Zuzanv

Fuu, tak toto bol dosť prúser. Ak sa už táto snímka mala niečím inšpirovať, tak čo sa týka niektorých záberov a hudby to boli asi telenovely. Žiaľ, na niektoré z nich asi nikdy nezabudnem, také zlé to bolo. Najhoršie je, že už v druhej minúte viete, že to nebude dobré. A čo si tvorcovia akože mysleli o tom úvode? Niektoré postavy sú mimoriadne priblblé, ešte viac ako ostatné. A hrajú ich zlí herci. Ale veľmi zlí. Toto by aj na paródiu bolo slabé, nie na seriózny film. Verím, že tí čo tu nachádzate hlbšie asociácie a odkazy ste videli iný film ako ja. 1* iba z úcty k filmom, ktorým som dala "odpad"... mám chuť sem napísať všetky priblblé klišé, ktoré sme tu videli. Ale nejdem spoilovať. Je to proste prúser, dávno ma nič takto nenaštvalo. Ale hlavne, že sestričky držia spolu!

Vizuálne podmanivý seriál s výborným strihom a prácou so soundtrackom. Krásne autentické a atmosferické.

Najsilnejší, najdojemnejší a pritom jednoduchý koniec. Jeden z najlepších, aké som videla. 5*

Trefná a presná psychologická sonda človeka. Podobne ako v 30 minút po polnoci aj tu Bigelow podriadila celý dej filmu predovšetkým k vykresleniu charakteru hlavného hrdinu. To všetko pomocou nehostinného, no pre mňa neuveriteľne atraktívneho prostredia. 5*

Zbytočný seriál, o ktorého (ne)ambíciách svedčí aj dĺžka častí (niekedy 15 minút), klišé charaktery, scény, nudná a nesympatický hlavná hrdinka, atmosféra akože Stranger Things, buďme retro, ale tu to vôbec nefunguje, ale že vôbec. Jediné, čím sa toto podobá na The End of the F**ing World je font písma ich názvov v úvode. Nič sa tu neudeje, a aj čo áno, to zistíte po prvých piatich minútach. A akoby aj mohlo.

Od čias Aronovskeho Matky! najlepšia sonda do rozpadajúceho sa vzťahu. A to, že som myslela na Ingmara Bergmana, je iba dobré.

Resnais sa odklonil od bežného spôsobu práce s naráciou, začal používať a striedať časové roviny minulosti s prítomnosťou a to bez filmových pomôcok ako napríklad rozostrenie, zahmlenie a pod. ako to bolo predtým vo filme zvykom. Tým si otvoril širšie možnosti na tvorbu metafor a asociácií. Nechal tak divákovi priestor na širšiu predstavivosť. A zároveň vytvoril nový spôsob narábania s časom vo filme. Príkladom je scéna v reštaurácii, kde Francúzka myslela, spomínala, zabúdala na Nemeckého vojaka prostredníctvom Japonského architekta. Zasekla sa hlavná hrdinka v minulosti? Alebo sa len prítomnosť tak opakuje, až jej ju pripomína? A čo scéna, kde si ku nej prisadne cudzí mladík a architekt ju pozoruje? Už na neho zabudla? Už žije v budúcnosti? Život ide predsa ďalej... Akty minulosti sú tu zobrazované aj priamym spomínaním hrdinky. Dôležitý je tu taktiež strih, ktorý vytvára tiež nové významy. Napríklad v scéne, kde sleduje architekta ako spí a pohybuje rukou je strihnutá so scénou ako vojak umiera a hýbe rukou. Metaforu tvorí už aj samotný úvod v kontraste so zvyškom filmu. Výbuch atómovej bomby v Hirošime bolí rovnako, ako výbuchy bomby vo vnútri, v človeku, v nás. Má to rovnaké devastujúce účinky. A takto tu nachádzame mnoho ďalších kontrastov, ktoré sa navzájom vylučujú a zároveň spolu fungujú. Láska a utrpenie, minulosť a prítomnosť, život a smrť, vojna a mier, Hirošima a Nevers. -,,Hirošima, to je tvoje meno.“ -„Tvoje meno je Nevers.“ Takto znie jeden z posledných dialógov filmu. Taktiež nesie v sebe mnoho významov. Či to už berieme ako asociáciu na samotnú katastrofu v Hirošime alebo na ich vzťah. Nevers totiž v preklade znamená nikdy. O čom teda film Hirošima, moja láska je? O láske? O následkoch nukleárnej vojny? o meste? O žene? Nepochybne v ňom nájdeme toto všetko a aj oveľa viac. Je to sonda do ľudskej duše. Do vnútra jednej ženy, ktorá sa vyrovnáva so svojou minulosťou pomocou znovu prežívania v prítomnosti. Expresionisticky ladená hudba z úvodu, sa v priebehu filmu niekoľkokrát vracia a okrem dotvorenia atmosféry sa stáva akýmsi lightmotívom, nesúci záťaž myšlienky celého filmu. Tak ako téma z tohto motívu prechádza z nástroja do nástroja, z klavíru do huslí, z huslí do trúbky, tak ako sledujeme dialóg medzi klavírom a klarinetom a napokon, keď vygraduje, ju znova počujeme v pôvodnom znení, tak to funguje aj s plynutím času. -„Už som na teba zabúdala.“ Koniec filmu by som znova prirovnala ku Proustovi, pretože Resnaisovi sa podarilo vyobraziť celé plynutie času v tomto umeleckom diele. Traumy z minulosti, ktoré človeka bolia sa neustále vracajú. No neutečie pred nimi. Dôležité je teda žiť v prítomnosti, aj keď ju vyvoláva to minulé, pretože nám pomáha pochopiť a formovať to budúce.

