MIMIC

MIMIC

William Beckford

okres Košice

79 bodů

Moje komentáře

od nejnovějšíchpodle abecedypodle hodnocenípodle roku vzniku filmu
<< předchozí 1 2 3 4 7 9 12
    • 25.4.2020  23:10

    "Stratený v džugli" je silná téma, ktorá nabáda k zamysleniu, tak rozmýšľam. Ak je to kinematografický počin s posolstvom, pýtam sa, s akým ("man doesn´t belong here" je slogan filmu, nie posolstvo). Sú dve možnosti (žiadna tretia neexistuje): buď ide o poctu (adoráciu, apoteózu) hrdinovi alebo idiotovi. V danom prípade ide skôr o to druhé. Ale napokon, aj idioti sa stávajú hrdinami, ako sa dennodenne presviedčame, no trúfam si povedať, že tak košaté podobenstvo títo filmári nesledovali. Ak to nie je kinematografický počin s posolstvom, potom nemá zmysel sa týmto filmom ďalej zaoberať.

    • 13.4.2020  19:45

    Klenot dekadentnej francúzskej buržoáznej frašky. Jedinú analógiu vidím vo funesovke Oscar s tým rozdielom, že tu je ten správny "nenápadný pôvab buržoázie", kde sa všetko rieši bez zbytočného kriku a fyzického násilia. Menej humoru, zato však zvláštna podmanivá atmosféra, celkom rád by som si sadol niekde do kúta s vínom v ruke a všetko to ticho pozoroval. Naposledy som film videl v detstve, piata hviezdička je z nostalgie. Smie sa to? PS: Interiér zámku sa hemží moderným umením, zvlášť nebezpečne vyzerajúce alumíniové abstraktné plastiky s hrotmi sú neprehliadnuteľné. Myslím, že práve toto inšpirovalo Daria Argenta k jednému mimoriadne nádhernému mordu v jednom zo svojich budúcich filmov.

    • 5.4.2020  21:59
    Teroristka (2019)
    *****

    S neuveriteľným údivom pozorujem, ako sa tu hodnotenia hemžia jednými a dvomi hviezdičkami, či dokonca odpadom. Teenageri zrejme čakali prvoplánový thriller, ale dostali film pre zrelých ľudí, ktorí si uvedomujú, že život je tragikomický, s čím sa teenager nevie vyrovnať, jednoducho preto, že ešte nežil dosť na to, aby niečo zmysluplne skritizoval. Veľa zdaru pri poznávaní života (a filmu) prajem sedemnásťročným géniom, ktorí o krivoľakých cestách morálnych dilem nikdy nepočuli. No a pánovi režisérovi veľká pochvala. Ak by to natočili Francúzi alebo Dáni, dávno by už zbierali ocenenia po celom svete.

    • 15.2.2020  23:12
    Dotek motýla (TV film) (1972)
    *****

    Neskutočne sugestívny film, ktorý poteší každého, kto si pripadá, že sa narodil do nesprávnej doby (a do nesprávnej spoločenskej vrstvy). Jeho vizuálna poetika má až psychedelický ráz. Juraj Herz v túžbe po atraktívnej látke rafinovane využil posadnutosť komunistov všetkým ruským, teda aj nesovietskym, a preto bez obáv z cenzúry siahol po aristokratickom Turgenevovi. Netuším, čo všetko z neho pozbieral, ale jeho film má celkom inú atmosféru než svet realistickej literatúry. Cvhíľu po tom, čo grófka odchádza do mesta, vstupuje hlavný hrdina do zámockých komnát, ktoré odrazu vyzerajú ako desaťročia opustené. Divadelne pôsobiace barokové sochy preberajú úlohu hercov, čo je takisto dosť desivé, prinajmenšom znepokojujúce. Motív jesene, pohrebu, zmaru a hnitia, adorácia šľachtického stavu, to všetko je späté s dekadenciou konca 19. storočia. Napokon, nasledujúce verše z roku 1893 od Karáska ze Lvovic sugerujú predstavu, že Herz sa ním priamo inšpiroval: „Ó kalná a šerá a mdlá zrcadla benátská, slepnoucí v chvějivém přítmí, jež na ně dýchá den co den mráz prázdných prostor, a obrážející teď časem pouze shrbenou šedivou postavu starého klíčníka procházejícího komnatami opuštěného paláce jako přízrak, krokem neslyšným...“ Kostymérka Irena Greifová nedokázala vytvoriť uveriteľný svet Turgenevových hrdinov. Účes bábiky Brejchovej je secesný, účes servírujúcej slúžky je zase z 1960-tych rokov, dámy bez krinolín vyzerajú ako zmoknuté sliepky. Len Pavel Pavlovský akoby vypadol z 1850-tych rokov, ale to je možno skôr záležitosť castingu. Chápem, že aj nekorektnosť v tomto odbore môže priniesť ovocie, ale tu je bohužiaľ zjavné, že nepresnosť nebola zámerná. Greifová mala šťastie (tak ako v Morgiane), režisér bol silnejší.

