rowdys

Seriál vyzerá viac ako brožúra pre návštevníkov Universal Theme Parku rezaná krvou a všadeprítomným debilným marveláckym humorom, než presvedčivý postapo svet. Dostali sme tak hlúpučký Westworld v podobe, ako si ho predstavuje Bethesda. Treba sa preto pripraviť, že sa tu (narozdiel od minuloročného The Last of Us) jasne cieli na pubertálneho diváka, ktorý sa obtrel maximálne o Fallout 4 a 76, ktoré majú bližšie k Borderlands než k temným pôvodným Falloutom. Mladšiemu Nolanovi už tak skoro znovu na lep neskočím.

Pohodičková southern comfort guilty pleasure s namakaným soundtrackom, ktorý mi putuje rovno do auta, dobre odvedeným technickým remeslom a pošahaným CMG, ktorého podozrievam, že toho psychopata ani nemusel hrať a len bol sám sebou. Palec hore za Artura Castra, ktorý si s McGregorom podáva comic relief štafetový kolík a la Alternatino. Liman s Gyllenhaalom si natočili remake len tak pre radosť a keby Jack Reacher jedného dňa vystúpil z Greyhoundu na Floride, nevyzeralo by to inak.

Wenders si strihol svoju slice-of-life variáciu na Jarmuscha a Perfect Days skutočne miestami chutí ako Paterson bez haiku, ale zato s americkými 60s a 70s skladbami ako z románov od Murakamiho. Na prvý pohľad sa môže zdať, že celý film vznikol len na základe toho, že Wendersa v Tokyu po miske mapo tofu prepadla sračka a náhodou v Shibuyi objavil projekt The Tokyo Toilet so 17 ultradizajnovými verejnými záchodmi. Postupne ale príbeh v drobných epizodických náznakoch v duchu komorebi (slnko presvitajúce cez listy stromov) odhaľuje svoje letmé kontúry a aspoň mne vo finále prišiel trochu prostučký a s klasickou pointou desiatok iných festivaloviek, že všetci žijeme tak ako najlepšie vieme. Posledná scéna sa vzhľadom k predošlému pointou tlačí už príliš in-your-face (no pun intended), ale inak sa mi minimalistický a meditatívny štýl rozprávania veľmi páčil.

Príjemná minimalistická festivalovka s takmer nepostrehnuteľným humorom, nenápadne krásnou Anaitou a opäť raz pohodovým Jeremym. Prirovnania k Jarmuschovi celkom sedia, film má dokonca aj svojho afgánskeho Toma Waitsa (scény v reštaurácii). Tempo je pomalšie, ale Jarmuschovi fanúšikovia patria medzi tých trpezlivých... koniec-koncov, na Jimov ďalší film si ešte počkajú do 2025.

Iba Fincher dokáže stvoriť satirickú metaforu na konformitu skrz niečo tak antikonformné ako je "just another day in the office" v živote nájomného vraha. Killer nemá chuť na alfa revoltu Tylera Durdena, práve naopak - akceptoval svoje miesto v konzumnom korporátnom svete... žerie McDonald's, chlípe Starbucks, robí si wishlisty na Amazone a to, že popri tom odprace zopár existencií je preňho len ďalší dokončený ticket v queue predtým, než sa odpichne a ide domov - a to aj vtedy keď sa jedná o osobnú pomstu. Killer je čierna komédia, v ktorej Fincher oholil postavu vraha o všetky ikonografické prvky, ktoré si spájame s cool hitmanmi a necháva ho opakovane pochybiť a ktorá tentokrát nenúka kritiku spoločnosti ukričaným palahniukovským ale naopak introvertným hlasom, no divák si to uvedomí až s medvedím vtipom Tildy Q-Tip Swinton a po poslednej vete filmu, ktorá prevráti všetky vnútorné monológy naruby. Výborný Fincher s jemu typickým chiaroscuro vizuálom, ktorému by som nadelil aj plný kotol, ak by nemal na konte ešte väčšie pecky. Jediné, čo ma mrzí je soundtrack, ktorý je pre mňa v rámci NIN tvorby poprvýkrát pri samostatnom prehrávaní rýdzo funkčný a poslucháčsky prevažne neprívetivý, čo bol vzhľadom na nihilistický koncept asi zámer.

