Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Drama
  • Komedie
  • Dokumentární
  • Akční
  • Krimi

Oblíbené filmy (10)

Hirošima, má láska

Hirošima, má láska (1959)

Resnais sa odklonil od bežného spôsobu práce s naráciou, začal používať a striedať časové roviny minulosti s prítomnosťou a to bez filmových pomôcok ako napríklad rozostrenie, zahmlenie a pod. ako to bolo predtým vo filme zvykom. Tým si otvoril širšie možnosti na tvorbu metafor a asociácií. Nechal tak divákovi priestor na širšiu predstavivosť. A zároveň vytvoril nový spôsob narábania s časom vo filme. Príkladom je scéna v reštaurácii, kde Francúzka myslela, spomínala, zabúdala na Nemeckého vojaka prostredníctvom Japonského architekta. Zasekla sa hlavná hrdinka v minulosti? Alebo sa len prítomnosť tak opakuje, až jej ju pripomína? A čo scéna, kde si ku nej prisadne cudzí mladík a architekt ju pozoruje? Už na neho zabudla? Už žije v budúcnosti? Život ide predsa ďalej... Akty minulosti sú tu zobrazované aj priamym spomínaním hrdinky. Dôležitý je tu taktiež strih, ktorý vytvára tiež nové významy. Napríklad v scéne, kde sleduje architekta ako spí a pohybuje rukou je strihnutá so scénou ako vojak umiera a hýbe rukou. Metaforu tvorí už aj samotný úvod v kontraste so zvyškom filmu. Výbuch atómovej bomby v Hirošime bolí rovnako, ako výbuchy bomby vo vnútri, v človeku, v nás. Má to rovnaké devastujúce účinky. A takto tu nachádzame mnoho ďalších kontrastov, ktoré sa navzájom vylučujú a zároveň spolu fungujú. Láska a utrpenie, minulosť a prítomnosť, život a smrť, vojna a mier, Hirošima a Nevers. -,,Hirošima, to je tvoje meno.“ -„Tvoje meno je Nevers.“ Takto znie jeden z posledných dialógov filmu. Taktiež nesie v sebe mnoho významov. Či to už berieme ako asociáciu na samotnú katastrofu v Hirošime alebo na ich vzťah. Nevers totiž v preklade znamená nikdy. O čom teda film Hirošima, moja láska je? O láske? O následkoch nukleárnej vojny? o meste? O žene? Nepochybne v ňom nájdeme toto všetko a aj oveľa viac. Je to sonda do ľudskej duše. Do vnútra jednej ženy, ktorá sa vyrovnáva so svojou minulosťou pomocou znovu prežívania v prítomnosti. Expresionisticky ladená hudba z úvodu, sa v priebehu filmu niekoľkokrát vracia a okrem dotvorenia atmosféry sa stáva akýmsi lightmotívom, nesúci záťaž myšlienky celého filmu. Tak ako téma z tohto motívu prechádza z nástroja do nástroja, z klavíru do huslí, z huslí do trúbky, tak ako sledujeme dialóg medzi klavírom a klarinetom a napokon, keď vygraduje, ju znova počujeme v pôvodnom znení, tak to funguje aj s plynutím času. -„Už som na teba zabúdala.“ Koniec filmu by som znova prirovnala ku Proustovi, pretože Resnaisovi sa podarilo vyobraziť celé plynutie času v tomto umeleckom diele. Traumy z minulosti, ktoré človeka bolia sa neustále vracajú. No neutečie pred nimi. Dôležité je teda žiť v prítomnosti, aj keď ju vyvoláva to minulé, pretože nám pomáha pochopiť a formovať to budúce.