    • 9.2.2020  20:42

    Portrét dámy je môj prvý film na VHS a momentálne posledný na DVD, takže som si povedal, že by bolo načase pridať komentár. Psychologický román Henryho Jamesa by si mali prečítať všetky mladé "dámy", pre ktoré je ideálnou úrovňou existencie lahodné spočinutie v pracháčovom náručí. Jamesova hrdinka Isabel si to nemyslí, divím sa, že k niečomu takému dospel práve Američan. Campionová preberá z románu celé dialógy en bloc, čo nepovažujem za šťastný prístup k adaptácii literárneho diela. Kidmanová nekoordinovane pobehuje sem a tam, čím navodzuje dojem emocionálne nevyrovnanej osobnosti, ktorou Isabel rozhodne nebola (bola iba blbá). Wojciech Kilar nedokáže zabudnúť na úspech svojej hudby k Draculovi a vykráda sám seba. Ak však prítomnosti temného čardáša v danom kontexte rozumiem, írskej či keltskej archaickej spievanke už nie. To je ale asi tak všetko, čo by som vytkol. Film je totiž skutočne "grand" (výstižnejšie slovo ma nenapadá), k čomu prispieva aj jedna marginálna vecička - druhá polovica románu i filmu sa odohráva v roku 1877 a po, teda v krátkom údobí poslednej tretiny 70-tych rokov 19. storočia, kedy milosrdná prozreteľnosť obdarila v odievaní ženy siluetou, ktorá z nich robí bohyne. O očarení týmto aspektom svedčia dve scény, v ktorých Campionová necháva Kidmanovú k všeobenej poteche oka prechádzať sa len tak navermíboha a zároveň zvýrazňuje kontrasty svetla a tieňa. Neviem, či autor kostýmov a účesov dostal Oscara, ale určite mal, skvelá práca s líniou, tvarom i farbou.

    • 5.1.2020  00:37
    Pupendo (2003)
    *****

    Vzhľadom k nepriazni osudu som tento film zhlaidol až 17 rokov po jeho vzniku. Hřebejk v Pupende pracuje prakticky s rovnakou stratégiou ako Troška vo svojich Kameňákoch – daj dohromady 30 srandovných scénok a máš film. Kto s ňou vlastne prišiel ako prvý, neviem, oba filmy sú z rovnakého roku. Scénky v oboch filmoch idú jedna za druhou, nič by sa nestalo, keby tá z prostriedku bola na začiatku a tá z druhej štvrtiny v tej tretej. „Včera, dnes a zítra“ vs. „V sobotu večer, v neděli ráno“, Čechoslovák vie, o čom je reč. Avšak zatiaľ čo Kameňák som nedopozeral, lebo som to nedokázal, Pupendo mi postupne začalo pripadať ako rozbitá nádoba, ktorá sa zázračne spojila a ten pocit vystihujú pre mňa jedine slová klasika: „Dáma nebola najmladšia a nebola ani pekná. Pozoruhodné však bolo, že nepekné črty tváre mala usporiadané tak pekne, že sa z toho mohol človek zblázniť“. V závere režisér zaradil výhybku – Balaton je metafyzický ako Antonioni a groteskný ako Fellini. Tu naozaj mohlo fungovať máločo, ale vzniklo majstrovské dielo. Vďaka polodokumentárnemu drajvu sa z filmu bohužiaľ nedá odčítať, do akej miery tvorcovia pohŕdajú konformistami. Existujú totiž zlí konformisti, ktorí ubližujú, no a tí druhí. Nie každý je (či môže byť) typom hrdinu. Ak by bol, nepotrebovali by sme nebo.

    • 26.12.2019  17:04

    Prekvapilo ma, že taký senzačný námet objavil niekto pre film až teraz. Asi museli pomrieť všetci relevantní príbuzní, ináč by mali filmári na krku hromadnú žalobu. Autori filmu razia motto: " Každý hlas si zaslúži byť vypočutý." Bolo to myslené ako neutrálna, politicky korektná poznámka, ktorá neurazí nijakú Florence? Nie je to zbabelé? Nebolo zbabelé rozprávať o tejto Florence s hlboko ľudským pochopením pre slabosti iných, resp. pre La folie des grandeurs? Veď nič ľudského nám predsa nie je cudzie. Ani nedostatok sebaúcty... Táto Florence o Chopinovi počula, bohužiaľ nikdy nepočula o jeho súčasníkovi Andersenovi a "Cisárových nových šatách". Tento film nie je ani tak o speve alebo hudbe, ale zase raz o tom, čo dokážu peniaze. A to naozaj nikdy neprestáva udivovať.