Po dvoch výborných M:I to McQuarrie neskutočne dojebal. Po sterilnom intre plnom blbých rečí nasleduje akcia, ktorá je slabým odvarom naháňačiek z Rogue Nation a Falloutu, len aby ju následne vystriedala ešte debilnejšia rozťahaná rozprava o ničom v Benátkach, ktorá už významne konkuruje v dementnosti marvelovkám. Celý scenár pôsobí, akoby ho napísala AI a prvých 90 minút by som bez milosti vyškrtal. Chémia medzi postavami sa vyparila, každý sa tvári vážne ako hovno a prednáša fatalistické repliky, ktoré dnes znejú trápne už aj vo videohrách. Namachlená Pom Klementieff s katanou sem asi zablúdila z kastingu Johna Wicka. Trošku to zachraňuje záver vo vlaku ale inak DR1 vo svojej nezáživnosti vážne konkuruje M:I 2. A to som v auguste vyplakával, že som to nestihol v kine...

Rogen s Goldbergom narobili z originu mnohých postáv riadny milkshake, kde ich dynamika buď nebude dávať v pokračovaní vôbec logiku (prekopanie zrodu Splintera úplne zabilo možnosť zúžitkovať Shredderovu Oroku/Hamato pomstu), alebo je úplne anachronická (April, Mutanimals). Návrat k Archie Comics TMNT Adventures koreňom sa tak koná len veľmi čiastočne. A hoci si tvorcovia na sequel odložili dobre dláždenú cestu Foot Clanu, snaha o replikáciu Spider-Verse rehashu pokrivením hlavných postáv a Mutanimals tu v mojich očiach až tak dobre nedopadla. Audiovizuál je ale fakt super a 90s kids si tu nájdu kopu odkazov (Hey Arnold, Vanilla Ice, Eastman High...).

Po prvej epizóde sa City Primeval javí ako poctivé starosvetské krimi, ktorému neublíži ani relokácia do Detroitu, pretože Givens a leonardovské dialógy sú v E01 prítomné. Veľmi rýchlo sa ale ukazuje, že predloha nemala s Justified pôvodne nič spoločné a začína byť cítiť snahu kriesiť osem rokov práchnivejúcu mršinu. Justified je po dekáde totiž už taktrochu vecou spomienkového optimizmu, kde celý šarm stál na Olyphantovi, Gogginsovi a apalačskom vidláctve. Namiesto aby tvorcovia ostali verní tomu, čo fungovalo, naservírovali síce pre seriál geneticky hodnoverného záporáka, ale úplne zmenili zvyšok DNA špirály. Keď už sa po 8 hodinách konečne zjaví Boyd, jeho cameo pôsobí ako nesahat-pouze-koukat provokácia diváka, navyše s neistým sequelom. Mal to aspoň zrežírovať Tarantino, ako sa pôvodne plánovalo.

Rok poctivo budovaný cyber heist, ktorého genialita spočíva rovnako v technickom skille ako aj v trpezlivosti. Dokument natočený dynamikou, ktorá mi pripomenula Zero Days ukazuje, že aj pedantne naplánovaná operácia, ktorá vysnorila každú vulnerabilitu od spear phishingu a lacných nesegmentovaných switchov v banke, až po absenciu FED hotlinky počas víkendov, môže vo veľkej miere stroskotať na nepredvídateľnej komickej náhode, preklepoch vo SWIFTe a Lazarus rukopise (Sony/Interview attack). Na druhú stranu ale tam, kam nedosiahla korupcia, pomohla nekompetentnosť úradníkov a politikov. Heist, ktorý síce sám o sebe nemal devastačnú a ekonomickú silu Stuxnetu, NotPetya alebo WannaCry, ale projektový manažment, aký sa za ním skrýval by sa mohol vyučovať. V dokumente sa zišlo niekoľko známych tvári zo Symantecu, Broadcomu a ďalších cybersec firiem, z novinárov mi chýbal Brian Krebs. Zásluhy Kaspersky Labs sú z pravdepodobne geopolitických dôvodov opomenuté. Billion Dollar Heist si užijú rovnako laici ako i my od fachu. Osobne by som ale obetoval pár minút vysvetlovačiek a dal viac priestoru podrobnejšej investigatíve na spôsob Wirecard.

Idris si to viditeľne užíva, no dej je s každou epizódou deravejší ako vzdušný priestor Rumunska. Nevidí sa často, že britský scenár trpí americkými tropes a znásobuje to ešte i prevažne nesympatickým obsadením. Ako-tak atmosféru to má možno vtedy, keď si to pustíte na skrátenie času počas interkontinentálneho letu, ale inak je to po nádejnom rozbehu nemastné a neslané ako lietadlová strava.