ad142

Vysoko nadčasové a zároveň silne filozofické dielo, ktoré však bežného diváka nenudí intelektuálnym balastom, alebo náročnými dialógmi, či monológmi, ale podáva svoje posolstvo na pozadí veľmi pútavého príbehu. Súboj posádky s palubným počítačom však nie je hlavnou kostrou príbehu, pretože ten má viacero rovín. Z celého tohto filmu je cítiť, že ho jeho tvorca, Stanley Kubrick pripravoval veľmi dôsledne. Scenár je prepracovaný do najmenších podrobností a skvelý, symbolický záver môže sklamať iba podpriemerného diváka.

Pravdepodobne najlepší film Daria Argenta, áno, dokonca ešte o kúsok kvalitnejší ako Suspiria. Inferno totiž neustále ako kyvadlo osciluje medzi akousi fulciovskou drsnosťou a klasickou starobylou vznešenosťou. Scenár a postavy sú, ako to už občas u Talianov chodí, absolútne nepodstatné a všetka sila snímku je sústredená do detailne premyslených a vyšperkovaných obrazových a zvukových kompozícií. Nepochybne ide o vizuálne najpodmanivejší Argentov film - je až neuveriteľné, čo dokázal vyčarovať s pomocou dvojkombinácie červenej a sýto-modrej farby, jedného vekovito sa javiaceho sídla a značne originálneho hudobného sprievodu. Nervy drásajúce napätie nepoľavuje ani na minútu, postavy sú stínané rýchlejšie ako pšeničné klasy a Argento neúnavne sype jeden nápad za druhým. Takmer sa ani nečudujem, že trilógiu o troch Matkách neukončil ešte v osemdesiatych rokoch - vymyslieť a zrealizovať rovnakú porciu originálnych režisérskych nápadov by vyžadovalo nadľudský výkon! V každom prípade, je zaujímavé, že ako filmovú destináciu si tento rýdzo taliansky režisér zvolil USA, konkrétne moderné veľkomesto New York, z ktorého v tomto filme neuvidíte nič (s výnimkou zlovestne vykukujúcich mrakodrapov, ukrývajúcich sa za tajomným nočným oparom z hmly). Ide pravdepodobne o jediný film odohrávajúci sa v USA bez akéhokoľvek pokusu o prejav americkej atmosféry...:)

Celkom určite najkvalitnejšie spracovanie pohnutých životných osudov takzvaného šialeného" bavorského kráľa Ľudovíta. Režisér Luchino Visconti tu naplno využil svoje dlhoročné skúsenosti s komplikovanými kompozíciami, často inšpirovanými známymi maľbami starých majstrov. Viscontiho záľuba v ťaživých a preplnených interiéroch, tak charakteristickými pre 19. storočie sa vzhľadom k samotnému námetu mohla rozvinúť naplno. Samotný Visconti sa však nezameral iba na kostýmy a lákavé interiéry, ale celý svoj film postavil na svojom obľúbenom hercovi Helmutovi Bergerovi, ktorý tu podáva svoj najlepší životný výkon. Visconti sa zameriava rovnako na znázornenie vtedajšej doby, ale aj psychologický profil samotného mladého panovníka. Jeho postupný prepad z mladíckej naivity až do hrozivého šialenstva je vykreslený veľmi presvedčivo a uveriteľne.

Jedno z vrcholných diel talianskej filmovej školy, ktorá bola do konca 70. rokov na výslní. Dokonalá esencia všetkého čo táto talianska škola dovtedy priniesla. Takže tu máme skutočne úžasne vykreslenú atmosféru Benátok. Pomerne hlboké psychologické profily hlavných postáv, množstvo skrytých symbolov, tak typických pre talianskych tvorcov. Vyzdvihnúť musím najmä mysterióznu atmosféru, čiastočne inšpirovanú žánrom giallo, ktorú len podtrhuje výborná pointa na záver. Pokiaľ ste doteraz neprišli na chuť talianskej filmárskej škole, tak skúste začať touto snímkou.