    • 17.12.2019  20:46

    Neuveriteľne hlúpy film, ktorý mi skazil celý večer. Táto melodramatická romanca je tak stupídna, až som sa podivil, že v tom čase už značne rozvinutý a skúsený Barrandov vyprodukoval niečo také. Veď to nedosahuje ani nenáročné kvality filmu, ktorý má "príjemne odreagovať" (Raoul Schránil). Gollová tú rolu prijala (alebo si ju vybrala?) celkom určite v náhlom pominutí zmyslov a celkom by ma zaujímalo, čo hviezdu na úplnom vrchole, akou bola vtedy Mandlová, zaujalo na tom scenári, že do toho šla, a to rovno ako podradný sidekick, dokonca v kameovej verzii. Režisér zorganizoval i veľkolepé kabaretné číslo, ktoré malo zrejme elegantne zatieniť tú veľkolepú sprostotu všade okolo. Nezatienilo, zvýraznilo. Ani neviem, prečo som tomu dal vôbec nejakú hviezdu, možno v náhlom pominutí zmyslov. Všetci sme len ľudia.

    • 27.8.2019  00:02

    Milujem starosvetské mysteriózne krimi, Agatha Christie je oproti tejto koncepcii racionálna mrcha s nedostatkom fantázie a prízemnými emóciami. Zápletku som si užil, akurát exteriéry (neo)renesančného zámku majú do Anglicka asi tak ďaleko ako ja do kráľovstva nebeského. Castingovým klenotom je český Valentino Miroslav Svoboda.

    • 29.6.2019  16:41
    Sňatky z rozumu (TV seriál) (1968)
    ****

    Hoci nám pán Voska chce v úvode nahovoriť, že pôjde o príbeh Národného divadla, táto slovutná inštitúcia príde na pretras iba v prvom a poslednom dieli, kedy akoby z neba spadne veta o otvorení divadla. Kde je Zítek alebo Ženíšek? No dobre, nie je to o divadle, bolo asi len potrebné, aby projekt prešiel komunistickou schvaľovacou komisiou. O čom teda? Kupodivu nie ani o národnom obrodení (dohady o potrebe českých obchodov nie sú ani tak obrodeneckej ako skôr ekonomickej povahy), resp. nie do takej miery, aby bolo možné hovoriť o hlavnom motíve. Centrom tvorivého vesmíru autorov bol - ako napovedá i samotný názov - biznis, biznis, biznis. Je to seriál o počiatkoch českého kapitalizmu realizovaného obyvateľstvom českej národnosti, kde češstvo je až na druhom mieste, ako napovedá vzťah niektorých podnikateľov k svojim podriadeným. Literárnu predlohu nepoznám, na rozdiel od seriálu je možno plná vlastenectva, ale seriál vyznieva ináč. Spoiler: Chudera Gabriela Vránová sa stala terčom donebavolajúcej zlomyseľnosti scenáristov - v prvom dieli miluje Vladimíra Ráža vrúcnou láskou a je nadšená vlastenkyňa ("Keď bude stáť české divadlo, už nikdy nebudeme chodiť do nemeckého", takúto hlúposť treba vyvážiť zlatom), v druhom dieli bez akéhokoľvek vysvetlenia má manžela i národ "na háku". Najenigmatickejšia postava českej kinematografie.

    • 7.6.2019  14:14

    Ako sľubovalo žánrové zaradenie, film to bol skutočne poetický a romantický, no a leto skutočne Ohnivé (ale nie až tak, ako pri dnešných klimatických zmenách). Zatiaľ čo zápletka ma naozaj zaujala (tajomný cudzinec v zámočku, kde sa odohráva ideologický boj), menej už jej spracovanie. Režisér s kameramanom dokážu kúzliť krásne obrazy, práca s hercami však zlyháva. Až na Nedošinskú, ktorá si v pokoji perfektne odohrala to svoje aj bez zvláštneho režisérskeho vedenia (a na cca 13-ročného chlapca, ktorý je ďaleko lepší než hlavná mužská postava) všetci podľahli väčšiemu či menšiemu afektu. Buď nevedeli hrať naozaj, alebo niekto usúdil, že k závratne krásnym obrazom prírody sa hodí jedine patetický prejav. Hodí sa pravý opak. Aj keď dávam 3 hviezdy (41-60%), priznávam, že v tom filme je čosi také podmanivé, že mi to stále ešte straší v hlave.

