Milano33

Duna! Tak čo o tomto nadfilme povedať? To, že to bude naprostá senzácia sa už od prvopočiatku vedelo, tu nebolo najmenších pochýb, že režisér Denis Villeneuve vykonštruuje ďalšie premyslené umelecké dielo. S týmto (nad)štandardom som už vopred počítal, i tak mi Duna dokázala doslova vyraziť dych a predčiť akejkoľvek očakávania, ktoré som od nej mal. Denis bol schopný na základe svojich zužitkovaných skúseností povýšiť tento masterpiece do medzigalaktickej úrovne a vskutku nadnesene nám ponúkol niečo nadpozemské. A to bolo vzhľadom na obskúrnu situáciu obzvlášť ťažký údel, keďže takýto enormný hype som mal naposledy snáď iba pri 8. sérii Game of Thrones, a všetci dobre vieme, ako ošemetne to s ňou dopadlo. Prehnaný hype sa po pár epizódach zmenil na zmar a vtedy moje neuveriteľne nadšenie v okamihu vyšumelo a obrátilo sa vo obrovské sklamanie, ktoré nemalo obdoby. Našťastie, Duna je presne opačný prípad, ôsma sezóna Hry o Tróny, keď už nič iné, tak nás naučila, že preveliký hype ultimátne vedie ku nekontrolovateľnej bezprecedentnej explózii. Každopádne, aj po tom všetkom, čo som mal už odžité, som si aj tak predsa len nakoniec dovolil podľahnúť mojim nesmierne gigantickým očakávaniam a emóciám, ktoré vyžarovali z Duny. A s radosťou na srdci i na duši môžem napokon povedať, že som tentokrát neodišiel s horkou pachuťou na ústach. Duna to zvládla a Denis Villeneuve vykorčuľoval z klasických zabehnutých sci-fi konceptov s plnou gráciou a noblesou. Dune nielenže je bezkonkurenčne a suverénne predurčená sa stať filmom roka, v mojich očiach sa ňou rozhodne už stala!, ale takisto to vyzerá na najlepší film minimálne dekády. Za posledné desaťročie sme nemali možnosť vidieť takúto spektakulárnu vedecko-fantastickú lahôdku, ako práve Dunu. Od uvedenia Avatara do kín sme tu nemali snáď žiadny tak živelne fungujúci Sci-Fi svet a zase od filmov Christophera Nolana, narážam predovšetkým na Inception a Interstellar, sme tu nemali tak myšlienkami výdatnú a chytrú Sci-Fi podívanú. Duna však narozdiel od ono zmienených filmov má jednú obrovskú výhodu, ktorá ju robí tak veľmi kompaktnou, a tou je práve knižná predloha od amerického spisovateľa Franka Herberta. Je to ozaj neskutočne, akým zázrakom sa Denisovi Villeneuveovi podarilo pretaviť na plátna kín tento údajne nesfilmovateľný sci-fi kult. Avšak epickosť a pompéznosť nadýchanej literárnej predlohy esenciálne dopomohla k vzniku udalosti, ktorá svojou impozantnosťou obstojí pri filmových gigantoch ako Pán Prsteňov či Star Wars. Už je to naozaj preveliká doba, od kedy som cítil u filmu, že som súčasťou niečoho väčšieho - udalosti, ktorá sa len tak znovu nezopakuje. Duna je moderným ekvivalentom Pána Prsteňov. To, čo predstavoval Pán Prsteňov pre žáner Fantasy, to isté Duna znamená pre žáner Sci-Fi a to už dávno pred vznikom tohoto filmového majstrovského diela - viz. očividná inšpirácia Star Wars od Duny. A tak ani ja som si samozrejme nemohol odpustiť návštevu kina, presnejšie povedané IMAXu, ktorý bol v prípade megalomanského filmu, ktorým Duna bezpochyby je, úplnou povinnosťou. Tento veľkolepý science fiction epos si nemôžete za žiadnych okolností pozrieť niekde doma na počítači, tento film bol stvorený pre veľké plátno! A je naozaj svätokrádež napchať túto epickú grandióznosť na prťavé obrazovky počítačových monitorov. Duna si jednoducho zaslúži byť výhradne premietaná v kinosálach, najlepšie priamo v IMAXu. Dôvodom naviac je takisto aj tá skutočnosť, že tento instantný veľkofilm bol špeciálne točení na kamery, ktoré sú kompatibilné práve s formátom premietaním exkluzívne v IMAXu. Verte, i keď IMAX je asi o polovicu drahší než bežné kino, ten autentický zážitok vám to stonásobne vynahradí. Osobne hovorím o mojom najsilnejšom a najintenzívnejšom kino zážitku, aký som kedy v živote zažil. Ešte nikdy predtým som nebol takto razantne vtiahnutý do filmového diania počas filmové premietania. Hoci Duna je zážitkom sama o sebe, nič vám v prípade tohoto snímku exponenciálne neumocní a nezveličí pôžitok z pozerania ako práve návšteva kina. Tento filmový snímok si túto mimoriadnu starostlivosť proste z vašej strany plne zaslúži. Ale nechcem vyznieť nejak zle alebo nedajbože kriticky, aj keď si to stiahnete a nezájdete do kina, ja to v podstate chápem, je to síce škoda, ale od čoho som tu ja, aby som vám do toho niečo hovoril. Túto úvodnú kapitolu by som mal snáď za sebou a presuniem sa k samotnému hodnoteniu filmu. Duna dokáže byť skutočne veľkolepá, keďže ohromí pompéznymi bitkami i kolosálnym svetom, avšak zároveň dokáže byť aj patrične minimalistická. Režisér sa pochopiteľne maximálne výživa v detailoch a miniatúrach. Veľmi starostlivo si dáva záležať na exhibícii, čiže na celkovej výstavbe a budovaní sveta. Odhaľuje nám tajomstvá sveta a jeho bohatú mytológiu veľmi pomaly, niekto by dokonca mohol povedať, že až strnulo. Avšak netočíme sa v kruhu, každá scéna, každý výjav ma svoje opodstatnenie. U režiséra Denisa Villeneuvea je už z jeho predchádzajúcich filmov (Blade Runner 2049, Arrival) zrejmé, že