-"Hovor mi svojím menom a ja ti budem mojím." Úchvatný monológ otca, zvláštna scéna s ovocím, najskvostnejší koniec a jeden z najlepších filmov roka.

Film je založený na pomerne jednoduchej téme- skrachovanie manželstva a dopad či už na jednotlivých partnerov, či ich syna. Zároveň rieši lásku v živote človeka resp. život človeka bez lásky. Toto všetko sa Zvjagincevovi podarilo zobraziť veľmi chladným, minimalistickým spôsobom a zároveň neupadnúť do klišé. -„Páčilo sa mu v tábore, bude sa mu páčiť aj v internátnej škole.“ Chladnými sú nie len hlavné postavy a ich dialogy, ale takisto aj atmosféra tvorená najmä pomocou obrazu. Dlhé statické zábery kamery, pochmúrna zimná príroda, les, tma, padanie snehu, kvapky dažda na okne, stará schátraná budova- toto všetko a mnoho dalších detailov vytvára skvelú atmosféru, ktorá však práve týmto svojím chladom rozpúta v divákovi nával emocií. -„Na lásku a na selfie!“ Zvjagincev tu pracuje aj s problematikou 21.storočia. Sociálne siete a závislosti na nich- niekedy práve tie sa stávajú v živote človeka akýmsi útočiskom a ponúkajú riešenia. Alebo práve naopak? Takisto postupy pri pátraní po nezvestnom, ktoré sú dosť neefektívne alebo ignorantský prístup polície. A v neposlednom rade spomína vojnovú Ukrajinu. Celá dráma je ukončená neuveriteľným metaforickým spôsobom. Či už záber z okna, kde sa hrajú deti a cez ktoré sa v úvode pozeral stratený chlapec alebo záber na pásku, ktorú tam kedysi hodil. A samozrejme ukážka pokračovania stereotypných životov hlavných hrdinov. -„Zničil si mi život, chápeš to vôbec?“ No nakoniec možno hlavným zdrojom nášho nešťastia nie je prostredie, v ktorom sa nachádzame alebo ľudia okolo nás, ale sme to práve my sami.

-"Celková anestéza?" Film plný metafor a symbolov so svojským, miestami dosť bizarným humorom -"Môžem si zobrať tvoj MP3 prehrávač ked budeš mrtvy? Prosím, prosím, prosím." Nám na začiatku poskytne veľa priestoru na otázky, no postupne sa všetko vyjasňuje. A to v mrazivej atmosfére, kde ani momenty ako zisťovanie si prospech svojich detí v škole od učiteľov, aby zistil kto je "vhodnejší" alebo ked sa dcéra pýta vlastnej mami či ešte neochrnula nepôsobia vôbec zvláštne. A taktiež aj geniálna scéna zo záveru pôsobí nutne a vyvoláva priam súcit s hlavnou postavou. Lanthimos aj tu ukazuje svoj rukopis, že dokáže asi úplne každý svoj nápad spracovať dôveryhodne a z každej divnej situácie urobiť prirodzene pôsobiacu a neskĺznuť na zlý chodníček.