Madison

Bolo zaujímavé vidieť v tomto krátkom zostrihu priebeh života spisovateľky, ktorá stvorila ten najfantastickejší svet, a to svet Harryho Pottera. Myslela som, že pôjde o rýdzo dokumentárny náhľad so skutočnou autorkou, no moje počiatočné obavy z toho, že Rowlingovú hrala iná herečka, sa po chvíli rozplynuli, pretože jej Poppy Montgomery bola vizuálne veľmi podobná. Tak ako veľa iných slávnych umelcov, aj ju sprevádzala nepriazeň osudu a všeobecná nedôvera v schopnosť napísať bestseller a presadiť sa. V tejto chvíli môžem len ďakovať za to, že sa jej to podarilo, pretože ona si to skutočne zaslúžila. Tak obsahovo bohaté, univerzálne a magické knižky predsa nemáme na pultoch kníhkupectiev každý deň.

Šport mi veľa nehovorí, ale toto mi doslova vyrazilo dych! Umelecký, prvotriedne spracovaný dokument s prekrásnymi kamerovými náletmi, spomalovačkami či strihom. Nemohla som od toho odtrhnúť zrak. Snowboarďáci si to užívali a ja s nimi. 5 hviezd bez kompromisov.

Blízke stretnutia sú názornou ukážkou toho, ako Spielberg dokáže uchopiť látku tak, aby obsahový či filmársky potenciál nevyšiel do prázdna. Predlhé naťahované scény skrytého kontaktu s mimozemšťanmi, kedy nevidíte, čo presne sa deje - obzvlášť scéna v dome, ktorý pohlcuje svetlo - oplývajú desivým tajomnom a brilantne budovaným napätím. Po dlhom čase som si z dôvodu matných spomienok na tento film dala reprízu a hoci vo mne vyvolal všetky možné emócie a presvedčil ma o tom, že Spielberg sa pre filmy s mimozemskou tematikou narodil, niektoré scény, narúšajúce dejovú plynulosť, by som jednoducho vystrihla alebo skrátila. Aj keď som bola ohromená z jedného z najfamóznejších filmových koncov, ktorý je pojatý omnoho metaforickejšie než filmy s krutým vyvražďovaním, nemôžem ignorovať záchvevy miernej nudy a niektoré zbytočné scény. Okrem tejto znamenitej mimozemskej roviny však nejde filmu uprieť mierny psychologický podtón premietnutý v hlavnom hrdinovi, pre ktorého je kontakt s inou, vyspelejšou civilizáciou priam bytostne dôležitý a prechádza až do duchovnej sféry a túžby po niečom božskom. V tomto smere je to film nadčasový a unikátny.

Popcornová zábava ako vyšitá. Keď v nej navyše zaznejú dynamické ozveny zimmerovských Pirátov a Holmesa, tak odolávam len ťažko. Pozerateľný, zábavný a rýchlo odsýpajúci blockbuster, ktorý zďaleka neurazil môj intelekt tak, ako nedávno videný Barbar Conan. Ostatní to berú až príliš vážne :-)

Dve zúfalé ľudské individuality v strhujúcej lovestory, ktorá sa nevyhla depresívnemu nahliadnutiu do vnútra, poznačeného nepriaznivými okolnosťami. Na drogovo ladených snímkach ma vždy zaujíma najmä pitvanie ľudskej psychiky a hľadanie možných príčin, prečo sa konkrétne osoby uchýlia k takému sebadeštruktívnemu konaniu. Candy nenásilným spôsobom ponúka kľúč k pochopeniu zložitých myšlienkových pochodov najmä ženskej hrdinky a jej správanie nemá len prvoplánové pohnútky. Nie je to síce nadčasové, osobito podané dielo typu Requiem for a dream, len "obyčajný" tragicko-romantický príbeh zasadený do života dvoch skľúčených bytostí. Abbie Cornish sa predviedla v najlepšom svetle a Heath Ledger opäť dokázal, že svet prišiel o výnimočného herca.

Mala som možnosť vidieť v krátkom časovom intervale dva filmy roku 2011, spracúvajúcich námet celosvetového vírusu, ktorý nekompromisne zasiahne všetky vrstvy obyvateľstva: Perfect Sense a Contagion. A na základe dojmov, pocitov či emócií sa jednoznačne prikláňam k prvému menovanému. Viac ako plnohodnotným filmom je Contagion skôr dokumentárnym zhrnutím náhlych dôsledkov, rozhodnutí a možností, ako predísť bezprostrednej katastrofe. Soderbergh sa opäť nehrá na veľké umenie a postavy sú len nastrčené figúrky, nie dejové charakterové postavy. Film, ktorý sa zaoberá globálnou epidémiou bez toho, aby vo mne vyvolal čo len jedinú emóciu a namiesto začlenenia sa do príbehu, sa ma snaží uchlácholiť decentne nezaujatým postojom k problému v jeho obrovskej závažnosti, si z môjho pohľadu viac než 3 hviezdy nezaslúži. Chválim hordu hereckých hviezd, ktoré som si užila, skvelú elektronickú hudbu a vysvetľujúci, aj keď neprimerane skratkovitý koniec.