    • 4.6.2019  22:45

    Pacientka Dr. Hegla prežila. Dobre pre pacientku, nedobre pre diváka. Keď však Zdeňka Baldová zahlási svojím odzbrojujúcim švitorivým hláskom "To jsem zase ráda na světe", diváka zahreje pri srdiečku.

    • 28.4.2019  21:39
    Frances (1982)
    ****

    Dráma je to natoľko drsná, že je miestami až fyzicky nepríjemná. Tvorcovia sa rozhodli tlačiť na pílu a ja netuším prečo, niektoré "efektné" scény predsa nezodpovedajú skutočným udalostiam. Som síce rád, že som ten film videl (kvôli novým informáciám, myšlienkam, pocitom a diabolskému herectvu Jessicy Lange), v budúcnosti si ho ale rozhodne nezopakujem. Jednoducho existujú filmy, ktoré sú veľmi dobré a cenené, no divák si povie - raz a dosť. Z tohto poznania plynie zásadná otázka - nemali by sme vysoko hodnotiť len filmy, ktoré milujeme a radi sa k nim vraciame? Ja neviem, tak dobrý mysliteľ nie som.

    • 21.2.2019  20:08
    Trhlina (2019)
    ****

    Dokážem si predstaviť, ako báječne si film užil divák bez znalosti predlohy. Mnohé závažné a šokujúce dejové zvraty sa totiž vo filme vo vzťahu ku knihe zopakovali jedna k jednej, logickou otázkou teda je, čo také mohlo osloviť čitateľa, ktorý mal naopak to šťastie, že najprv zhltol knihu. Film totiž stavil na vysokú popularitu literárnej predlohy. Je to jednoduché. Mária Havranová (ktorá si mala ponechať toto nádherné dievčenské meno) je najväčší súčasný slovenský ženský sexsymbol, a to sa zaobíde úplne bez mejkapu (!). Matej Marušin najväčším mužským sexsymbolom bude až vo chvíli, keď sa ostrihá nakrátko, je šťastie, že vo filme ho vidno väčšinou v čiapke. Už jeho fyziognómia stojí za návštevu kina ako nejaký špeciálny bonus. Režisér je však určite zvedavý na iné, takže - široko-ďaleko neexistuje lepší mysteriózny triler. To menej lichotivé nasleduje. Niektoré scény sú zostrihané príliš unáhlene (doslova blesková návšteva cvokhausu v noci), vidno, že strih primárne slúžil tomu, aby bola dĺžka materiálu určená pre seriál prispôsobená potrebám filmu. Uprednostniť seriál pred kvalitami filmu je niečo, čo nikdy nepochopím, aj keď žijem v kapitalistickej spoločnosti. Režisér sa totiž do dejín kinematografie zapisuje filmami, nie seriálmi. Z dôležitých vecí tu hapruje budovanie napätia. Ak viem, že robím hororový mysteriózny triler, alfou a omegou je napätie, ktoré by síce malo byť kolísavej intenzity, ale nikdy nezmiznúť (vo filme Votrelec je tam permanentne, bez odľahčujúcich scén). Ak idem do kina na niečo strašidelné, potrebujem sa báť k posraniu (napr. oceňujem zvuky, ktoré vydáva to malé chlapča v lese). Napätie musí vystupovať z plátna vo "vysokom reliéfe", ako asambláž, a to i v úvodnej polhodinke. Čosi také sa najlepšie dosahuje hudbou, či skôr - v tomto žánri - nápaditým hudobným alebo zvukovým motívom, ktorý by mal jemne vibrovať aj v pokojnejších častiach (motív v Trhline však zďaleka nie je tak dobrý, ako sa píše). Aby si to človek uvedomil, nemusí mať štátnice z dejín kinematografie. Keďže dávam štyri hviezdy, všetko ostatné je samozrejme fajn a nepociťujem potrebu to rozoberať.

    • 12.1.2019  22:10

    Najhoršie urobený koniec v histórii kinematografie, a tým nemyslím spektakulárnu "popravu" zločincov. Neexistujúci koniec filmu ma doslova prikoval k sedadlu, jednoducho som nemohol uveriť, že taký slávny film môže takto strašne skončiť (teda neskončiť). A to sa hovorí, že Dariovi Argentovi "nejdú konce". Ale čo! Namiesto katarzie frustrácia, za čo celkom zákonite idú celé dva body dole. Keďže pre film nie je až tak dôležitý koniec ako vlastný korpus, tak si to zrekapitulujme. Ide o empatiou nabitý film o grázloch, ktorý odštartoval módu adorácie antihrdinov, a tá doba nie a nie skončiť.