sa necháva unášať dlhými zábermi a mimoriadne pomalým tempom. Tento fakt však Dune a jej rozsiahlemu univerzu nadmieru prospieva a divák je priam až unesený, čo tento vedecko-fantastický vesmír ďalej ukrýva. A po záverečných titulkách si bude so slzami v očiach priať, aby mohol ešte aspoň zopár chvíľ naviac pobudnúť v tejto nevýslovnej a oslňujúcej nádhere. Dune je epesná space opera, ktorá zabrúsi do podmanivého fikčného sveta koncentrovaného prevažne okolo nami známeho Impéria - obrovitánskej medzigalaktickej koloniálnej mašinérie. V srdci tohoto gigantu sa nachádza planéta Arrakis, poťažmo Dune, ako planétu miestny Fremeni radi nazývajú - kde sa koncentruje ťažba drahocenného korenia melange. Toto vzácne korenie a zároveň najcennejšia látka v celom šírom vesmíre je v zjednodušenom ponímaní psychotropná droga, ktorá poskytuje ľudom určité psychické schopnosti - nadľudské úrovne myslenia, t.j. odomyká plný potenciál ľudskej mysle - takisto predlžuje ľudský život a umožňuje cestovať nadsvetelnou rýchlosťou. Vďaka tomuto koreniu prišiel púštny národ Fremenov k svojim typickým jasnomodrým očiam. Najväčšiu časť stopáže pobudneme pochopiteľne na púštnej planéte Arrakis, ktorej povrch je kompletne pokrytý pieskom. Toto priam až saharské púštne prostredie sa vyznačuje svojimi podmienkami, ktoré nie sú dvakrát priaznivé na život. Tamojšie púšte sú odľahlými, vyprahnutými pustatinami plných najrôznejších hrozieb a všelijakých nástrah. Život na tejto planéte by sa dal prirovnať k neľútostnému boju na život a na smrť, na Arrakis skrátka neustále zvádzate boj s prostredím i so samým sebou o vlastnú existenciu. Piesočné duny po pravidelných púšťaných búrkach či po prostom vlnení piesku a dún menia svoj tvar, tým pádom sa prostredie z minúty na minútu môže zmeniť na nepoznanie. Samotný terén je dosť nebezpečný, okrem sypkého dunivého piesku môžeme miestami naraziť i na začne vápencovejší povrch. Erózia vetra a piesku dali vzniknúť skalnatým výbežkom, kamenným komplexom a sieti tiesňav a kaňonov. Slnko na planéte Arrakis svieti neskutočne jasno a prenikavo a tak jedine dobre usmernené silové štíty alebo vhodné kombinézy vás ochránia pred smrteľným ožiarením. Každú chvíľu hrozí dehydratácia a aby k tomuto kritickému telesnému stavu nedošlo, postavy sú nútené piť i vlastný pod a sliny. Aj takéto nechutnosti sú na Arrakise vážené zlatom. Avšak to najhoršie, čo vás v tejto púštnej krajine môže stretnúť sú rozhodne gigantické piesočné červy - známe tiež pod domorodým Fremenským názvom Shai-Hulud. Najmä ten finálny záber na červa mi svojou detailnosť a prepracovanosťou dosť pripomínal digitálneho draka Smauga z Hobbita. Je vidieť, že s vizuálnou stránkou týchto monštruóznych beštií sa pracne vyhrali. Ten prvý moment, kedy sa zjavil piesočný červ na plátne, bol neuveriteľný a po celom tele mi sporadicky prebehol mráz po chrbte. Na toho veľčerva som zíral s otvorenou hubou. Fakt sila. Zvlásť tá pecková hudba k tomu, ktorá vo mne stále rezonuje. Každý jeden trailer na Dunu som videl snáď tridsaťkrát, ale aj tak ma to dostalo. Teraz si popravde neviem spomenúť, či to padlo vo filme, ale títo piesočný červy sú práve tým faktorom, ktorý umožňuje vznik vzácneho korenia melange - konkrétne za to môžu larvy piesočných červov. Dve ďalšie planéty, ktoré sme mali možnosť spozorovať bola domovská planéta rodu Atreides - Caladan + planétu Harkonnenov - Giedi Prime. Dizajn a vizualizácia sveta je na úžasnej úrovni, veľmi sa tu kládol dôraz na vykreslenie podstatných aspektov vesmíru Franka Herberta. Záberovanie, strih a kamera sa nesústredilo teda iba na postavy či akciu, ale taktiež nám to podsúvalo i prapočiatky sveta. Aj keď podlo mnoho slov o podstatnej časti lore-u Duny, či o samotnom príbehu postáv. Režisér si dal aj tak tu prácu s tým to vizuálne podchytiť, aby v divákovi zakorenil ten daný zjav - v podstate ho zarámoval ako nejaký obraz. Architektúra budov bola monumentálna, rovnako ako unikátny vzhľad vozidiel, toptér a letúnov. Taký ornithopter je na pohľad po estetickej stránke vecí naprosto boží. Kostýmy a masky boli taktiež nesmierne zaujímavé a tým správnym spôsobom exotické - mimozemské. Denis Villeneuve už u Blade Runnera 2049 dokázal, že vie velice sofistikovane pracovať s veľkým rozpočtom a takisto som rád, že mu štúdio Warner Bros. aj kvôli celkovej nekomerčnosti jeho snímkov odklepol takúto hromadu peňazí, bez ktorých by popravde tento film nikdy nebol možný zrealizovať. Na Villeneuveovi a jeho spôsobu natáčania filmov si nemožno nevšimnúť tú podobnosť práve s ďalším vysoko uznávaným režisérom a scenáristom Christopherom Nolenom. Obaja títo špičkoví režiséri dokázali nájsť perfektnú bilanciu medzi blockbusterom a artovým filmom, aj keď z môjho pohľadu tá artovosť a režisérka vízia ide o poznanie viac do popredia, za čo som neskutočne rád. Ani by som si nemyslel, že by na úkor komerčnosti dal Villeneuve stranou jeho nezameniteľný režisérsky rukopis. Film skvelo zvláda choreografie bojových sekvencií a súboje telo na telo. V tomto je Duna strašne jedinečná oproti zvyšku vesmírnych sci-fi svetov. Nebojuje sa tu strelnými ani laserovými zbraňami, a keď už, tak naozaj minimálne. Súboje sú do značnej miery uzemnené, kontaktné, keďže sa tu oponenti oháňajú čepeľami dýk a mečov. A takisto veľmi veľkou pomôckou a vychytávkou v jednotlivých súbojov sú obranné štíty, ktoré sú schopné penetrovať predmety či účinky protivníka tak, aby sa pohybovali malou rýchlosťou. Toto sa vskutku excelentne podarilo previesť z knihy do filmu, predovšetkým vizuálne. Duna má pôsobivú atmosféru, je to temné i ponuré, ale i epické. Osvetlenie bolo tiež riadne atmosférické, obzvlášť pri prepínaní medzi Paulovimi víziami a krutou, temnou realitou.  