vadox

Keď som zaregistroval v časopie Elektrón v roku 1985, že Ballard objavil vrak Titaniku, zaujalo ma to a začal som získavať všetky možné informácie o tejto lodi. Dostala sa mi do rúk aj kniha od Miloša Hubáčka, kde je veľmi podrobne opísaný osud Titaniku a hlavných aktérov z tej doby. Keď do kín došiel film, manželka ma musela veľmi dlho prehovárať. Ja na romantiku nejako nie som ... Po premietaní som bol sám zo seba prekvapený. Bol som posledný, ktorý odišiel z kinosály. Pre mňa je tento film, dá sa povedať, dokumentárny. Teraz si už viem predstaviť, ako loď naozaj vyzerala. Dej je zo začiatku celkom pozerateľný, i keď nie celkom zaujímavý. Viem si strednú tretinu odmyslieť. Bod zlomu pre mňa predstavuje moment, keď lodný orchester dohraje Nearer my God to Thee a Wallace Hartley sa s ostanými hudobníkmi rozlúči. Potom zaznie lodný zvon a nastáva boj o holý život. Od tohoto momentu ma nikto a nič nedokáže z deja vytiahnúť. Zimomriavky po celom tele, oči upreté na plátno. Takéto zobrazenie paniky, boja o život, sebectvo, obetavosť a veľa ďalších emócii, vykreslenie ľudských charakterov na pozadí potápajúcej sa lode - to sa podarilo Cameronovi excelentne. Do toho emocionálna hudba, vynikajúce zábery z reálneho vraku, štúdiové animácie a prelínajúce sa obrazy zo spomienok Rose ... Aj záverečná scéna s fotkami a spiacou Rose je silno emotívna, ale popri tom necháva priestor pre fantáziu diváka. Čo vyčítam, je nie celkom historická presnosť. Aj keď je prevažná väčšina udalostí vo filme postavená na reálnych základoch, dobových dokumentoch a svedectvách, dosť zamrzí napríklad to, že sa Murdoch zastrelil, alebo že kapitán sa utopil na mostíku. Celkovo ale dávam 5*.