Zvláštna atmosféra je len jednou zo silných stránok tohoto filmu. Unikátne spracovanie Zóny, umocnené, pomalou meditatívnou hudbou iste nemusí sadnúť každému, ale spolu s pomerne dlhou stopážou to celé dokopy pomáha rozvíjať potenciál tohto námetu. Výborné dialógy vložené do inak veľmi jednoduchého deja ešte dokresľujú vizualny kontrast medzi zónou a svetom vonku. A v neposlednom rade aj monochromická kamera spolu so samotným záverom umocňuje zvláštnu skrytú poetiku tohto filmového diela.

Ako najvýraznejšie vyjadriť zhnusenie nad postupujúcim odcudzením sa prírode a jej zákonitostiam? Najlepšie tak, že všetko dovedie do krajnosti, pretože tak každý snáď pochopí obludnosť takéhoto smerovania. Nestačí len priemyslom totálne zničená krajina, ktorá aj samotného človeka deformuje na svoj obraz, ale odcudzenie je všadeprítomné. Bezduchí robotníci, ktorý sa radi vydajú na rok trvajúce montáže len preto, že aby viac zarobili sú akousi karikatúrou tých robotníkov o ktorých sníval Marx či Lenin a ktorí všetko tak ľahko zahodili v prospech zárobkov a odcudzenia. Neo-marxistickí filozofi v 60. rokoch museli reagovať na sklamanie z robotníckej triedy, ktorá sa nakoniec ukázala neakcieschopná najmä v slávnom máji 1968, kedy sa prevalilo, že definitívne vzdali svoj triedny boj. Antonioni cíti túto rezignáciu už o pár rokov predtým a ako citlivý pozorovateľ si v plnej miere uvedomil daň za pofidérny pokrok. Pokrok ale kam? Antonioni stvárnenie fyzicky chorej krajiny a celej tej rovnako chorej situácie umocňuje psychicky chorou hrdinkou, a nepríjemnými, kvílivými zvukmi, alegorickými príchodmi lodí vynárajúcich sa z hmly a evokujúcich tak smutno-hrozivý obraz J.M.W Turnera The Fighting Temeraire (1838). Rovnako, ako pre túto bojovú loď, už len ťahanú na miesto svojho konca, tak aj pre aktérov vo filme je už dobojované... Hlavná hrdinka sa možno snaží bojovať maľovaním divokých farieb na steny, či románikom s jedným inžinierom, ktorý sa zdal predsa len možno blízky, ale všetko je márne. Jej osud je predurčený a z pasce nie je cesta von... Film Deserto rosso je plný zvláštne štylizovaných záberov a je preplnený symbolmi. Napríklad obrovské množstvo pary tryskajúce pod vysokým tlakom ukazuje fabriku ako nejakého netvora, alebo Monica Vitti je často zámerne postavená pred nekonečný rady bizarných kovových konštrukcií. Skvelý film, možno najlepší Antonioniho počin, avšak zatiaľ som od neho všetko nevidel.

Pôsobivé stvárnenie života o prežívaní v nehostinných, od civilizácie izolovaných končinách Japonska, v ktorých neexistujú nijaké morálne predpisy a ľudia sa de facto svojim správaním a fungovaním neodlišujú od zvierat. Nejaké zákony, tradície alebo nariadenia tu majú zmysel jedine vtedy, ak dopomôžu k dlhodobejšiemu prežitiu komunity. Režisér Šóhei Imamura tieto pravidlá často krát dovádza ad absurdum a to z dvojakého dôvodu: preto, aby podtrhol, pre nás možno odsúdeniahodnú, krutosť a nehumánnosť, ale zároveň poukázal na ich praktickú užitočnosť a v podstate nevyhnutnosť. Obsahová a čiastočne aj tá formálna, (viz často opakujúce sa zábery na páriacich sa a bojujúcich plazov, vtákov, alebo hmyz) stránka filmu sa teda podľa môjho názoru snaží ukázať, že človek žijúci izolovane, v drsných (nepovedal by som "prirodzených") a nehostinných podmienkach musí chovať kruto. To konkrétne znamená správať sa ako zviera, zbaviť sa všetkého toho "balastu", ktorý z neho robí človeka, bytosť diferencovanú od všetkých druhov zvierat. Formálna stránka nám naopak v prudkom kontraste s touto skutočnosťou z ponúka hlavne úchvatné scenérie. Sekvencie zobrazujúce tunajší ľudský život striedajú krásne, kompozične prepracované zábery na neďaleké majestátne hory, kopce a pahorky, hrdo sa týčiace nad malou, z diaľky nevinne vyzerajúcou osádkou. V tomto prípade je ale pravdepodobné, že režisérskym zámerom bolo nepriamo poukázať na to, že často krát idealizovaná príroda "klame telom", teda že sa v jej kráse ukrývajú maličké početné tragédie zvierat ľudí, či dokonca aj rastlín. Maximálne hodnotenie udeľujem aj vďaka poslednej cca pol hodine, ktoré sa zaobíde prakticky bez rozhovoru a zobrazuje nádherne stvárnený konečný výstup na onú "mystickú" horu Narajama. Tento dlhý záver patrí medzi vôbec najkrajšie lyrizované filmové "poémy" čo som mal doteraz v kinematografickej tvorbe možnosť zhliadnuť.