    • 28.12.2018  15:36

    Súdiac podľa kostýmov a účesov, dej sa odohráva okolo alebo tesne po roku 1895. Jessica Chastain však chodí v šatách z 2. polovice 70-tych, resp. začiatku 80-tych rokov 19. storočia, nechápem prečo, v období secesie bol tento štýl dávno out (schválne, prezerajte si na pintereste módne listy z predminulého storočia, je to krása). Keďže to má byť horor, cieľom asi bolo zničujúco pôsobiť na nervovú sústavu diváka. Áno, mňa to úplne vykoľajilo. Hrôza. To ako keď vo filme Trója bojovali s mečmi, ktoré v "tom" čase ešte neexistovali. Ale neodbočujme. Exteriér zámku je všelijaký (francúzsky, belgický, nemecký), len nie anglický. Interiéry sú pre zmenu ako-tak anglické, ale stavím sa, že režisér ukázal na DVD "Zámok hrôzy" (Jan de Bont, 1999) a povedal: "Chcem niečo veľmi, ale veľmi podobné". Del Toro zrejme túžil po bizarných kontrastoch i za cenu, že to bude vyzerať rozpačito a hlúpo. Ďalší cudzorodý prvok prenesený akoby z inej dimenzie - extrémne brutálna vražda v kúpeľni absolútne neladí s burtonovským duchom filmu, presne v takých mordoch sa vyžíval Dario Argento ("Profondo rosso", 1975). Ak by bol scenárista pričaril ešte dve-tri podobné lahôdky, začalo by všetko pôsobiť ako-tak koherentne, ale bez toho je to iba mikroepizóda del Toro vs. Argento. Možno by som sa v tom nevŕtal, keby mi tak strašne nevadilo to podstatné - scenár. Scenárista (alebo autor námetu) nebol schopný vygenerovať skutočne zaujímavú dejovú líniu, navyše nedodržiava jednotu štýlu. Začína to (a dosť dlho aj trvá) ako adaptácia (mierne) melodramatických románov Henryho Jamesa. Henry James + silne štylizovaný komiksový príbeh nerovná sa dobrý film.

    • 22.12.2018  13:49
    Esmeralda (TV seriál) (1997)
    odpad!

    Zločincov vo výkone trestu by som nútil sledovať celý seriál so špendlíkmi nalepenými pod viečka a následne požadoval robiť štátnice zo zápletky, diel po dieli. Takéto skvosty majú ďalekosiahly dopad na sociálne správanie ľudí, v priebehu vysielania akejkoľvek telenovely naši rómski bratia s úľubou dávajú svojim ratolestiam mená po alfasamcoch a alfasamiciach z telenoviel, napr. poznám jednu Manuelu Č. Príchod Esmeraldy Č. na svet je púhou otázkou času. Je to zaiste tvrdenie politicky nekorektné, z hľadiska etnografického a sociologického však má táto informácia cenu zlata, tak si vyberte.

    • 24.11.2018  17:48

    Väčšina pánov režisérov má stredovek zafixovaný ako čosi obludné (áno, povojnový dnešok je oproti tomu jedna veľká záhrada rozkoše), preto je veľmi sympatické, že tvorcovia tohto filmu ho nevnímajú ako dobu šialených útrap. Určitý civilný prístup mal určite podiel na vzniku scenára k rozprávke Tri oriešky pre Popolušku. Názov filmu je trochu zavádzajúci, "Strasti Otce vlasti" by boli priliehavejšie. Hanzlík a Kolářová sú skutočne mladí a krásni a preto je len škoda, že pán kameraman nepoužil close-up, preto jedna kráľovská hviezdička dole.

    • 31.10.2018  11:12

    Česká a snáď i slovenská kráľovná. Klasický dokument so skutočne relevantnými informáciami. Klasický v tom najlepšom zmysle slova (striedačky na Zoru, filmového znalca a ukážky z filmov). Kameňom úrazu je zvuk. Jednotlivé segmenty nie sú akusticky zosúladené, takže ak do rozprávania vpadne ukážka z filmu, vyskočíte zo sedadiel, lebo decibely narastú asi tak o 35 bodov stupnice, čo je neskutočne rušivé. Okrem toho ani v tak dlhom dokumente som sa stále nedozvedel, vďaka čomu Zora bezproblémovo pendlovala medzi komunistickou Prahou a Talianskom a či jej priezvisko je skutočné alebo pragmaticky vybrané (veľmi efektne sa vyníma na obrazovke). Každopádne som rád, že Zora stále vyzerá výborne a že vodopád informácií, po ktorých túži srdiečko fanúšika je veľmi výdatný a pozornosť pohlcujúci (ani som si nevšimol, že to malo sto minút).

