nuda s miestami až nechcene smiešnym scenárom a veľmi lacnou výpravou. Ak vám na kara-ben-nemsiovkách vadilo, že už to proste nie je to, čo oldshatterhandovky, tak toto vari azda radšej ani nepozerajte.

Je to fajn, ale zázrak vyzerá inak. Paradoxne, začína sa to vcelku jednoducho a hoci to ani neskôr nie je nejako extra giganticky zamotané, asi tri štyri razy ma zaskočilo (a príjemne prekvapilo), akým nečakaným smerom sa začal uberať dej. Samozrejmosťou je silný výkon sympaťáka Nikolaja Costera-Waldaua.

„Na tej historke ale nie je nič neuveriteľné.“ – „To nie je. Ale je pravdivá.“ Prostredný diel kara-ben-nemsiovskej trilógie, kde Old Shattterhand pardon Kara Ben Nemsi fasuje parádneho vlčiaka. Koniec mi pripadal zarážajúco narýchlo spráskaný, proste koniec akčnej scény, hláška a bum, titulky. Čudné. Samozrejme nesmie chýbať dvojica anglických džentlmenov.

Len rok po kara-ben-nemsiovke Žut (1964) prišlo pokračovanie Cez divoký Kurdistan a aby toho nemal Lex Barker málo, v tom istom roku do tomboly prihodil aj „čistú“ odlshatterhandovku Winnetou: Posledný výstrel a mayovky Poklad Aztékov a Pyramída boha Slnka (kde pre zmenu hral Dr. Karla Sternaua), trilógiu s Ben Nemsim zakončil dielom V ríši Strieborného leva a celé to zavŕšil zabudnutou spoluprácou s Pierreom Briceom Peklo Manitoby, kde nehrali Old Shatterhanda a Winnetoua, ale úplne iné postavy. Inak je to ako Žut – o exotike sa tu viac hovorí, než to na ňu vyzerá a s komickými postavičkami sa to miestami už až preháňa, ale inak je to celkom fajn a na slušnom dobrodružnom priemere to drží akcia, chémia medzi postavami a dominantný Lex Barker. Je čudné, že hoci ide o záver trilógie, zakončenie tomu príliš neodpovedá, chýba nejaká epickosť, nejaké definitívum. Že by si mysleli, že príde aj štvorka?

"Naše rodiny sú zatiaľ spolu. To stačí." Pravdupovediac, Ben Kingsley tu dostal možno ešte lepšiu rolu, ako v Gándhim, za ktorého získal Oscara. Celkovo sa kasting vydaril. Vizuálne to síce nie je žiadny zázrak, na strane druhej toto je proste komorný príbeh, bola taká už literárna predloha a koniec koncov takto komorne žili Frankovci a spol. aj v realite - proste jedna budova a bodka. Ten príbeh klame telom, rozpráva ho skôr dieťa, než dospelá žena a je plný humoru, ale potom postupne pritvrdzuje a ku koncu už vám ostanú oči len pre slzy.

(Neprávom) zabudnutý austrálsky horor o vraždiacom krokodílovi. Výprava buša a ponurých močiarov robí svoje, ale akonáhle sa to odohráva mimo divočiny, akútne to stráca na tempe a atmosfére (vlastne to v daných chvíľach stráca všetko). Klincom do rakvy je blbá vedľajšia línia s pomstychtivými redneckami. Našťastie ústredný hrdina je vcelku sympatický (neuveríte, ale hrá ho John Jarratt, ktorý sa o 18 rokov neskôr preslávil ako totálny austrálsky sériový vrah v sérii Wolf Creek) a akonáhle sa na scéne zjaví rešpekt budiaci krokodíl, mrazivo sa vynárajúci (alebo naopak ponárajúci) do mútnej vody, je to pre hororového fanúšika sviatok. Scenár je celkom zaujímavý, napr. sa nebojí zabiť dieťa a vo finále nejde o zabitie krokodíla, ale o jeho odchyt a premiestnenie inam (čo zrejme ukradlo Minerovo Jazero v roku 1999). Fajn priemer. Žiadne béčko, ale na druhej strane ani zázrak.

„Všetko, čo viete o sériových vrahoch, ste sa dozvedeli len od tých, ktorých ste chytili.“ Druhá séria ma nechytila až tak, ako prvá. Napriek tomu je to stále Fincher. To je poznávacie znamenie. Hoci má séria len (treba dodať, že rozumných) 9 epizód, niekedy tempo uvädá. Je mi jasné, že toto nie je akčný seriál, lež seriál pozostávajúci prevažne z rozhovorov, ale proste na môj vkus to bolo príliš pomalé. Ako v prvej sérii, aj v druhej sú do popredia postavené nápady, ktoré sa nedočkajú uspokojivého konca (Holdenove záchvaty, kontrola sociálky, zbytočné cameo Eda Kempera, ktorý je tu len preto, lebo si ho diváci obľúbili počas prvej sezóny). Takisto sa neviem zbaviť dojmu, že scenáristi nevedeli, či chcú rozprávať epizódne diely, alebo jednoliaty príbeh. Takže v niektorých častiach sa „len“ vedú debaty s chytenými šialencami a potom nasledujú časti venované neslávne slávnej sérii takmer tridsiatich (!) vrážd detí v Atlante (o čom pojednával napr. tento film). Ten prípad je dodnes neuspokojivo (ne)vyriešený a myslím si, že detailistovi Fincherovi a jeho tímu sa podarilo presne zachytiť atmosféru zmaru, šialenej byrokracie a množstva teórií a podozrivých. Ako niečo, kde staré policajné zložky nie sú príliš schopné (a najmä ochotné) reagovať na nové postupy FBI ohľadom profilovania sériových vrahov, pričom ale aj jednotliví agenti na vec majú sem-tam odlišný názor, Holden si až príliš trvá na svojom, kým Tench pochybuje a pýta sa, či to celé nakoniec nemôže byť inak. Proste to je natočené tak, ako to vtedy aj naozaj bolo: ako neskutočný bordel, z ktorého nikto nebol múdry. Najväčšou atrakciou je kráľ mončičákov, pošuk Charles Manson. Je tu realisticky líčený presne tak, než aký bol v skutočnosti a totiž ako... ako to napísať slušne... zmagorená nímandská nula, ktorá sa nikdy nemala narodiť.