gospy

Žiadny film nemusí niesť vynútené morálne posolstvo a zlo tak zostáva nepotrestané (nie sme v rozprávke). Už dávno nie je hlavný hrdina filmu len kladnou postavou. Ak postava nespĺňa kredit "princa na bielom koni, ktorý zachráni princeznú", neznamená, že tvorca za každú cenu nechce, aby bola divákovi nesympatická a nedržali sme jej palce. Príkladom je scenárista a režisér Guy Ritchie. Takmer žiadna postava v jeho filmoch nespĺňa kategóriu kladného hrdinu. Aj cez ten fakt im väčšinou držíme palce. Pretože používa nadsázku, skvelý strih, neskutočnú kameru, "proste" miluje svoju prácu a rozumie jej. Film Jako v bavlnce je presne opačným prípadom. Divák nemá šancu držať hlavným hrdinom palce v takto napísanom a vytvorenom príbehu. Dobre vytvorená hudba k filmu znamená, že ma neruší, že si ju ako divák vôbec neuvedomujem, pretože mi s filmom splynie. Hudba v tomto filme pripomína prepínané klávesy z čias talianskych seriálov o princezne Fantagiro. Príbeh v tomto filme sa potáca, situácie sa opakujú a menia. Tam, kde by sme mali hrdinov ľutovať, prichádzajú zmiešané pocity. Po spleti epizód, ktorá by nás po dvoch hodinách mala doviesť do momentu- som rád, že som to videl je to iba ďalšia "rychlokvaška od Netflixu (zabitý čas).

Remake staršieho filmu v novom háve, kde vďaka súčasnému pohľadu na technológie uverí divák, že niečo také ako neviditeľnosť, je nakoniec možné, Radí sa k "miernejším" horrorom, ktorý zvládnu aj vystrašenejšie povahy (asi 3 krát počas filmu prižmúriť oči). Kamera výborná, hudba ešte lepšia. Najväčším spoilerom je zlý casting. Elisabeth Moss už prischla večná postava submisivnej ženy, partnerom potlačovanej, ktorá však nakoniec nájde silu vzdorovať. Ďalšou chybou je dĺžka filmu, akoby sa Netlix ešte v priebehu výroby rozhodoval, či z toho urobí celovečerák alebo mini sériu a nakoniec to nechal tak (mohol skončiť 3 krát a bolo by to v poriadku). V horrore nemusia byť všetky okolnosti jasne vysvetlené- o to v horrore nejde. Ale uvažujme už v realitách spotrebiteľa- je možnosť, že má Netflix spočítané, koľkokrát si divák odbehne na záchod, alebo koľko popcornu zle, kým film skončí :)

Každý režisér by mal natočiť aspoň jeden horor. Narábanie so strachom u diváka vôbec nie je jednoduché. Hlavne, prísť s niečím novým. Krvavá nevesta má nový nápad- čo je výborné. Hlavnej predstaviteľke sa to podarilo už druhý krát (film Babbysitter). Vo filme je niekoľko ozaj vydarených scén (zbavovanie sa služobníctva, ako sa súčasný človek vyrovnáva s rodinnými tradíciami). Je však škoda, že od polovici filmu skočí film do módu- toto som už videl. Hlavná predstaviteľka má bez udania nejakého dôvodu príliš veľké šťastie v tejto hre (neuplatnilo sa ani pravidlo- trikrát a dosť :) a divák tak prestáva "veriť", že sa to mohlo takto odohrať (filmová logika nevšednosti Tarrantinovských situácií). Je to aj málo sexi- Samare Weaving to v bielom rozhodne sedí, nebol dôvod to v každej situácií nezvýrazniť. Je škoda keď sa divák od polovice filmu prestáva báť o hlavného hrdinu ale skôr o scenár- aby sa to nezmrvilo ešte viac- čo sa nakoniec stalo. Škoda potenciálu- škoda celuloidu (myslené obrazne).