A v neposlednom rade chcem vyzdvihnúť bohovsky nadnášajúcu hudba, ktorá bola v IMAXe ešte o poznanie prenikavejšia a maximálne boostnutá. O hudobný podkres sa postaral nesmierne talentovaný skladateľ Hans Zimmer. Každá jeho skladba mala niečo do seba, bolo v nich počuť hotový orchester najrôznorodejších hudobných nástrojov. Dokonca aj gajdy, čo by ma nikdy nenapadlo skombinovať s ceremoniálnym pochodom. A aj plazivé tiché scény, kedy sa z pozadia plížia Harkonneni, sú skvelo mrazivé. Soundtrack k Dune sa do vás doslovne vryje a opakovane vám pri jej počúvaní nabehnú intenzívne zimomriavky. Nemám slov! Technická a audiovizuálna stránka je jednoducho bezchybná, hotová pastva pre oči. Čo sa týka sveta, ten je vizuálne uhrančivý a jeho mýtický podtext nám bol správne predstavený. Divák sa celkom rýchlo oboznámi s pravidlami fungovania tohoto vesmíru, postupne je odokrývaná aj mytológia a lore. Niekedy som mal dokonca pocit, že nás režisér vyslovene vodil až príliš za ručičku. Čo je na jednú stranu vlastne dobre, keďže s najväčšou pravdepodobnosťou týmto prístupom mnohých zúčastnených zainteresoval do tohto sveta. Duna je komplexným, vrstevnatým a funkčným svetom, u ktorého prevažujú rôzne témy, myšlienky, idey, i pokročilé sci-fi koncepty. Táto komplexita je podchytená dumavým sci-fi príbehom s presahom, nad ktorým sa dobre premýšľa a filozofuje. Dune je skutočne tým robustným, inteligentným, hĺbavým, chytro napísaným a nadmieru pohnutlivým Sci-Fi počinom, ktorý tu dlhé roky nebol, celé je to zintenzívnené krásnym a dojemným príbehom o prekonávaní strachu a prijatí zodpovednosti, hoci pomalejšieho rázu. Najkrajšie a zároveň najsilnejšie myšlienky sa koncentrujú okolo hlavného hrdinu príbehu, Paula (Timothée Chalamet), ktorý musí čeliť vlastnému strachu. Tu sa naskytuje zaujímavé posolstvo, že človek sa najprv musí naučiť kontrolovať sám seba a ovládnuť svoj strach, skôr než začne viesť a neskôr aj vládnuť ľuďom. Príbeh ďalej pojednáva o politicky vykonštruovaných mocenských bojov a kolonializme, ktoré sú obsiahnuté intrigami, paktami a zradami. Za eskaláciu vojnového konfliktu môže do veľkej miery sám cisár, ktorý sa prostredníctvom spojenectva s Harkonnenmi pokúsil kompletne vyhladiť jeden z najsilnejších rodov - Atreides. Rod Atreides sa rozhodol uplatniť svoje lénne právo udelené cisárom na planétu Arrakis, avšak bola to pasca. Toto politické pleticharenie a politikárčenie mi pripomínalo dosť Game of Thrones, film Dune je de facto akousi obdobou Hry o Tróny, len miesto fantasy prostredia sa to tentoraz odohráva v sci-fi kulisách. A namiesto boja o Železný Trón tu máme boj o vzácne korenie Melange. "Hra o korenie" :D. Film je ideovo až pozoruhodne aktuálny, najmä čo sa týka ekologických a environmentálnych problémov spätých s pobytom na planéte piesočných červov. Duna hovorí o ochrane pôvodného ekosystému i o vzťahu ľudstva k prírode. Okrem toho tu môžeme nájsť aj mnohé kultúrne a náboženské vplyvy - miešajú sa tu rôzne kultúrne prvky, ale podstatne silnú sugesciu má v tomto diele práve islam a iné filozofie a náboženstva známe z ďalekého východu typu budhizmus a hinduizmus. Film si krásne ponecháva svoj mysticizmus, ktorý má svoje zázemie práve v sufisme - islamskej mystike. Objavuje sa tu predestinácia, akési proroctvo o mesiášovi (spasiteľovi sveta), áno, hlavné motívy svätých kníh ako Biblia, Korán či Tóra. Táto úloha vyvoleného spočíva na bedrách Paula Atreidesa, ktorý zákonite máva vízie, predtuchy a výjavy, a to nie iba počas snových sekvencií. Výrazne jeho moc narastie po príchode na planétu Arrakis, kedy sa dostane do kontaktu s jej mystičným charakterom - môžu za to psychoaktívne účinky korenia melange. Paul zdedil po svojej matke, Lady Jessica Atreides (Rebecca Ferguson), aj silné psychické schopnosti. Totižto Lady Jessica pohádza zo sesterstva Bene Gesserit (v podstate by sa to dalo označiť za náboženskú sektu), ktoré disponuje takýmito fascinujúcimi duševnými vlohami. Obzvlášť telepatická technika tzv. "Hlasu" - je ozaj účelnou zručnosťou, ktorú sme mali príležitosť vidieť u Jessicy, tak aj u Paula. Je ozaj pozoruhodné, koľko myšlienkových pochodov sa Denisovi Villeneuveovi podarilo naakumulovať do tohoto veľdiela, i keď je na druhú stranu pravda, že hlavnú zásluhu má na tom bohatá knižná predloha od Franka Herberta. Každopádne, Denis si