matolas

Vo väzení sa stretnú tri ženy. Tehotná feťáčka, slobodná matka v nezávideniahodnej situácií a žena, ktorá zabila vlastné dieťa. Niektoré metafory sú síce na facku, ale ako celok to funguje. Nečakal som, že to niekedy napíšem, ale hlavne vďaka Jodie Whittaker. O to viac ma mrzí, že jej scenáre pre TARDIS písal Chibnall.

Nič, čo by ste nevideli stokrát, ale poctivo natočené.

Jedna vynikajúca scéna a jedna Rosario Dawson výnimočný film nespraví. Z toho sentimentu sa mi už zdvíhal žalúdok.

Wau, okamžite po dopozeraní som chcel vidieť znovu! Filmu sa podarilo podať excentrický príbeh bez toho, aby postavy pôsobili príliš groteskne ako z Wesa Andersona. Ruth Gordonovej som dokázal za pár sekúnd odpustiť rolu satanistickej susedy z Rosemary má dieťatko. Jasné, ťažko natočiť takýto film, aby sa tam nedostalo pár instagramových múdrostí, ale sú podané nenútené a v príbehu dávajú zmysel. Fantastické.

Zlaté sedemdesiatky s odvahou tvorcov ísť s kožou na trh a proti prúdu. Dobrá satira, s jemnými nuansami (Až na priezvisko Rand.) a štýlu sa herecky prispôsobil aj Sellers, ktorého som asi prvý raz videl v takejto civilnej úlohe. Všetci proste radi počúvajú hlavne samých seba, tak im to Chance plní. Vidieť toto rok po napr. Don't Look Up či aj Barbie, ktoré považujú divákov za totálnych blbcov, ktorí nedokážu pochopiť nič bez toho, aby im to neotrieskali o hlavu, je balzam na dušu.

Nepoznám nič desivejšie ako sektu. Okrem folklóru. Najhrozivejšie na mňa pôsobili scény kolektívneho prežívania emócie.

Trestuhodne predvídateľné. Keď Washington spokojne odchádza z debaty na Harvarde cez prázdnu halu, nedalo sa nezasmiať. Zrejme sa skutočne vžil do role Ježiša, ktorú sa mu Whitaker snažil vyhovoriť o niekoľko scén predtým.

Miestami fakt vtipné, obzvlášť druhý akt. Celý čas som však mal s filmom problém, že som počul hovoriť scenáristov a nie postavy, ktorým som proste tie repliky neveril. Tiež škoda žánrového klišé.

V nepriamom súboji s Butchom Cassidym a Sundancom Kidom film prehráva. Priveľa repetitívnosti a mimo ústrednej dvojice menej zaujímavých postáv. Prekvapil ma však strih, ktorý miestami pôsobí ako z grotesky, ale film má vďaka tomu svižné tempo.

"Nedá se říct jednoznačně, že to je rúžová a ani, že to je žlutá." Film, ktorý sa volá Kalamita a kalamita je tam posledných desať minút. Postava Bolka Polívku je však natoľko sympatická a aj pre moderného človeka aktuálna, že sa film oplatí pozrieť aj dnes.