Apanatschi

Herecký koncert Dustina Hoffmana a Roberta De Niro. Na filmovej produkcii nás učili, že to sa vo filmoch nerobí, aby sa obsadili 2 rovnako veľké hviezdy. Že to potom medzi nimi škrípe. Lepšie je vraj, keď je jedna väčšia a jedna menšia. Vo Wag the Dog je to teda proti pravidlám, ale tie 2 veľké hviezdy sú tak mega veľké, že dokážu popri sebe fungovať mega fantasticky a divák – typu moi – má z toho zimomriavky. A nedá mi nezmieniť sa aj o hlavnej téme filmu: sile médií. Verím a dúfam, že to vo svete nechodí presne tak ako v tomto príbehu. Ale viem si predstaviť, že „v princípe“ to sedí. Že napr. keď sa chce od niečoho odpútať pozornosť, vytiahne sa nejaká kontroverzná téma...vypustia sa dymovničky...a zatiaľ sa potichučku, poza bučky sa udeje niečo, čo by inak verejnosť odmietla. V žiadnom inom snímku som nenašla takúto tému tak skvelo spracovanú: je to satirické, inteligentné, plné čierneho humoru, ktorý postupne speje až do vypointovanej absurdity.

Poézia vo filme a film vo forme poézie. Lyrické, citlivé, zmysluplné. Nenápadne jedinečné. Asymetrická krása Adama Drivera nikdy nemala taký priestor vyniknúť. Spolu s jeho talentom.

Film mám za sebou asi 4-5 krát, soundtrack asi miliónkrát. Večnou inšpiráciou je pre mňa postava Gretty - jej umelecké vnímanie sveta, hrdosť, sebavedomie a zmysel pre slobodu - ktoré sa prejavia a priam zažiaria v ťažkých chvíľach jej života. Pohľad na takýto charakter ma vždy vie znova nadopovať.

Historickú hodnotu filmu nech posúdia historici. Biblickú biblisti. Ja to vidím takto: Režisér sa vyjadril, že natočil spirituálny film. Nie náboženský. A to som rada, lebo IMHO Ježiš je fenomén, ktorý takto môže byť prístupný viacerým, nielen úzkemu okruhu kresťanov. Vizuálne je snímok tak akosi ekologicky minimalistický, lowcostový – je pekné si spomenúť, že všetky okázalé kresťanské cirkevné architektúry a rituály majú takýto skromný začiatok. To je niečo, čo vkuse pripomína aj súčasný pápež. Páčili sa mi symboly a obrazy, ktoré vo filme úžasne fungovali: voda,jazero – ponorenie sa do Prítomnosti; hory – byť blízko Bohu; dotyk – ľudskosť a milosrdenstvo; svetlo a tma... A tiež sa mi páčilo, ako boli bez nasladlosti zobrazené kresťanské hodnoty ako odpustenie, Božia prítomnosť, Božie kráľovstvo, milosrdenstvo. Myslím, že to bude vo mne ešte dlho rezonovať, na čom majú veľký podiel aj herecké výkony ústredných postáv. Celková atmosféra je ťaživá - pre mňa niekedy až hororoidná - ale o to viac vynikne nádej a radosť na záver, keď sa Ježiš Šedý zmení na Ježiša Bieleho. :-)

Kde bol taký mladík, čo ho hrá Tim Chalamet v daždivom NY? Alebo tento, čo ho hrá Owen Wilson v daždivom Pariži? No kde boli, keď som ešte bola mladučká a free? No povedzte, kde? A kde sú teraz? Keď ich stretnete, povedzte im, že neskoro! Že už som zadaná! :-D :-D :-D Milujem Pariž, milujem 20. roky a prelom storočí, secesiu aj impresionizmus, dosť času som strávila pri obdivovaní Dalího, Picassa, Buñuel mi spôsobil nemalú personálnu krízu, mám krásne spomienky na Gertrude Stein a jej spolčo umelcov - ešte z čias mojich štúdií americkej literatúry s profesorkou (ozajstnou profesorkou a dámou!) Vietorovou... a teda som čítala Fitzgeralda, Faulknera, veeeľa Hemingwaya...Chvíľu som mala pocit, že pán Allen natočil tento film pre mňa. Niektorí priatelia ma volajú docentka nostalgie. :-) A práve vo chvíli, keď tento druh nálady chytil, som mala naporúdzi Midnight in Paris – a sadlo to na plný počet. Paríž je krásny v priestore aj v čase.