zaslúži uznanie za to, že túto zdanlivo nesfilmovateľnú látku uchopil tak, ako ju uchopil, a rozdelil jednu knižku na dve časti. Takže Dune: Part One je iba akýmisi prológ do tohoto univerza. A konečne sa dostávam k hereckým tváram, keďže tento epesný spektákel oplýva absolútne vynikajúcim hereckým ansámbelom, ktorý sa dá dokonalo stotožniť s pestrofarebnou mozaikou postáv. Jednotlivé charaktery emocionálne velice solídne fungujú a Denis sa pohral i s ich psychologickým prekreslením. Do diania som bol skrz bravúrne herecké výkony naozaj veľmi silno emocionálne zainvestovaný. Timothée Chalamet ako Paul Atreides bol neskutočný, Zendaya ako Chani bola nádherná, Rebecca Ferguson ako Lady Jessica bola ohromujúco očarujúca, Oscar Isaac ako vojvoda Leto Atreides bol parádny a Jason Momoa ako Duncan Idaho bol zábavný, veľmi sympatický a charizmatický. Stellan Skarsgård ako barón Vladimir Harkonnen a Dave Bautista ako Glossu Rabban boli zase pekne desivý. Teraz len dúfať v to, aby si Duna na seba zarobila, pretože by to bola preveľká škoda, keby nevzniklo pokračovanie hodné tohoto filmu a potenciálna nová science fiction franchise. Duna vo mne bude dunieť asi už nadosmrti. "I must not fear. Fear is the mind-killer. Fear is the little-death that brings total obliteration. I will face my fear. I will permit it to pass over me and through me. And when it has gone past I will turn the inner eye to see its path. Where the fear has gone there will be nothing. Only I will remain."

Čo je potrebné na nájdenie vykúpenia? A naozaj si zaslúžime druhú šancu v živote? Ak hľadáme vykúpenie, musíme najprv prevziať zodpovednosť za svoje činy! Cesta sa to môže zdať byť náročná, avšak nie úplne nedosiahnuteľná. Ak chcete vedieť viac, pozrite si toto majstrovské dielo, ktoré ešte k tomu obsahuje najlepšie zrežírovanú scénu v anime histórii (myslené ako ktorú som mal možnosť zatiaľ vidieť) - samozrejme hovorím o hanabi.

Vskutku neskutočný príbeh lásky, ktorá dokázala rozbiť všetky pravidlá času a priestoru... a to doslova.

Extatický zážitok, ktorý som naozaj milerád okúsil! Sword Art Online the Movie: Ordinal Scale je stelesnením všetkého, čo si skalný fanúšik SAO série, za ktorého sa už aj ja bez najmenších problémov začínam považovať, mohol kedy priať. Exituje obrovská hromada potenciálne zaujímavých vecí, na ktorých skrátka nevyšiel čas počas trvania prvých dvoch sérií SAO a pritom by ich takmer každý veľmi rád videl. Príležitosť nielen osloviť, ale i uspokojiť presne tieto sladké chúťky fanúšikov, si tvorcovia už nemohli nechať po druhýkrát ujsť. No a tak sa všetky okolnosti zišli dokonalým spôsobom, aby mohol svetlo-sveta uzrieť práve Ordinal Scale - tento splnený sen naservírovaný na striebornom podnose. Od prvopočiatku bolo na tomto anime filme patrné, že ma poslúžiť jednému jedinému účelu a tým bolo zavďačenie sa istej cieľovej skupine - a tou sú fanúšici (wow, veľmi prekvapivé). Z tohoto dôvodu sa vážne nechcem s nikým hádať, či vám dokonca vsugerovať môj protichodný pohľad na vec, a plne rešpektujem aj tú eventualitu, že Ordinal Scale proste nemusel sadnúť každému. A áno, som si vedomí toho, že v mnohých ohľadoch ide o stávku na istotu, no aj napriek tomu som bol schopný si tento nový SAO počin plnými dúškami užiť, ba dokonca srdce mi pri ňom nespočetnekrát zaplesalo. Jediná vec, čo mi tak trochu vŕtala hlavou, bol finálny boss, ktorým nemal byť náhodou Kayaba Akihiko?... ale to mi je v podstate jedno a dá sa to ospravedlniť tým, že by potom tá záverečná katarzia nebola tak neskutočne epické a opulentné, ako vo výsledku nakoniec bola. Ten posledný súboj je síce naprostým do oči bijúcim funserviseom, ktorý ma však v plnom rozsahu napĺňal blahom, nakoľko vyťažil a zužitkoval kompletne všetko, čo na Sword Art Online milujem. V súznení s touto všadeprítomnou epickosťou som pociťoval to pravé emotívne mrazenie, z ktorého mi v zlomku sekundy nabehla husiu kožu. A ten príchod známych postáv v kombinácii s ich starými kostýmami / avatarmi vo mne zase vyvolal prudký nával nostalgických spomienok. Toto bolo vskutku dobre mierené a efektné pohladenie na duši. Záverečné romantické scénky s Kirotom a Asunou bola už iba taká pomyselná čerešnička na tejto už aj tak fantasticky lahodnej a šťavnatej torte. Keď sa presuniem k technickým náležitostiam, tak pokiaľ bola predtým animácia prekrásna, tak v Ordinal Scale je naprosto dychberúca. Je priam až neuveriteľné, ako  k nepoznaniu sa za tie roky zmenila animačná stránka a grafický dizajn SAO. Pohyby postáv a súboje sú plynulejšie ako kedykoľvek predtým a samotné vytvorené snímky by som nemal problém si ihneď zavesiť na stenu. Zároveň viacej vynikli i detaily a jednotlivé dielčie kúsky. Vizuálne je to vskutku opojné, pestrofarebné a hudba takisto dodala snímku jeho nevídané čaro, Yunin spev je vážne odzbrojujúci. Celým týmto anime filmom opäť prúdia myšlienky ohľadom problémov virtuálnej reality a toho, ako narúšajú vnímanie reality ich užívateľov. Ordinal Scale sa však predovšetkým zapodieva rozdielmi medzi VR a AR.

