boogieman

Filmové spracovanie tohto dokumentu nie je výnimočné, ale jeho historická hodnota je neoceniteľná. Film sa odohráva počas konfliktu, ktorý prebiehal v rokoch 1963-1976 v Ománe medzi Britskými vojskami, resp. Britskou bábkovou vládou a obyvateľmi Ománu a čiastočne aj Jemenu združenými pod názvom People liberation front. V čase natáčania mala táto organizácia pod svojou kontrolou západnú časť Ománu - tzv. Dhofar. Film sa zameriava na rôzne aspekty odboja - od toho ako revolucionári stavajú cesty a školy, učia sa na získaných územiach poľnohospodárstvu, vyučujú mladé deti angličtinu, matematiku a rôzne iné veci (deti samozrejme s kalašnikovmi v rukách). Najneobvyklejšia časť dokumentu sa dotýka žien v odboji - aj samotná režisérka je prvá arabská žena, ktorej film sa premietal na festivale v Cannes. Tento nesmierne progresívny element (na svoju dobu a miesto vzniku) odlišuje film od väčšiny vojnových dokumentov ktoré som videl. Dovolím si tvrdiť že z historického hľadiska ide o unikátny prístup, ktorý filmu dodáva na historickom význame. Ide o fascinujúci náhľad do toho, ako sa popri vojne vychovala z negramotných pastierov, nomádov, a ich detí generácia, ktorá vedela nielen čítať a písať, ale mala v sebe zakorenené demokratické hodnoty, rovnako ako povedomie o rovnosti pohlaví - čo v prevažne moslimskom Ománe môžno považovať za malý zázrak, obzvlášť s prihliadnutím na dobu.

Film má spoločný základ s režisérovým debutom. Ide o mikropríbehy obyvateľov dvoch bytoviek, odohrávajúce sa pri procese sťahovania. Buduje sa tu mytológia spolubývania medzi zaujímavým ansámblom charakterov. Narozdiel od debutu tu však inscenovanosť filmu oveľa viac vystupuje na povrch - zatiaľ čo prvý film pôsobil pomerne prirodzene, u tohto snímku je okamžite cítiť ruka režiséra za každým drobným gestom. Hojne sa tu využíva opakovanie motívov - či už vizuálnych alebo hudobných, pribudlo adiegetickej hudby ktorá súvisí s miestami až rytmickým využitím montáže. Priestor a zvuk mimo záber - hoci stále dôležitý - nie je už esenciálny.  Miesto toho sa nám tu dostáva štipky snovo-magických elementov, ktorými sú opradení niektorí obyvatelia bytových domov - tieto pasáže v svojej vizualite vystupujú mimo zvyšok filmu. Nevravím, že je to horšie ako debut - ide skôr o evolúciu, a film mi i pár dní po zhliadnutí stále ostáva v hlave. Je to však krok smerom, ktorý sa nie úplne stretol s mojou predstavou, a tak musím ešte prehodnotiť nakoľko mi tento vývoj príde zaujímavý. Pritom už prvý záber s pôdorysom bytu, ma nechal triasť sa nadšením na to, čo príde. Vlastne ani nie som sklamaný - stále je to tak blízke odkazu Tatiho, stále to má v sebe úžasnú ľahkosť, stále je to prosto pôsobiaci film, ktorý v sebe skrýva mnoho. Cením si úsmev, ktorý sa mi derie na pery keď si spomeniem na niektoré scény, a hravosť ako nájdeme tu, je v dnešnej kinematografii vzácna.

Možno by prepracovanejší príbeh pridal filmu na pútavosti, mohol rozšíriť paletu emócií prežívaných pri filme aj na niečo iné ako úžas nad dekadentnou víziou a jej spracovaním. Aj s absenciou komplexnejšieho naratívu však musím zaokrúhliť hore, pretože takýto animovaný film sa vyskytne raz za pár rokov, možno raz za dekádu. Skvelá vec! 4.5*.

