Madison

Mrazivá sofistikovaná konverzačka s výrazným minimalistickým pojatím, ktorá začína ako nevinná slovná hra a skončí čoby nebezpečne vyhrotený a šialený thriler. Spočiatku som sa tejto snímky obávala a myslela som si, že nedokážem udržať vyše dvojhodinovú pozornosť pri intelektuálnych dialógoch, navyše má tento film jasný divadelný podtón, pretože sa v ňom objavujú len dvaja herci. Olivier a Caine vystriedajú toľko zaujímavých humorných i vážnych póz, že nedokážu ani sekundu nudiť a vynikajúco sa vzájomne dopĺňajú. Milujem filmy odohrávajúce sa na odľahlých zámkoch (Vražda na večeri), pretože pôsobia sugestívnym morbídnym dojmom, vytvárajú napätie len súhrou hereckého nadania, skvelého scenára a stiesňujúcej atmosféry. Po tejto snímke som bola úplne prikovaná do kresla a bola nadšená po obsahovej, formálnej a rovnako i hereckej stránke.

Aronofsky je jeden z tých režisérov, ktorý sa vo vymýšľaní mnohoznačných scenárov cíti ako ryba vo vode - je to cítiť v každom zábere, kedy sa nevinná kráska stáva obeťou svojich snov a neváha obetovať posledné zbytky svojej roztrieštenej osobnosti na dosiahnutie vnútorného uspokojenia, ktoré jej balet prináša. Nachádzala som toľko psychologických súvislostí v postave úbohej Niny, ktorá bez prestania dojíma diváka skrz krehký výraz vlastnej ubitej existencie a divák je do jej príbehu úplne vtiahnutý. Scenáristicky je Nina dokonale vypiplanou postavou, v ktorej sú obsiahnuté všetky rysy pozitívneho (jemnosť, bojazlivosť, krása) a aj negatívneho (zmyselnosť, krutosť, zlosť) charakteru, pričom tento ostrý protipól Aronofsky postupne skĺbi do harmonického tvaru. Milujem Aronofskeho schopnosť preniknúť do najtajnejších zákutí nepoškvrneného vnútra a nekompromisným tlakom vonkajších udalostí ho premeniť na nesúrodú zmes ľahostajnosti, túžby, sexuálnej dráždivosti, pokrytectva, lásky či sebectva, pričom to celé korunuje prekrásne Tchaikovskeho dielo Swan Lake. Pri pohľade na Ninu som bola zmätená, chvíľami som jej priala všetky úspechy sveta, chvíľami ma zmrazovala negatívnym ,,ja" svojej trpiacej bytosti. Toto sa nedá opísať slovami, to treba vidieť. Môj osobný Oscar pre Natalie Portman - Labutiu kráľovnú považujem za najlepšiu postavu v jej doterajšej kariére, ktorú dokázala svojou hereckou vyspelosťou maximálne vyhrotiť. Nádherný filmový zážitok a samotné predstavenie v závere mi vyrazilo dych.

Zdá sa mi úplne nezmyselné porovnávať Disturbiu s jej hitchcockovským predchodcom Okno do dvora. Treba si v prvom rade uvedomiť, že to v žiadnom prípade nie sú ROVNOCENNÉ filmy, ale že každý vznikol v úplne inom období, v úplne inom hollywoodskom pásme. Chcete stavať do rovnakej úrovne hitchcockovské obrazovo romantické dielo Zlatej éry (kde Hitchcock v žiadnom prípade nemohol tlačiť na pílu) so súčasným moderným Hollywoodom?! Disturbia začína ako vtipný teenagerský úlet, má plynulý rozbeh, Shia LaBeouf a jeho herecké umenie pozdvihuje inými nenávidený priemerný námet a v rámci veku ho považujem za najväčší hollywoodsky objav súčasnosti, postupne narastá tempo a napätie by sa poslednú pol hodinu dalo krájať. Čo tam po neoriginálnom námete, keď ten film ani sekundu nenudí, odohráva sa v skvelom prostredí, má švih a je vygradovaný až za hrob? Som spokojná, a to veľmi.

Bez možnosti prečítať si hocijaké recenzie či sústrediť sa na to, že to celé vzniklo pod taktovkou úplne neznámych režisérov, vrhla som sa na gigantický trailer a s nadšením očakávala monumentálnu spielbergovsko-cameronovskú show, kde megalomanský rozpočet a vizuálna nablýskanosť doslova zatienia obsahové klišé mimozemskej civilizácie - ktoré tak zbožňujem. A dostala som beztvarú nechutnú kašu uvarenú z tých najlepších ingrediencií filmov War of the Worlds alebo Cloverfield bez štipky vlastnej tvorcovskej originality, nápaditosti či snahy vydumať z námetu viac - aj keď pri vyššom rozpočte by bratia Strausovi určite vyčarili omnoho väčšie zázraky, tu len smrkám nad tým, akým apokalypticko-depresívne-vizionárskym potenciálom Skyline oplýva. Hovorte si, čo chcete, Bay by z tohto urobil prvotriednu hollywoodsku zábavu, Skyline je len čierna ovca do rodiny amerického sci-fi žánru.