    • 24.8.2018  00:07
    Slender Man (2018)
    *

    Plagát je stonásobne strašidelnejší než film, ktorému robí reklamu, čo je také tristné ako Škót oblečený do nohavíc. Jedno z najcharizmatickejších monštier za posledné desaťročia a taký hlúpy scenár? Film divákovi ukazuje, ako internet praská vo švíkoch, keď meno titulného pána zadáte do vyhľadávača, čo navodí správnu atmosféru. Na to, že stretnutie so Slender Manom nikto neprežije (prípadne zošaleje), je tu o ňom predsa len prekvapujúco veľa informácií (chýba len rodné číslo a číslo účtu v tvare IBAN), dokonca sa vie i to, že ide o bioelektrickú (!) bytosť. To by zrejme vysvetľovalo psychedelickú vizuálnu ekvilibristiku (ale skôr nie). Tam, kde chýba racionálny scenár, prichádza iracionálne besnenie vydávané za zámer. Aj to by sa dalo prežiť, ale inšpirácia Spidermanom (doktor Octopus) je vrcholom čírej nadprirodzenej demencie. Ak by som to mal naozaj jadrne zhrnúť, tak chudák Javier Botet, to si fakt nezaslúžil. Nuž a Alberto Giacometti sa obracia v hrobe (je nanajvýš zaujímavé, že najlepšie alebo najznámejšie horory vychádzajú z umenia - Votrelec z Gigera a Boscha, Vreskot z Muncha, Slender Man z Giacomettiho). Jedna hviezda za plagát a ruchy (vrátane zvonov a praskania dreva).

    • 16.8.2018  22:00

    Seriál, ktorý pozerať je jedna radosť, aj napriek tomu, že jednotlivé zápletky sú nášmu divákovi vopred známe. Dve veci mi tu ale neskutočne vadia, takže nemôžem prižmúriť oči. Po prvé: Úplne všetky ženy vyzerajú ako zo 60-tych rokov (niektoré majú dokonca natupírované vlasy!), pritom sa v seriáli skloňuje kríza ostošesť, z čoho zákonite súdim, že tvorcovia chceli evokovať obdobie po roku 1929. V seriáli odohrávajúcom sa teda v 30-tych rokoch sa na veľké prekvapenie diváka producírujú dámy a slečny, z ktorých žiadna jakživ nevidela prvorepublikové filmy. Koľko atmosféry by do toho celého vniesli naondulované vlnky! Áno, nosili ich aj dobové prostitútky. Buď bol seriál výrazne podfinancovaný, buď mal zlých kostymérov a kaderníkov alebo to každému bolo úplne jedno (najskôr to posledné). Po druhé: Nápad zapojiť krčmové pesničky bol obludný, najmä preto, že sa neuveriteľne vtieravým spôsobom vnucujú, sú odspievané od A po Z ako nejaký kultúrny program zájazdového divadelného predstavenia (chýbajú ešte 5-minútové klaňačky). Toto nie je ani kabaret, ani opereta, toto je krimi, kde všetky dlhočizné "spievanky" zabíjajú vzácny čas a svedčia jedine o nedostatku zdravého úsudku tvorcov. Dokonca i voľba hudobného štýlu sa minula účinkom. Ak by boli úryvky z piesní použité menej nápadne, mohlo to atmosféru skutočne obohatiť, ale - máme Pepíka Zímu, tak to využime, nech to stojí čo to stojí. No, to je na mord, že, pane rado.

    • 17.7.2018  19:21
    Chartreuse de Parme, La (TV film) (2012)
    ***

    Keďže bezmedzne milujem neskorý empír a raný biedermeier (ľudia mali vtedy najlepší vkus za posledných dvetisíc rokov), ale Stendhalov román som nečítal, po tejto adaptácii som siahol so záujmom. Prekvapilo ma, že Stendhal nerešpektoval historické reálie (v Parme po Napoleonovej porážke vládla jeho žena Mária Lujza, nie?), takže som mal problém s akceptáciou ďalších prezentovaných faktov. Od zápletky som očakával trochu viac než len to, kto koho akým spôsobom ohrozuje, ohrozí alebo môže ohroziť, verím, že Stendhal to poňal zaujímavejšie, tak ako sa na klasika patrí. Čistý priemer, neviem, čo by som na tomto bežnom drahom TV filme zvlášť vyzdvihol alebo naopak zvlášť pohanil, je to také nejaké nijaké. Pri tomto type zážitku neprekvapí, ak si divák viac všimne marginálne fenomény, napr. to, že argentínsky herec Díaz má presne takú istú líniu perí ako iný mediálne známy Argentínčan Iván de Pineda, prípadne to, že titulný kartuziánsky kláštor v Parme sa spomenie jedine v absolútnom závere filmu, čo je analogické funesovke Oscar (1967) pomenovanej podľa najmenej dôležitej postavy. Nabudúce si rozmyslím, či si film zopakujem alebo radšej siahnem po nejakom katalógu starožitností. PS: Poznámky kolegov o telenovele sú celkom nemiestne, telenovely sú totiž najohavnejším odvarom ušľachtilej literatúry obdobia romantizmu.

