boogieman

Poetický romantický film o nevyhnutnosti lásky. Čistý, v tejto dobe sa už také točia len zriedka. Pod pojmom čistý, myslím to, že neplytvá slovami, hudbou, zábermi. Všetko tu má svoj zmysel, nič tu nie je naviac. Každé slovo má váhu, každý záber má zmysel, hudba je sporadická, ale o to zmysluplnejšia. Po kamerovej stránke ide o nadpriemerné dielo, ktoré dá v štýle miestami spomenúť aj na poctivú filmarinu v duchu Tarkovského. Sú tu drobné nedostatky - niekto môže namietať, že film je príliš naivný a prostý, že sa hlavní hrdinovia správajú miestami až pateticky - ja žiaľ nie som v tej pozícií aby som mohol takéto výtky vzniesť. Mám rád filmy o láske z každého uhlu, a tento mi pripomenul, že na lásku netreba zanevierať, a treba v ňu stále veriť. A to je pre mňa cenné. Samozrejme, som citlivý uplačkaný kokotko, ale ak sa do tejto kategórie radíte aj vy, možno vás to chytí. A možno nie.

Ťažko poprieť silu týchto obrazov, aj keď sa divákovi nemusia páčiť. Je to však život - medzi nami existujú drogovo závislí ľudia, prostitútky, prázdne schránky a skrachované existencie, u ktorých len ťažko nájdeme niečo, pre čo by malo zmysel žiť. Tento dokument ich ukazuje bez príkras, s dôrazom na ich nahé telo. Štýl nasnímania sa ďaleko vyhýba zabehnutým štandardom nielen komerčného, ale aj artového festivalového filmu. Do toho počujeme prehovory o biede ich životov, o ich pohľadoch na sex, každodennú existenciu a drogy. Nejde o pekný pohľad, a pozitívne emócie tu nenájdeme. Napriek tomu ide o film, ktorý je vizuálne pútavý (aj navzdory chladnosti digitálnej kamery), a má silu ukázať biedu tohto sveta a jeho ľudí, pričom si divák môže uvedomiť, že jeho život je vlastne celkom fajn. A to sa aspoň mne celkom počíta.

Z denníku avantgardného hipstera :)

Cením si typ úprimnosti ktorý je tu zobrazený. Viem si predstaviť, že v dobe vzniku mal tento film väčšiu hodnotu, no v dnešnej dobe už mnohé veci v ňom pôsobia banálne. Zároveň mam trochu pocit, že rovnako ako je vo filme prítomná pekná úprimnosť, je tam aj trochu výkriku - pozrite sa na nás, pozrite sa aké sme úžasné ženy. A kopec pseudofilozofujúcich rečí, spolu s určitou samoľúbosťou tomuto snímku príliš neprospieva. Ale cítim tam aj niečo reálne, ináč by to bola úplná sračka. Ak ste film videli koncom 70.rokov, pripočítajte si jednu hviezdičku :)

Zhliadol som už zopár filmov, ale osobný rozmer tohto možno porovnať iba s malou hŕstkou snímkov, ktoré by som spočítal na jednej ruke. Existuje málo vecí ktoré môžu byť silnejšie ako natočiť svojho zomierajúceho rodiča, naviac ešte takýmto štýlom. Takisto mi tento film pomohol lepšie pochopiť nasledovný citát od režisérky: "I have made both surrealistic and expressionistic films, but I prefer the term ‘personal film.’ That is what it is about."

Chýbajúce pojítko medzi filmom a komiksom. Je fascinujúce aká dynamika sa Klahrovi podarila vytvoriť s minimom prostriedkov. Dej, respektíve udalosti ktoré sa v tomto filme udejú sú chaotické, ale stále sa vynára určitý naratív ktorý je čiastočne možné interpretovať. Hudba dobrá. 4.5*.

Podobne ako pri väčšine experimentálnych filmov, i u tohto snímku je kľúčové aby ho divák videl projektovaný tak ako má, teda v priestore na tom vyhradenom a premietaný s dvoma projektormi. Keďže som videl celú performance len ako redukujúci 2d záznam, jediné čo môžem hodnotiť je vizuálny dojem zo snímku, ktorý je pomerne žalostný. Na druhej strane, toto hodnotenie je úplne iracionálne a postráda zmysel. Čím chcem vlastne povedať, že som idiot.