Quella villa accanto al cimitero je považovaný za posledný diel takzvanej "Trilógie smrti" a rovnako ako aj zvyšné dva filmy, je po mnohých stránkach majstrovským dielom. Nesie v znamení skľučujúcej, hutnej, až do samého záveru pozvoľne gradujúcej atmosféry, pričom zanecháva na konci oveľa viacej otázok, než odpovedí. Fulci patril k tým vzácnym, talentovaným duchom, schopným zobraziť univerzálne, archetypálne hrôzy podvedomia vlastným, partikulárnym spôsobom. V prípade Domu pri cintoríne podľa môjho názoru totiž nie je možné poprieť, že sa mu priam dokonale podarilo navodiť dokonca aj u bežného diváka "gore krvákov" pocit, že má pravé čo dočinenia s niečím až neobvykle výnimočným. Napríklad napriek tomu, že vo filme absentujú akékoľvek erotické scény, je plný "neviditeľného sexu" a nechýbajú zase početné narážky nielen na sex, psychoanalýzu ale aj o konaní postáv je možné napísať celý rozsiahly článok, či dokonca analýzu podobného typu: http://www.angelfire.com/biz3/notorious1/hbtc.html . Rovnako ako v prípade predchádzajúcej trojice filmov City of the Living Dead a The Beyond a Zombi 2 nám majster Fulci servíruje množstvo surreálnych, sugestívnych vizuálnych stimulov, majúcich mrazivú schopnosť dotknúť sa najkrajnejších rovín nášho bytostného "Ja". Tento krát však volí viac-menej odlišnú techniku, pomocou ktorej dokáže docieliť podobného výsledného efektu. Na rozdiel tejto zvyšnej trojice spomínaných filmov sa Fulci viac zameral na budovanie atmosféry, znížil počet gore scén, čím priam geniálne zvýšil ich účinnosť. A namiesto snahy vyvolať hnus sa skôr pokúsil vyvolať až by som povedal "detský" strach z neznámeho. Žiadna z postáv nie je jednoznačná, prakticky všetky majú svoje chyby a ich správanie je často veľmi podozrivé. Je Freudstein vo svojej podstate dieťa ako Bob, alebo malý Bob je rovnaký ako Freudstein? Odhalil tajomstvo pivnice Norman až počas filmu, alebo o ňom dávno vedel dopredu? Je skutočne milujúcim manželom, alebo chce svoju ženu poslať do blázinca nadmerným užívaním liekov? Prečo išiel hľadať hrob na vzdialený cintorín, keď dobre vie, že Freudstein je pod náhrobkom priamo v dome? Norman Boyle je katalyzátorom väčšiny akcií vo filme a jeho motívy a skutky sú zahalené v neodhalených tajomstvách. Samotný Freudstein môže byť skrytým Oidipovým komplexom malého Boba a hrobka v pivnici v závere trochu pripomína maternicu, ale sotva sa jedná o znovuzrodenie. Otázok je neskutočne veľa a vrcholom je fakt, že vôbec nevieme kedy sa postavy pohybujú v reálom svete a kedy v "inosvete". V tomto smere sa Dom na cintoríne líši od The Beyond, kde je rozdiel medzi našim svetom a "inosvetom" jasnejší. Spoločné majú to, že preživší protagonisti na konci presúvajú do svojho nového, veľmi zvláštneho inosveta a zanechávajú za sebou nevyriešené problémy. Avšak zatiaľčo v The Beyond je koniec, tak tu teror nemôže nikdy skončiť a čaká na svoje ďalšie obete...