    • 14.7.2018  18:24
    Mlčení (1963)
    ****

    Už som si myslel, že to pre mňa bude nejaké sklamanie, ale ak máte za sebou viac než desať Bergmanov, viete, že s jeho filmami je to ako s futbalovou jedenástkou, ktorá sa dá chytiť iba náhodou, ale kop už nie je náhodný, je buď dobrý alebo zlý. Nejestvuje dobrý a zlý Bergam, iba Bergman dobre a zle pochopený. Ak divák nie je schopný vnímať taký film alegoricky, rozhodne ho nemôže doceniť. Mlčanie je pre mňa podobenstvom s personifikáciou Svedomia ("Idem preč." "Choď, ak ti to svedomie dovolí."). Bergman sa ako Škandinávec bohato inšpiruje nórskou drámou (Ibsen, Bjornson) a nórskym maliarstvom (Munch, Christian Krohg a i.), ktoré sú väčšinou naturalistické. Tieto podnety však spracúva tak, že naturalizmus zostáva na povrchu a zmetie každého, komu sa nechce rozmýšľať. Bergman je stelesnenie moderného filmu, čo možno dobre ilustrovať napr. na zobrazení Krista v umení - Kristus v starom umení je Kristom, v modernom a súčasnom umení zďaleka nemusí ísť o náboženský obraz Krista.

    • 7.7.2018  20:20

    Vynikajúca filmárčina, skvelý námet i záver. Bohužiaľ je to film, ktorý vďaka tomu, že ho kvôli jeho sláve "videl každý", prispel k tomu, že vrcholný stredovek sa stále bežne chápe ako "doba temna". Vôbec tomu tak nebolo, v kláštoroch sa ostošesť prepisovali najrôznejšie rukopisy. A upaľovanie bosoriek? To je špecialita "humanistickej" renesancie, najväčšia hystéria okolo diabla, bosoriek a temných síl vrcholila v čase od polovice 16. do polovice 17. storočia (a ľudia zo severnej Moravy dobre vedia, že to "najlepšie" malo ešte len prísť). Vo filme je tiež viacero viet, ktoré by stredoveký človek jakživ nepovedal, pritom je zjavné, že Bergmanovi išlo o výrazne realistický pohľad na dobu (i keď samozrejme používa svoje metafory a alegórie). Napr. rozhovor o "strašení ľudí" freskou s motívom tanca smrti je nezmyselný, vtedajší človek z takých vecí strach nemal (bežne videl práchnivé mŕtvoly na cestách, napokon to ukazuje aj Siedma pečať), bral to ako racionálnu výzvu k usporiadaniu svojich pozemských záležitostí. Ľudská mentalita sa síce nemení, výrazne sa však v priebehu stáročí mení pohľad na svet (čo sú dve rozdielne veci). Napriek všestranným kvalitám ma Bergmanov kodifikovaný magnum opus vcelku neoslovil tak, ako iné jeho filmy, takže s hodnotením idem mierne dole, aby vynikli jeho skutočné superdiela.

    • 10.6.2018  18:12
    Valentino (1977)
    ***

    V scenári je hromada postrádateľných vecí, na druhej strane mu chýba hromada vecí, ktoré by v ňom rozhodne byť mali. Z Valentinovho životopisu vyletelo všetko, čo nebolo v súlade s väčšinovým chcením (a nebolo toho málo). O čo diváčky prišli sa dočítajú v knihe The Screen God Who Loved Men. Na druhej strane ide o nadštandardný produkt zlatých sedemdesiatych rokov s ich podivuhodne inštinktívnym citom pre filmové kvality. Pre Rudyho fanúšika to však nie je práve film, ktorý by ho potešil po castingovej stránke - niekto zvlášť inteligentný usúdil, že herca, ktorý aj dobre tancoval tango musí zákonite stvárniť baleťák. Zákonite nie.

    • 21.5.2018  00:17

    „Prosímtě, nemohl bys říct Klotildě, aby taky vypila nějaký kokteil a vyskočila oknem? Ne? To je škoda. Jdeš taky loupit? A určitě už dnes nepřídeš? Zaplať pánbůh, teď konečně mohu jít spát“ (bežná konverzácia bez mihnutia oka). Keď som film videl v detstve, zapamätal som si romantickú scénku s "vlahým letným večerom", psychopatologicky sa lesknúce oči perfídnej pani továrnikovej a "haló" ozývajúce sa zo všetkým strán. Dnes ma fascinuje skôr to, ako tvorcovia uplatnili excentrickosť (pre crazy komédiu nevyhnutnú) aj tam, kde si to divák hneď nevšimne. Rozkošná storočná babička (vo filme zvaná teta Pa) vyzerá ako z roku 1839 a je tak dokonale zladená s okolitým biedermeierovským nábytkom. Oslavuje síce mladícku šesťdesiatku, ale vyzerá na môj dušu najmenej na sto. Tieto báječné detaily a Raoul Schránil prispievajú k tomu, prečo ten film tak bezmedzne milujeme.