Masterpiece! "Dreams come true". Neskutočne komplexný film, kde sa sny stanú skutočnosťou. Snímok nás zavedie nielen na rôzne miesta na svete ale aj do intímneho a nekonečného sveta snov. Kde je ťažké odlíšiť sen od reality, všetko sa dá prekrútiť a nie všetko môže byť také, ako sa na prvý pohľad zdá. Jediná myšlienka dokáže budovať mesta, pretvoriť svet alebo zmeniť zaužívané pravidlá. Ide o vskutku prevratnú myšlienku, ktorá nemá obdoby. Bezpochyby najlepší a najviac prelomový počin od legendárneho a všetkými uznávaného režiséra Christophera Nolana a dovolím si povedať, že ide o jeden z najlepší filmov vôbec, pre mňa osobne ten najlepší. Tomuto sa jednoducho vraví filmové umenie! Pokiaľ je niečo bezchybné, tak je to práve Inception. Postavy, ktoré si sám vytvoril, siahajú až do hĺbky ich mysle a zápasia so svojimi nepríjemnými spomienkami. Hviezdne obsadenie ako prvé udrie do očí a na čele toho bravúrny Leonardo DiCaprio. Je to práve jeho postava, ktorá ťahá celý príbeh dopredu. Ide o skúseného zlodeja, ktorý je absolútna špička v nebezpečnom umení tzv. "Extraction", t.j. krádež cenných tajomstiev z hĺbky podvedomia počas snenia, kedy je myseľ najzraniteľnejšia. Len keď na to pomyslím, som z tohto neskutočne originálneho nápadu naprosto unesený a keď to už to mám možnosť vidieť v reálu, dokážete si predstaviť, v akom úžase a eufórii sa momentálne nenachádzam. Ale nie je to iba epický epos, ktorý pracuje s fascinujúcimi témami a dychberúcim vizuálom. Nie, je v tom omnoho viac. Príbeh má pochopiteľne patričnú hĺbku, filozofický presah a čo najmä, máme možnosť sa emocionálne vžiť s postavami. Emocionálna stránka výrazne dopomáha k utvoreniu celkovému dojmu z tohto veľdiela a vďaka tomu máme možnosť lepšie pochopiť motivácie daných postáv, najmä Cobba v podaní DiCapria. K vizuálnej stránke filmu by som chcel povedať následujúce. Tento mimoriadne nápaditý počin stavil na úchvatné triky, ktoré v kombinácii s pestrými lokáciami dotvárajú nadpriemerný vizuálny zážitok. Naše sny sú neohraničené, čo je v tomto prípade naprostou výhodou. Kreativita nemá medze. Studňa nápadov nikdy nevyschne. A fakt, že ona mentálna misia sa uskutočňuje v niekoľkých snových vrstvách, je proste spektakulárna. Inception je skrátka jeho svet a my sme boli doň len pozvaní, ale to tým najviac opulentným spôsobom, aký vás len môže napadnúť. Svet snov vás proste naplno pohltí a nepustí, nedá vám vydýchnuť až do posledného momentu. Na konci budete za každých okolností odpálený a aj po konci vám vaše mozgové závity nedajú oddýchnuť. Nolan tiež pritlačil na pompéznosť jednotlivých scén, využil časté spomalené zábery a senzačne si pohral s našou fantáziou, no zároveň ho nič neobmedzovalo pri písaní dialógov. Príbeh je komplexný a scenár je skutočne kvalitný, naozaj nemá obdoby. O réžií, kamere, strihu a nasnímaní jednotlivých scén sa nedá inak, ako hovoriť o absolútne precíznej remeselnej stránke. Film vyniká originálnym scenárom, spracovaním a spôsobom, akým Nolan tému uchopil. Dokonale prepojil niekoľko dejových vizuálne nápaditých a akčných línií, z ktorých nespustíte oči a čo je dôležité ani na chvíľu nevypnete mozog. Nolan vytvoril svoj vlastný do seba uzavretý vesmír s prepracovanou mytológiou a určil jeho pravidlá. Popri tom neustále odhaľuje jeho fikčnú povahu, krehkosť a záludnosť jeho zjavnej konštrukcie. Všeobecne neznáme fakty o snoch, nad ktorými sme sa nikdy nezamýšľali, boli akýmsi odrazovým mostíkom k funkčnosti a zrozumiteľnosti tohto sveta. Všetky tieto súvislosti z môjho pohľadu nestrácajú logiku, takže táto snová misia sa dokonale uzavrie. Summa summarum, ide o akčný, mysteriózny špionážny thriller, v ktorom ako miesto zločinu figuruje ľudská myseľ. Sledovať sen vo sne je nezabudnuteľný zážitok a v tomto snímku si toho užijete viac než len dosť. 100%