70%. Epický, obsahovo zaujímavý, herecky vypiplaný veľkofilm, ktorý má aj súčasnému divákovi čo povedať, osobne som si užila najmä prvú polovicu v japonskom zajateckom tábore s úžasnou scenériou džungle, ktorá ma vo filmoch vždy fascinuje. David Lean a jeho monotónny režisérsky štýl je však dôvodom, prečo ma vždy aj veľké výpravné filmy ako tento, začnú po čase nudiť a neviem sa dočkať konca (Lawrence z Arábie, Doktor Živágo). Myslím, že napriek mnohým filmovým zručnostiam Leana, by som tieto filmy dokázala v plnej miere oceniť až vtedy, keby sa réžie zhostil niekto s ráznejšími predispozíciami, pretože pri poslednej polhodinke som musela vyvíjať nemalé úsilie k tomu, aby som udržala dostatočnú pozornosť. Pritom tieto Leanove filmy majú vždy taký duchaplný podtón.

3* za námet. Je príliš málo ukazovateľov, ktoré filmovou cestou jasne smerujú k tomu, že za mnohé pády detí nestojí len ich túžba po dobrodružstve, ale aj zlé rodinné pomery, nedostatok lásky a takmer žiadna snaha odovzdať v domácom prostredí aj určité hodnoty a normy správania. V tomto by sa dalo súhlasiť s výrokom jedného spisovateľa za čias romantizmu "človek je v podstate dobrý, kazí ho zlé usporiadanie spoločnosti" - nedá sa pri sledovaní tejto snímky nesúhlasiť? Trochu ma iritovala strohá forma, ktorá síce dodávala prostrediu pravý sociálny nádych, na druhej strane ma nedokázala ponoriť do deja a prežívať všetky útrapy s trpiacim chlapcom - až na jeden nepatrný záber so slzou na jeho tvári, ktorý ma katapultoval.

Problém spočíva v tom, že - na pár úžasne chytrých, vyzretých a emocionálnych segmentov - úvodné zhrnutie života hlavnej postavy je v rámci žánru vskutku znamenité - ide len o ďalšiu z rady animákov s priblblými vedľajšími ,,vtákoidnými a psoidnými" postavami, a to najmä v strede, čo poteší skutočne len tých najmenších. Chvíľami tvorcovia natáčali animák pre dospelých, pretože psychologické prežívanie hlavnej postavy je v niektorých pasážach perfektne vystihnuté, chvíľami som umierala od nudy. Je to pekné, ale na jedno pozretie rozhodne stačí.

70%. Nemôžem si pomôcť, ale ťažko sa mi ide s hodnotením vyššie napriek tomu, že ide opäť o krásnu disneyovskú romantickú schému, kde láska premôže všetky intrigy a neprávosti, v jednotlivostiach je stret krásky a zvieraťa neskutočne podmanivý, ale muzikálny aspekt ma zďaleka tak nenadchol, ako napr. v Tarzanovi a Pocahontas. Chvíľami zvláštne zostrihaný, strašne chaoticky a rýchlo natočený animák, pri ktorom pomaly nemáte čas vychutnať si romantiku. Mám rada tie rozprávkové myšlienky a všetko okolo toho, ale pre mňa je ľúbostným párom číslo 1 Pocahontas a John Smith a obľúbeným dejovým prostredím objavenie Nového sveta :-) - mimochodom, napriek slabšiemu hodnoteniu je aj Tarzan (1999) najmä po formálnej stránke a aj dejovo omnoho komplexnejším animákom.

Na americký celovečerný animovaný film prekvapivo nudné, obsahovo nezábavné a humor ma nijak veľmi neoslovil, hlavne v prvej polovici. V porovnaní s inými animákmi pomerne chladné, umelé, bez emócií a ľahko zabudnuteľné.

Nemám rada okaté miešanie žánrov, ktoré narúšajú konečné vyznenie. Z tohto dôvodu sa mi ani Trierov Tanec v temnotách - kde sa sociálna otázka dostáva do rozporu s muzikálnym aspektom - príliš nepozdával. Tvorcovia si mali uvedomiť, že niektorí diváci sa tešia hlavne na fantasy a druhí zas na drámu. Ono je to veľmi milé a príjemné, ani chvíľu to nenudí, len je tam toho dosť málo. Čo chceli vlastne týmto filmom ukázať? Že v rodinách s finančnými problémami, si môžu deti vytvoriť vlastný svet fantázie? Chcelo to viac rozvinúť ústrednú myšlienku, viac nápadov, viac efektov a mágie - prvá Narnia v tomto do bodky splnila moje očakávania. Len za dojímavý koniec pridávam 3*. Veľké sklamanie.