MIMIC

Keď tento film dostal Oskara, práve som bol v Paríži, raňajkoval v kaviarni a cez obrazovku sledoval celý ten cirkus, takže ma celkom zaujímalo, do čoho vlastne pôjdem. Zdieľam (ne)skutočné nadšenie pre tento druh nostalgie a páči sa mi i koncept odmietania zvukového filmu hercom nemého filmu ako podobenstvo o neochote komunikovať. Zápletka však pôsobí ako vygenerovaná počítačom (alebo starnúcim Woody Allenom), takže vo výsledku funguje len príjemné zahriatie pri srdiečku. Nuž čo, vďaka aj za to.

Od "shiny happy people" estetiky úvodu, pestrofarebnej, akcelerujúcej a uvrešťanej, až k stíchnutému č-b koncu plnému hlbokých tieňov, znepokojujúcemu takmer ako "Begotten". Je v tom samozrejme zámer a ja ho oceňujem, ale charakter použitej imaginácie mi vyhovuje len sčasti i napriek hlbokým sympatiám k predstaviteľom hlavných úloh, takže kompromis je plne namieste.

Podľa anotácie k tomuto magnum opus "dokument zachytáva najdôležitejšie etapy reštaurovania umeleckej pamiatky" (nezachytáva) a "prináša informácie o kultúrno-historickom kontexte" (neprináša). Údajné surrealistické animácie sú len pseudosurrealistickými omaľovánkami, hrané časti dokumentu sú dadaistickým besnením a občasné preslovy majú charakter trápneho filozofovania o ničom. Toto všetko stálo hromadu peňazí, takže audiovizuálny fond by si mal dávať lepší pozor a čítať skutočne finálne verzie scenárov. Jedinými relevantnými bodmi boli výpočet zaniknutých gotických oltárov (cca 5 seknúnd), úvaha reštaurátora Matáka o kompozícii sochy sv. Juraja, ktorá bola mimochodom zosnímaná ako reklama na nové lamborghini (cca 15 sekúnd), správa o reštaurovaní pastofória (cca 15 sekúnd) a úvaha historičky umenia Evy Spalekovej o tom, ktorá gotická vrstva maľby by mala dostať prednosť, avšak ani to nebolo zosúladené s adekvátnymi obrazovými informáciami (cca 20 sekúnd). 55 sekúnd relevantnej stopy, zvyšok je žužu, ktoré len tak skoro nerozdýcham.

Pokrytecký film pre útlocitné ženy, ktoré chú mať svojho veľkého milovníka i za cenu milosrdných klamstiev. Z Valentinovho životopisu teda vyletelo všetko, čo nebolo v súlade s väčšinovým chcením (a nebolo toho málo). O čo diváčky prišli sa dočítajú v knihe The Screen God Who Loved Men. Naozaj neviem, čo tu môžem za takýchto okolností hodnotiť.

Na fenomenálnu verziu od Viscontiho to nemá, u Viscontiho sa na históriu nepozeráte, ale v nej ste. Na druhej strane tento film má neuveriteľne charizmatického Ludwiga, ktorý vyzerá ako dvojča Geraldiny Chaplinovej a hrá omnoho lepšie než Helmut Berger, preto jedna hviezdička navyše. Castingová perla dokáže divy, páni.

Koncepčná stratégia, ktorú tvorcovia pri sérii o Fantozzim volia, pochopiteľne ku filmovému klenotu nevedie. Fantozzi o cestu do pomyselného kinematografického klenotníctva ani nestojí, ide o samostatnú kategóriu dotýkajúcu sa fenoménu kultu (analogickú Fulciho filmom z obdobia okolo roku 1980) a preto nemá príliš zmysel dielo ďalej rozoberať. Hodno však opäť zdôrazniť veľmi zásadný satirický a sociálno-kritický rozmer (autormi vedome sledovaný), ktorý vytrvalo uniká užívateľom schopným dať 5 hviezdičiek napr. Spielbergovým filmom.

Amíci majú Alien vs. Predator, Slováci Zay vs. Štúr. Neviem, čo z toho je lepšie. Rád by som vedel, čo mali tvorcovia za konzultantov-historikov (asi nijakých), ukazujúc éterickú Adelu Ostrolúcku ako Maďarku s veľkým M. V skutočnosti vedela lepšie po slovensky ako Štúr po maďarsky, keďže mu napr. prekladala zápisy z diania na uhorskom sneme v Bratislave. No čo, blbí Slováci.

To je prvýkrát, keď som sa v priebehu projekcie rozhodol z najnižšieho hodnotenia vyjsť na najvyššie. Znepokojivosť podivných dejov je uvedená na znesiteľnú mieru rozvážnou voľbou výrazových prostriedkov, ktoré diváka uvedú do stavu akéhosi tranzu. V delikátnych, subtílnych prechodoch medzi polorealistickým a poloabstraktným režimom sa odohráva veľkolepá alegória interpretovateľná zďaleka nielen nábožensky. Strašidelná fotografia, ktorá sa dostala na poster vzbudzuje mylný dojem, že ide o horor.

Občas je to skutočne zábavné a srandovné, avšak vedomie, že toľko prostriedkov (a teda možností ovplyvňovať toľko ľudí) vlastní neandertálne primitívna spodina mi naháňa zimomriavky. Vám nie? Teta Carmen: "Bola som si zacvičiť." Ujo Robert: "A precvičila si si aj mozog?" Velebnosti, jdu blejt.

Ak vezmeme najlepšie neo-noir alebo Hollywood-retro filmy, Čínska štvrť medzi nich rozhodne bude patriť. Čo sa mňa týka, tak o čosi lepšie sú Deň kobyliek, Barton Fink a L.A. Prísne tajné. Má zmysel sa rozpisovať prečo? Filmy sa možno dajú hodnotiť objektívne, nie však exaktne.