    • 30.4.2018  21:44
    Susedia (TV seriál) (2006)
    ***

    Keď Raoulovi Schránilovi vyčítali, aké debilné sú niektoré filmy, v ktorých hral, hájil ich s tým, že mali divákov príjemne odreagovať. Obrním sa teda argumentáciou rešpektovanej legendy a o "Susedoch" poviem to isté. Najprepracovanejšími postavami sú hedonisticko-sangvinicko-cholerický František a sarkastická Zuzana. Mimochodom, Zuzana Tlučková má perfektnú artikuláciu, je to jediná slovenská herečka, ktorej rozumieť každé slovo (jej americkým náprotivkom je v tomto ohľade Sigourney Weaver). PS: Niektorým prispievateľom musím vysvetliť - "Susedia" nie sú slovenský humor (tak ako New York nie je Amerika), to je humor scenáristu Andyho Krausa.

    • 24.4.2018  12:59

    Ten film viac doceníte, len čo si uvedomíte, že ide o "Husbands and Wives" od Woodyho Allena avant la lettre. Woody by to síce urobil trochu ináč (najmä by to okorenil pikantnejším "orálnym" humorom), ale groteskný partnerský guláš je vlastne presne to, čomu sa venuje stále dookola. Brejchovú s Brodským by pokojne mohli hrať Mia a Woody, Rázlovú a Bláhu zase Streisandová a Pollack. Janžurovú by nemohol hrať nikto, za oceánom takýto potenciál nemajú. Schullhof nerobí žiadnu normalizačnú komédiu, jednoducho uvažuje nad tým, akí sme všetci neznesiteľní a neznášanliví, no napriek tomu túžime s niekým existovať.

    • 21.4.2018  16:22

    Kedysi som tomu filmu dal v náhlom pominutí zmyslov (nie v spontánnom nadšení) 4 hviezdy, teraz znižujem. Už ma nebaví pozerať na to, koľko sci-fi hororov používa kreatúry, ktoré sa aspoň niečím "musia" podobať na votrelca (tuná sú zvlášť markantné výstupky na chrbtovej strane). Nemusia. Námet je pochopiteľne geniálny, menej veselé je to s jeho prevedením do scenáristickej podoby. Výroba filmu spadá do neslávnej známej éry (trvajúcej dodnes), kde hlavným heslom je urobiť všetko preto, aby určité sekvencie neboli uspokojivo videné človekom, ale jeho verziou z ďalšieho tisícročia odkojenou už na pikosekundových reklamách, inými slovami - keďže nie je žiadúce, aby divák videl inkriminované veci normálne, treba zneprehľadniť dianie v aktuálnej scéne ak už nie tmou, tak určite aspoň kamerou alebo strihom, v ideálnom prípade rýchloposuvom v reálnom čase alebo digitálnym efektom, ktorý má potenciál to všetko zaklincovať. I za cenu toho, že z hororu ostane geometrická abstrakcia alebo abstraktný expresionizmus. Super nápad.

    • 24.3.2018  18:05

    Na rozdiel od špecifického katarzného účinku, ktorý psychicky zdravý divák dosahuje po zhliadnutí žánrovo funkčného hororou sa pri diele Buio Omega dostaví špecifický pocit znechutenia, ktorý môže navodiť jedine režisér, ktorý sa nevie rozhodnúť, či má svoju kariéru zasvätiť hororu alebo pornu. Otrasné emocionálne vákuum tu nie je odrazom žiadnej vedomej estetickej koncepcie, je to nemohúcnosť tvorivej osobnosti, ktorej sa pery múzy (alebo čoho) dotkli prvýkrát a naposledy o rok neskôr v úžasnom Antropofágovi. Nekrofília, ktorou sa režisér snaží desiť je tu podaná s do neba volajúcou nezáživnosťou. Istú porciu desu vnáša do diela druh mučenia, ktorý vyvinula stredoveká justícia a ktorý poznáme z procesu s Čachtickou paňou, čo je na celovečerný film nepostačujúce. Jedinou životaschopnou spomienkou sa tak stáva zámocká služobná, ktorá by v prípade rozpustených vlasov vyzerala ako pokrvná príbuzná Mony Lisy. To ale nie je horor (ako sa to vezme).

<< předchozí 1 2 3 4 7 9 12