Jedným slovom, neuveriteľné! Neuveriteľne silný a nadpozemsky krásny pôžitok. Už si ani nepamätám, kedy naposledy som prežil takýto intenzívny zážitok, ktorý nešetril všetkými možnými emóciami, vedel rozosmiať i rozplakať. Z tohto skvostu mi nielen moje oči ronili slzy, ale i moje srdce plakalo, a to veľmi. Verím, že každý podľahne čaru tohto filmu, aspoň podobným spôsobom ako ja, pretože ja som zostal po jeho dopozeraní úplne namäkko. Tento film ma presvedčil o tom, že jediným skutočným liekom na srdce je láska. Kde niet lásky, niet ani hudby. Moulin Rouge! je nádherný romantický a muzikálový film, ktorému napísal scenár a zároveň zrežíroval Baz Luhrmann. Moulin Rouge! je čarokrásne koncipovaný, senzitívny, emocionálne precítený film s poetickým dejom a senzačne vykreslenými postavami. S postavami ste silno prepojený, že až cítite ich každú bolesť i šťastie. Vždy, keď postavy smútili alebo plakali, trhalo vám to srdce a tak ste plakali spolu s nimi, keďže na nič iné ste sa aj tak nezmohli. Príbeh je veľmi pekný, citlivý, milostný, a zo srdca som z neho plakal. Je to príbeh o láske, túžbach, žiarlivosti, šťastí a nešťastí, ilúzii a dezilúzii, o veciach skutočných a neskutočných. Hoci veci sa môžu javiť hocijako a sebaviac nemožné, láska si vždycky nájde svoju cestu. Ústrednými postavami príbehu sú oslňujúca kurtizánka Satine a vášnivý scenárista a spisovateľ Christian, ktorý v priebehu filmu si našli k sebe cestu a vytvorili spolu romantický párik, na ktorý do konca života nezabudnem. Vedľa Jacka a Rose z Cameronovho veľkofilmu Titanic, sa po novom z Christiana a Satine stávajú mojou obľúbenou milostnou dvojicou. Tieto dve zamilované holubičky stvárnili dvaja neskutočne úžasný herci, ktorí mi stvárnením týchto rolí už navždy utkvejú v pamäti. V role Satine žiari prekrásna a okúzľujúca Nicole Kidman, ktorá na seba strháva všetku pozornosť. Do role Christiana bol na druhú stranu vybratý boží a vždy úchvatný Ewan McGregor, ktorý vedľa svojej hereckej kolegyne zakaždým vynikne. Nemôžem si pomôcť, pokiaľ toto neboli pre oboch ich životné role, tak k tomu mali naozaj brutálne blízko. Hercov Ewana aj Nicole naprosto zbožňujem a nápad, že z nich spraviť pár vážne kvitujem a myslím si, že toto rozhodnutie bolo priam až osudové. Ich vášnivá a zároveň romantická láska, tá ich dynamika a iskrivá chémia, musím povedať, že v tom herci i tvorcovia odviedli kus dobrej práce. Postavy sú dobré napísané, takže človek pochopí obe strany, a láska, ktorá je takto dobre podložená kvalitným scenárom a dychberúcou dynamikou medzi Ewanom a Nicole, je skrátka dokonalá. Týmito všetkými aspektmi máme zarobené a postarané o lásku, ktorá nemizne, nevyprchá a ani sa nevytráca, nejde o žiadnu umelo simulovanú lásku, za čo som nesmierne rád. Síce pri všetkých tých nástrahách a strastiach sa dostane ich láska do bude neurčitku, kedy chvíľkovo zamrzne, avšak pod tým ľadom je cítiť to teplo, ktoré z ich ľúbosti vyžaruje. Táto romantická, a koniec koncov neotrasiteľná láska má rovnakú intenzitu od momentu vzplanutia až do momentu dezilúzie. Tie ich vášnivé bozky a vzájomné pohľady sú prejavom silnej chémie a lásky ako hrom. Prejavy lásky ide hravo vypozorovať len z toho, ako sa na seba pozerajú, totiž pozerajú sa jeden na druhého tak, ako keby si navzájom videli do duše. Tie ich vzájomné až hypnotizujúce očné pohľady sú jasnou predzvesťou toho, že sú do seba očividne zamilovaní. Po tom všetkom, čo McGregor a Kidman predviedli, mi svedomie nedá inak než zaradiť týchto dvoch skvostných hercov do obľúbených, keďže obaja si to plne zaslúžia. Už dlhšie ich mám naozaj rád a tento film im dal možnosť zažiariť, ako nikde inde predtým. Avšak esenciou tohto veľdiela, keďže sa jedná o muzikál, je rozhodne hudobná zložka. Songy sú vážne chytľavé, melodické a okrem epizódy Once More, with Feeling z Buffy som si nikdy neužil muzikál, ako v prípade Moulin Rouge!. A Ewan spolu s Nicole majú skutočne cit pre hudbu a