V podstate ide o nemý film, s troma hlavnými hrdinami, skvelou hudbou a kamerou. Nejde tu príliš o príbeh, je to len sled scén, ktoré sú vždy uvedené pomocou medzititulku - samotný štýl snímku má miestami až dokumentárny charakter a pri sledovaní sa mi neraz v hlave vynorilo spojenie cinema verité. Zaujalo ma však, že film si so sebou nesie až existencionálny nádych a atmosféru, ktorá je naviac podporená aj vynikajúcim soundtrackom.

Zvedavosť z toho ako funguje svet prebúdza v človeku dieťa. V tomto krátkom dokumente sa to Jonovi Boorstinovi podarilo pekne zachytiť.

Hoci chápem, že niekomu môže toto dielo prísť príliš literárne, za mňa osobne nemôžem povedať, že by toto bolo záporom. Myslím si, že Llinás má veľký talent, a je to vidieť aj z tohto filmu, v ktorom vytvára formu, ktorá síce má základ v literatúre, ale to nič nemení na tom, že je prevedená do filmovej podoby v spektakulárnom štýle. S minimálnymi prostriedkami sa režisérovi podarilo dosiahnuť maximum - obišiel sa bez dobrých hercov, precíznej a nákladnej kamery, detailného sound designu i epického a obsiahleho soundtracku. Hlavní herci až na zopár slov vo filme takmer ani neprehovoria! Všetko je odrozprávané pomocou voiceoveru, ale tak nápaditým spôsobom, že film na ploche 4 hodín vôbec nenudí a miestami dokonca pôsobí grandiózne. Striedanie štýlov rozprávania je neskutočne prirodzené, podobne ako prechod medzi žánrami, alebo od postavy k postave. Budovanie napätia je skvelé, príbehy ako aj postavy sú vynikajúco napísané a aj keď sú priemerne zahrané, vôbec to nevadí - práve naopak, s precíznym herectvom by film nefungoval až tak dobre. Množstvo štýlov a módov rozprávania, ako aj príbehov ktoré režisér dokáže vtesnať do 3 hlavných naratívnych rovín je udivujúce. Takisto sa mi páči, že naproti súčasnému trendu rozprávania "vizuálom", sa film nebojí odložiť obrazovú stránku na vedľajšiu koľaj. S tým málom čo tu režisér pracuje dokáže úžasné veci, a už dlho som sa pri filme tak nezabavil. Vo filme sa v podstate až na zopár dramatických momentov nič zásadné neudeje (samozrejme v úvodzovkách, ale čiastočne je to aj pravda), no napriek tomu má medzi riadkami nejaké posolstvo o dôležitosti ľudskej interakcie. Rozprávanie negraduje klasickým spôsobom a rozuzlenia príbehov sa tu nedočkáme, pre mňa je to však o to zaujímavejšie. Myslím si, že celá forma bola aj režisérovým zámerom a nie len z núdze cnosť, lebo nemal peniaze. Film mohol vtesnať do hodiny a pol, a tým pádom mohol s rovnakým rozpočtom dosiahnuť precíznejšieho formálneho spracovania - myslím však, že mu išlo o niečo iné. Je tu prítomná hravosť s fikciou, ktorá mi dala spomenúť na Calvina alebo Borgésa, rovnako ako aj hravosť filmová v duchu napr. Godarda. Napriek môjmu nadšeniu však nemôžem tvrdiť, že nemám zopár drobných výtok, a niektoré z nich plynú aj z low-cost spracovania. V porovnaní s plusmi sú však zanedbateľné, a v mojich očiach ide o výnimočné dielo. Určite nesadne každému, ale pokiaľ nie je určitá literárnosť vo filme pre diváka problémom, bude odmenený kreatívnym dielom, ktoré určite patrí medzi to najlepšie čo Argentínska produkcia svetu ponúkla v novom miléniu.