Nie je to môj obľúbený Kiarostamiho film, ale nedá sa mu uprieť pôsobivosť, ktorá začína už pri námete. Celý film je samozrejme skvele spracovaný. Zaokrúhlujem smerom hore, primárne kvôli nezanedbateľnému vplyvu, ktorý tento film mal - či už napríklad na samotného Makhmalbafa, ktorý s podobným filmovým rámcom pracuje v jeho neskoršom Salaam Cinema, alebo Moment of innocence, ale takisto aj na plejádu iných filmárov. Napriek tomu, že v súčasnosti sú hranice medzi dokumentom a fikciou stierané v každom druhom festivalovom filme, pred 30 rokmi išlo o podstatne zriedkavejší úkaz, a Kiarostami s juxtapozíciou fikčného a dokumentárneho zaobchádza s maximálnou zručnosťou, ktorá umožňuje vyniknúť silnému záveru. 4,5*.

Jeden z najlepších "city symphony" filmov čo som videl. Casablanca je tu vykreslená tak moderne, že mi Marrakech na mojich návštevách o 50 rokov neskôr ako bol tento film natočený, pripadal miestami zaostalejší. Plusové body aj za skvelý soundtrack. 4,5*.

Zábavná, metanaratívna film-terapia, miestami umne využívajúca dokumentárne prvky k silnému efektu. Fun fact - herec hrajúci starého policajta sa po prvýkrat objavil v Makhmalbafovom castingovom filme Salaam Cinema. Update: Časom ten film vo mne len dozrieva. Makhmalbaf tu zobral niečo čo skvele Kiarostami načrtol v Close-up, a doviedol to k dokonalosti. Pár týždňov po zhliadnutí sa nebojím povedať, že tento film je masterpiece.

Fantastický film. Možno nie až tak zaujímavý ako Tempestad, a v spracovaní omnoho klasickejší, stále však silný a audioviozuálne nápaditý. Film podáva presne toľko informácií koľko treba, pristupuje k divákovi s rešpektom, je skvele odohratý, zasadený do príťažlivého prostredia a disponujúci mnohými vizuálne strhujúcimi scénami, ktorým nechýba sila (strihanie, práškovacie lietadlo atď.). Podprahový pocit toho, že sa každú chvíľu môže odohrať niečo znepokojivé dodáva filmu silné pnutie. Pritom nejde len o čakanie na zlo - film ukazuje aj krásne aspekty života detí, hoci v neľahkých podmienkach. Rozhodne tu nie je núdza o ľudskosť, a film je s protagonistami sympatický, no na situáciu v ktorej sa ocitli sa nepozerá jednoznačne, je si vedomý, že je komplexná. Takto si predstavujem podarený prechod do hraného filmu po 15tich rokoch tvorenia dokumentov. 4.5*.

Riadna sračka, a to mám hranicu tolerancie voči hollywoodskemu trashu nastavenú veľmi benevolentne. Jedna hviezda za zábavu s magnetmi. Patetické.

Doležitá a aktuálna téma, ktorá je spracovaná spôsobom ktorý sa k nej hodí. Od vyššieho hodnotenia ma odraďuje predovšetkým to, že tákyto typ dokumentov s reportážnym základom nie je zrovna mojím obľúbeným žánrom. Napriek tomu oceňujem prítomné remeselo a aj odvahu pustiť sa do tejto neľahkej témy, ktorej súčasná spoločnosť v našich končinách príliš nenahráva. Takisto sa mi páči, že film sa nebojí ukázať prstom - a hoci nesúdi - jeho cieľom nie je ani objektivita. 3,5*.

Nech sa na to pozerám z akejkoľvek stránky, nemôžem sa zbaviť toho pocitu, že som riadny dement že svoj čas venujem takémuto nezmyslu. Je to však zároveň fascinujúci príklad toho ako sa v súčasnosti realita formuje už len tak banálnou vecou, ako vynechaním jej drobných častí. Ale aj tak som retardovaný.