spev, z toho, čo som mohol vypozorovať, tak majú obaja skvelý hudobný sluch a preto ich sóla a duety som si vychutnával neskutočne. K mojím najobľúbenejším songom, poťažmo scénam patria zaručene prvé Christianove vyznanie lásky, hudobné číslo na slonovi, veľké odhalenie - Christianov výkrik (Because she doesn't love you!), priznanie si vzájomnej lásky a srdcervúci záver. Hudba sa postupom filmom neustále rytmizuje, graduje, dochádza k vzniku symfónie i harmónie, ktoré aj jedná aj druhá precízne navodzujú napätie a atmosféru. Výstavba tej scény, kedy synchróne zapadajú do seba v podstate tri sekvencie a to všetku za sprievodu strhujúcej piesne, bolo niečo nervydrásajúce. Pri tej sekvencii sa niekoľkokrát srdce zastaví a vzápätí rozbehne. Práca s dramatickosťou deja, strhujúcosťou rytmu a vygradovanosťou tempa pri niektorých pasážach ma proste uhriančila. Snímok tiež krásne a chytro pracuje s naratívom, nebojí sa všeličo zveličiť, nafúknuť, precítiť, predramatizovať alebo melodramatizovať. Popravde, som rád, že sa Luhrmannovi táto technika neprieči a nesnaží sa jej nijak obzvlášť vyvarovať. Keď už som zmienil tie hudobné čísla, nesmiem zabudnúť ani na tie tanečné, oni boli vsktku nápadito konferované a ich choreografia bola ozaj fascinujúca. Najmä v tom výstrednom kankáne som sa liboval. Z audiovizuálnej stánky by som teraz predovšetkým sa chcel venovať vizuálnemu vzhľadu, keďže išlo o fantasticky ako aj hudobne, tak aj vizuálne podložený filmový zážitok. Extravagantnosť a pompéznosť čaká za každým rohom a určite na vás zapôsobí. Honosný podnik Moulin Rouge vás svojou estetikou a štylizáciou zaiste ohromí. Kostýmy, ktoré boli pre tento skvost zhotovené, sú jednoducho prekrásne, čím boli okázalejšie a gýčovitejšie, tým boli lahodnejšie. Excesívne práca s pomerne dosť sýtymi farbami je vskutku oslňujúce. Film sa okrem iného môže pýšiť tými najmenšími detailami a minimalistickými zábermi. A tiež sa mi páči, ako je do toho zakomponovaná tá exotika, ktorú so sebou India prináša. Scény sú fantasticky ozvučené a osvetlené a každá svojim spôsobom unikátna a ľahko zapamätateľná. Niektoré abstraktné a predovšetkým groteskné vyobrazenie scén sa vizuálne a svojím vtipným spôsobom vynikli. Napríklad tá víla, prvé spevácky duet Christiana a Satine, či odrazenie zbrane od eiffelovky. Scéna, kedy sa prvýkrát Nicole Kidman zhlúpne zo svojej húpačky, bolo naprosto štýlové uvedenie Satine do príbehu. Tá štylistika, okázalosť a veľkoleposť jej introdukcie, tá parádne vypilovaná námaha, akú si s ňou tvorcovia dali, bolo naozaj zhmotnenie čistej nádhery. Uvedenie Nicole Kidman v plnej kráse a paráde prebehlo skutočne so všetkou gráciou. Tieto sekvencie sú tak dobre vypointované aj kvôli faktu, že snímok inteligentne a precízne pracuje s motívmi, symbolikou a kontrastmi. Zdanlivo jednoduché divadelné pasáže sú plné metafor, skrytých kontextov a podtextov, ktoré reflektujú aktuálne dianie. To len pridáva na komplexnosti, keďže každá jedná scéna, či hudobné číslo, znázorňuje niečo špecifické, podmaňujúco to odzrkadľuje mnohé skutočnosti. Pozoruhodné na Moulin Rouge! bolo, že to hlavné sa vždy dialo za oponou. Tam prebehla celá exhibícia, ktorá dala vzniknúť prvému zárodku lásky našich milencov, ten zárodočný púčik naďalej rástol, vetvil sa a kvitol, čo sme mohli sledovať práve za závesmi. A o to lepšie vyznelo záverečné predstavenie na javisku pred živým obecenstvom, ktoré ukázalo tú svetlejšiu stránku lásky Christiana a Satine. Avšak keď sa zase zastreli závesy a prešlo sa za oponu, videli sme tu smutnejšiu, tú tragickejšiu stránku ich lásky. Spoiler! Keď Satine srdce utíchlo, zmĺkol jej nežný hlások a zaspali jej žiarivé očká, bola to obrovská bodná rana do srdca.  Ewan McGregor a Nicole Kidman túto pohnutlivú scénu neskutočne precítili a zahrali fakt bravúrne. I mnohé ďalšie citovo zafarbené scény ma emocionálne obmäkčili.

