Ephemeris

Asi je to kacírsky názor, ale osobne mám radšej tie Woodyho filmy, v ktorých on sám nehrá. Režisér hrajúci vo svojom vlastnom filme je pre mňa niečo ako spievajúci bubeník v metalovej kapele. Tie dve činnosti sa dajú síce spojiť a aj sa to deje, lenže pre mňa je to niečo nepochopiteľné. Toto je tiež také priemerné Woodyho dielko, ničím neurazí, ale ani extra nezaujme. Cítiť z neho sexuálnu depriváciu a frustráciu, no a ešte cítiť aj teplé leto. Filozofické dialógy vybrúsené ako Spinozove diamanty tentoraz nečakajte.

V bažinách neďaleko Petrohradu stojí za ostnatým plotom bývalá sovietska vysielacia stanica MDZhB, ktorá od roku 1982 nepretržite vysiela záhadný a pre nikoho nerozlúštiteľný kód. Sama od seba, vraj ju nikto nevlastní ani neprevádzkuje. Je to monotónny tón občas prerušený iným zvukom. Raz alebo dvakrát do týždňa muž alebo žena prečíta pár ruských slov ako "čln" alebo "farmársky špecialista". Pre všetkých je to totálna hádanka a záhada. Každý na svete si to pritom môže vypočuť, stačí svoje rádio naladiť na frekvenciu 4625 kHz. Tento Tarkovského počin považujem za filmový ekvivalent dotyčnej rádiostanice.

Už veľký Ramakrishna písal, že na vrchol tej istej hory sa dá dostať mnohými rôznymi cestami. Nech už človek uctieva akékoľvek božstvo, primárna musí ostať univerzálna morálka a súcit so všetkým živým. Aj ľudská spiritualita môže byť rôzna. Niekto nájde spiritualitu v premrštených a opulentných obrazoch Terrenca Malicka, jeho veľkom tresku a dinosauroch, iný nájde spiritualitu v minimalistickom filme ako je tento (áno, Shadwell, táto úvaha je adresovaná priamo Tebe). Viac ľudí sa ale dokáže stotožniť práve s Františkovou spiritualitou, to sa odráža aj na hodnotení. Predpokladom veľkého duchovna je hlavne antimaterializmus, no a ten bol v jeho živote naozaj podstatný. Asi by sa chudák František veľmi divil, keby videl františkánsky kostol v portugalskom Porte, od podlahy až po strop zdobený zlatom a drahými kameňmi. To však nemalo byť predmetom tohto komentára.

Zachmúrená Médea sa plaví na langskipe po špinavom a studenom Baltiku, Glauké si líha na posteľ vo vikingskom dlhom dome a čas sa vlečie... Starý grécky mýtus vytrhnutý zo svojho prirodzeného prostredia ma teda z nudy nevytrhol, naopak privodil takmer endogénnu depresiu. Neviem, či farby tohto filmu boli schválne patinované alebo sa do nich bez servítky zahryzol zub času, ale k sledovaniu chýba už len položiť na vrchol televízora alebo počítača háčkovanú bielu dečku.

Už úvodný rozhovor v metre pripomína slávny „Dialóg rýdzo humoristický“ od Lasicu a Satinského. Absurdný a nenútený humor, ktorý vylúdi na tvári ľahko zvrátený úsmev. Po úvodnej geniálnej polhodinke to už ide značne cez čiaru. Napriek tomu príjemná jednohubka a spomienka na časy, kedy Depardieu ešte nebol rusofilný nadšenec.

Trpezlivosť priniesla mierne zvädnutú ružu.

Mladosť nikdy neprestane s rebéliou voči zrelému veku. Idealizmus verzus materializmus. Vieme predsa, že jediný dobrý systém je sound systém. Na to, že je to Antonioni, je vo filme až prekvapivo veľa deja a akcie. Z toho som takmer v šoku. Takisto aj z odvážnej skupinovej scény. Trošku filmu chýba kompaktnosť, skladá sa akoby z viacerých navzájom nesúvisiacich častí. Ale kamera a hudba sú fenomenálne.

Nechcem, aby to znelo nejako namyslene. Ale som rada, že patrím k tým málo ľuďom, ktorí dokážu plne oceniť takéto ťažko zrozumiteľné filmy. 18. storočie zobrazené ako nikdy predtým a potom. Dobová hudba neskutočná. Niekto sa raz vyjadril, že omnoho viac uznáva tvorcov komercie než tvorcov undergroundu. Je totiž omnoho ťažšie trafiť sa do vkusu obrovského množstva ľudí než do vkusu pár fajnšmekrov. Je pravda, že takéto filmy privedú do tranzu naozaj málokoho. Ale vybraná cieľová skupinka si to fakt užije.

Sojuz nerušimyj ... Gruzínci ako ďalší zo zaujímavých národov mocného ZSSR so svojou vskutku pozoruhodnou kultúrou a z lingvistického pohľadu unikátnym jazykom. Priznám sa, že počúvanie tejto reči v mojom prípade prevážilo nad sledovaním filmu samotného (šokujúce napríklad bolo zistenie, že mama sa povie "teta"). Každopádne, diktátor s ľudskou tvárou a s vizážou Jozefa Tisa (nemôžem si pomôcť) je neskutočne výraznou postavou. Božie mlyny melú síce pomaly, ale isto. Z toho pohľadu si treba v živote udržať nízky profil a nesústrediť príliš veľa moci vo svojich rukách. Lebo inak človek nenájde pokoj ani po smrti, resp. našiel by ho zrejme len v prípade kremácie. Tá ale na Kaukaze veľmi nefrčí.

Stoicizmus a nihilizmus v úvode mi imponujú zo všetkého najviac. Potom prichádza noc a s ňou výrazný filozofický shift. Odklon k hystérii, fatalizmu, no a nepozerateľný je hlavne onen dolorizmus. Akurát ruskú vodku, ktorá môže toto bolestínstvo uhasiť, nahradil kvalitný západný koňak. Tarkovského filmy sú presiaknuté náboženstvom a vierou. Doteraz mi to nikdy nevadilo, tu však áno. Všetci prinášame denne svoje obete. A nemusíme to robiť ani rituálne, ani v mene éterickej bytosti. A takú obeť, ako je súlož s Islanďankou (nech by to aj rovno bola Panna Mária), by veru mnohí boli schopní priniesť. Ani by to nebolelo. Z mojej skúsenosti ale vyplýva, že súložou sa nezachraňuje svet, ono skôr naopak, súlož väčšinou všetky problémy sveta vytvára.