Výsmech filmovému umeniu a rovnako i filmovej zábave. Film bez jedinej silnej scény, bez jedinej iskry filmárskeho nadšenia, bez jedinej štipky režisérskeho talentu. Barbar Conan je len efektnou tupou fantasy, ktorá skĺzla do samoúčelného odporného násilia a z hlavného hrdinu urobila zvráteného úchylného a najmä nesympatického zabijaka. Neviem, či je to nejaký nový trend nasadzovať do popcorňákov nie charizmatických hercov, ale módnych playboyov s mega fotogenickými tendenciami. Samozrejme, akčným béčkam 80.rokov tiež kraľovali tieto typy, no aj taký nesmrteľný Lundgren bol zábavnejšou kreatúrou než Momoa. Ovplyvnená bezútešným príbehom a zhnusená z hektolitrov zbytočnej krvi, som dospela k záveru, že Nispel nemá rád filmy a pojmom ako napätie, dobrodružstvo, gradácia, emócie a dej vonkoncom nerozumie.

Rozmýšľam nad tým, čo tejto gangsterke dodávalo takú silu a pôsobivosť napriek tomu, že násilie v nej je brutálne a neľútostné. Celkový kontrast, pozostávajúci z poetických a zároveň chladnokrvných aspektov, mi pripomenul rukopisy hneď dvoch tvorcov - a neprekvapilo by ma, keby režisér čerpal inšpiráciu od De Palmu a Lyncha. Môže aj kriminálka skĺbiť umelecké prvky a pozostávať z koláže viacerých žánrov bez toho, aby to pôsobilo roztrieštene? Drive je artovým thrilerom, aké dnes točí už len Tarantino s poriadnou dávkou vizuálnej atraktívnosti, originality a režisérskeho perfekcionizmu. Hypnotický, drsný, pomalý, romantický, snovou hudbou pripomínajúci psychologické kúsky Davida Lyncha - náznaky Badalamentiho hudby sú viac než očividné. V súčasnej hollywoodskej produkcii jednoznačný nadštandard a dôkaz toho, že stále existujú tvorcovia, ktorí sa nenechajú zmiesť vlnou povrchnej bezobsažnej zábavy.

Chicago síce nie je obsahovo natoľko úchvatné, emocionálne a načinčané ako Moulin Rouge, no je dokonalé v iných aspektoch aj napriek tomu, že motivácie a konania postáv zostávajú v rovine povrchnosti a pretvárky. Práve to drsné vystihnutie obdobia, práve to odmerané pojatie príbehu dodáva snímke osobité kúzlo. A emócie nečerpá z chladného príbehu, v ktorom sú postavy divákovi úplne ukradnuté, ale z tých strhujúcich vášnivých choreografií, plných zvodného podmanivého jazzu. Famózne elegantný, oduševnený muzikál a jeden z mála filmov, pri ktorom mi nevadí, že som s hlavnými postavami nebola stotožnená.

Delikatesa! V kontexte k ťažkým filmov od Polanskiho som od Carnage očakávala, že pôjde o prepis sofistikovaného a depresívneho filmu "Kto sa bojí Virginie Woolfovej", ale mýlila som sa. Toto zďaleka nie je tak morbídne a patetické. Na týchto ukecaných komických konverzačkách najviac milujem to, ako dokážu herci svoje postavy precítiť a z prvotnej atmosféry dobrosrdečnosti a falošnej láskavosti im dodať rozmer extrémnej vnútornej nevyrovnanosti a mimoriadneho afektu. A to behom jednej hodiny v jednej miestnosti, sústreďujúcej sa na vyplavovanie vecí, ktoré sú v nich zakorenené a ktoré ich ťažia. Ironické, trefné, absurdné a pekelne zábavné! Ignorácia za scenár v rámci nominácii mi je nejasná. Z hereckých účastníkov potešili všetci - každému sa ušiel nejaký ten scenáristický bonbónik, ktorý ma odrovnal, no vyzdvihnúť musím Christopha Waltza, ktorý je jedným z najlepších hercov súčasnosti a zároveň novodobým De Nirom - kamenný v tvári, sarkastický, odmeraný a jednoducho nenapodobiteľný. Smiala som sa celú hodinu a nemohla prestať.