Tam, kde je láska, tam je aj utrpenie. Čo také napísať o filme Little Women? No asi toľkoto... Zamiloval som sa a ono mi to zlomilo srdce na dve polovice, a nie iba to, tam ten pálčivý pocit ani zďaleka neskončil... ten trpký pocit ďalej pokračoval, až kým som nepocítil, ako sa moje srdce roztrieštilo na milión maličkých kúskov, a rovnaký osud postihol aj moju dušu, ktorá sa takisto roztrieštila v mojom tele na milión sklenených úlomkov. Pripadal som si, ako keby vesmír náhle prestal existovať. Príbeh tohoto srdcelomného snímku si ma úplne získal, ukradol si moje srdce. Bol som doňho naprosto vtiahnutý, až som vzdychal nadšením pri pohľade na to krásne, veselé, čarovné, dojemné, smutné i melancholické. Má to plno hrejivých momentov, ktoré následne vystriedajú tie bolestivé. Je to naplňujúce a zároveň devastujúce. Vie to rozosmiať, i rozosmutniť. Dokáže to pohladiť po duši, ale aj zasadiť osudovú ranu. Celé je to vyskladané na pozoruhodných paralelách a protichodných emóciách. Vskutku sa jedná o poéziu kontrastov, ktorá kombinuje všetky farby nálad a emócií, a práve táto nevídaná kontrastnosť je koncipovaná ako tá najintímnejšia časť príbehu... na tomto celý tento neopísateľný zážitok stojí a padá. Všetko dokopy to vytvára dokonalú harmóniu, ktorá má ukludňujúce účinky, vskutku si vás hýčka, je útulná, ale tiež však je treba mať na pamäti, že vie byť aj neľútostne mrazivá. Little Women je vážne jedinečnou romantickou drámou, ktorá nemá obdoby... ktorá je ozaj jediná svojho druhu. S ničím takýmto som sa skrátka nikdy v živote nestretol. Nie je to však ten typický príbeh o láske, kde sa naše hrdličky do seba ihneď zamilujú, je to v mnohých aspektov omnoho komplikovanejšie a spletitejšie, než sa môže na prvý pohľad zdať. Láska na prvý pohľad v kontexte, v akom nám je tu prezentovaná, je žiaľ iba jednostranná, čiže neopätovaná, a budete veru prekvapený z toho, ako sa to ďalej vyvinie. Little Women dokáže byť v niektorých ohľadoch veľmi nekompromisným filmom o láske, ktorý sa vymyká zaužívaným konvenciám, a dosť si pohráva aj s divákovou predstavivosťou a dáva možnosť vlastnej (i keď viac-menej jasnej) interpretácií / interpretáciám. A aj pocit zadosťučinenia je tu len taký polovičný, je tu, a zároveň aj nie. No a všetkým stereotypom a klišé dá navždycky zbohom odvážny koniec, ktorý je ku podivu strašne meta. Reálne v poslednej kapitole príbehu sa dočkáme búrania štvrtej steny - áno, tej steny, ktorá stojí medzi divákom a filmom... Akonáhle sa naša hlavná hrdinka Jo začne prihovárať k obecenstvu, tak to podvráti snáď všetky konvencie, akými by sa mal romantický žáner riadiť. Je to síce sprvu počiatku trošku divné (ako čokoľvek, čo je meta), ale v konečnom dôsledku to dáva perfektný zmysel, a myšlienky i náplň tohoto diela vyznejú presne tak, ako bolo od začiatku zaumienené. Film má skrátka jasnú víziu, na ktorú sa snaží po celý čas poukázať, a tým, ktorí s ňou nesúhlasia alebo sú ňou sklamaní, tak môžu sledovať, ako sa im ponúkaná alternatíva (?) zhmotňuje priamo pred očami. Little Women sa víri myšlienkami, ako je napríklad spolupatričnosť, solidarita, či rodinná súdržnosť; taktiež rieši lásku - jej komplexitu, sny - a rezignovanie na ne, sebarealizovanie; zaoberá sa zvládaním životných situácii, čo je podané mimoriadne emotívne a dramaticky. Príbeh tohoto skvostu je perfektnou alegóriou na manželstvo, romantiku, či samotné chápanie postavenia ženy, i dokonca na fikciu ako takú. Ten koniec sa mi neskutočne zavďačil, a to som najprv začal o ňom pochybovať, ale výsledok ma milo prekvapil. Na toto budem spomínať ešte dlho. A k naratívnej štruktúre je ešte potrebné dodať, že rozprávanie nie je chronologické, čo vôbec nie je na škodu. Zvolený štýly vyprávania je prepracovaný natoľko, že môžeme hovoriť o skutočne pôsobivej synchrónii, kedy sa pasáže z minulosti a súčasnosti prelínajú s naozaj delikátnou presnosťou, a je to premyslené do tých najmenších možných detailov tak, aby sa divák necítil, že je súčasťou dvoch dejov, ale naopak jedného kompaktného celku. Little Women si vás nádherne opantá svojou príjemnou a neskôr aj romantickou atmosférou, ktorá je reflektovaná osobnými vzťahmi a rodinným prostredím, kde však nie vždy vládne dobrá klíma. Chémia medzi postavami je rozhodne najsilnejšou stránkou tohoto kúzelného filmu, neskutočne som bol zainvestovaný do týchto vynikajúco prekreslených charakterov a emocionálne ponorený do ich vzájomných interakcií. Ľúbostné scény s Jo a Lauriem (Teddym) som prežíval naozaj intenzívne, čomu tiež hralo do karát čarovná dynamika medzi Saoirseou Ronan a Timothéeom Chalametom. Ústredná štvorica žien / sestier, takzvané "Malé ženy", sú svojimi vlastnosťami, vlohami a charakterom od seba veľmi ľahko rozpoznateľné. Josephine March (Saoirse Ronan), prezývaná tiež Jo, je chytrá, kreatívna a nádejná spisovateľka, ktorá má horlivú a výbušnú povahu, čomu tiež nepomáha ani jej veľký temperament. Jo sa nechce za žiadnych okolností vydať a odmieta sa vzdať svojho sna stať sa spisovateľkou. Jej staršia sestra Margaret March (Emma Watson), skrátene Meg, si zase zakladá na kráse a pôvabe, a pokúša sa o tom dať svetu vedieť, potrpí si na luxuse a povrchných veciach, hoci život ju nakoniec zavedie iným smerom. Amy March (Florence Pugh) je umelecká duša, ktorá inklinuje k maliarstvu, a zvádza vnútorný boj medzi racionálnym myslením a citom. A najmladšia Elizabeth March (Eliza Scanlen), prezývaná tiež Beth, je zase nadaná v hudbe, hraje na klavír, je hanblivá a plachá, a život ju potrápi nepríjemnou chorobou. Okrem tejto štvorky si to dosť kradol pre seba aj charizmatický Timothée Chalametom, ktorý stvárnil Theodorea Laurencea (Laurieho / Teddyho) - bohatého mládenca, ale s dobrým srdcom. Film sa jednoducho môže pýšiť svojou presnou charakterizáciou postáv. Little Women ma ohúrilo i svojou vizuálnou a výpravnou stránkou, nakoľko ide o dobovú drámu z obdobia americkej občianskej vojny. Tvorcovia si krásne pohrávajú s farbami i s nasvietením scén, farby šiat dokážu byť niekedy pekne krikľavé a sídla zase sú schopné zaujať svojou robustnou estetikou. Som rád, že sa k tomuto prekrásnemu snímku pristupovalo tak pokorne, ohľaduplne, láskyplne a s citom.