Kajagogo

„Neexistuje iné také mesto ako New York. Ak ste krásavec a vyjdete na ulicu, do hodinu stretnete minimálne desať  podstatne krajších ľudí ako ste vy. Ak si myslíte, že ste najškaredší človek na svete, stretnete v New Yorku do hodiny minimálne 10 ľudí škaredších ako ste vy. Podobne je to s mudrákmi, hlupákmi, slabochmi, silákmi,   atď. atp.“ napísal môj obľúbený americký spisovateľ John Steinbeck (myslím, že to boli Toulky s Charliem, ktoré som čítal vo vynikajúcom českom preklade). Dobrácka paródia  cowboya John Buck zrejme Johna Steinbecka nečítal, ak vôbec niekedy v živote niečo čítal, preto sa domnieva, že so svojím výzorom urobí vo Veľkom Jablku dieru do sveta ako gigolo (pôvodne platený spoločník, tanečník, neskôr viac mužský prostitút).  V tom sa však tragicky mýli. Na životnom úspechu mu nepridá ani stretnutie s ďalším životným skrachovancom Enrico Salvatore Ricco Ratsom vo vynikajúcom stvárnení Dustina Hoffmana (asi dva- tri roky po  prvom vzhliadnutí tohto filmu som filmy s Dustinom Hoffmanom vôbec nemohol pozerať, natoľko bola jeho úloha výdrbka spoločnosti uveriteľná).   Joe Buck sa v tomto delikátnom odbore podnikania príliš  nechytá, ženy  skôr využívajú jeho bezbrehú naivitu. Nakoniec skončí tak,  že mu robí orálny sex ďalší muž (častý osud gigolov, keď nie je naporúdzi dostatok platenia chtivých žien). Ale aj to je neúspech. Nemá cenu ďalej rozpisovať zápletku diela, venovali sa tomu už pomerne zasvätene moji kolegovia. Dobrácka tvár hlavného predstaviteľa mi na cowboya pri prvom vzhliadnutí  príliš nesedela (Texasania bývajú hranatejší), až neskôr som sa dozvedel, že Jon Voight má po   otcovi slovenský pôvod (Jano Vojtka). Mimochodom na tú úlohu vidieckeho (venkovského) balíka sa fakt hodil. Kto by lepšie mohol stvárniť cowboya (a dobráckeho drbka)   ako Slovák pôvodom? Na záver by som len dodal, že v roku vzniku filmu (1969) a nedlho po tom začínali v Amerike mnohí Čechoslováci, z emigračnej vlny 1968-69. Mnohí práve v New Yorku. Nefňukali, neplakali, „makali“ ako „šróby“ na nákladnom aute (slovenské robotnícko/šoférske prirovnanie na tvrdo pracujúceho človeka). Pritom mnohí sa učili reč a získavali kvalifikáciu za chodu. Vypracovali sa, lebo chceli. Je o tom aj dosť spomienkových videí na Youtube.  Že človeka zdravého a schopného pracovať (to Joe Buck hádam bol) má každý na háku je vecou výchovy a protestantskej pracovnej etiky. WASP (bieli anglosaskí protestanti) túto životnú  filozofiu prosto vnútili všetkým prisťahovalcom a preto boli Štáty minimálne do konca osemdesiatych rokov tým, čím boli.  Dnes je to podľa vyjadrenia samotných Američanov dosť iné.  Za herecké výkony a hlavne vynikajúcu pesničku Harryho Nilssona (Everybody´s Talkin´) 4 hviezdy.

Tak nám do ČSSR (pre mladých: Československej socialistickej republiky) dorazil civilizmus. Akoby scenáristom bol  skutočný Walt Whitman „šlehnutý“ Stanislavom Kostkom Neumannom.  Len s maličkým meškaním. Ten film som videl za „socíku“ viackrát, vždy v nedeľu vo Filme pre pamätníkov (názov relácie). Na mňa, ako na chalana zo stredne veľkého okresného mesta prirodzene urobila dojem jazda taxikára po Václavskom námestí, kde svietia neóny ako niekde v LA. Veľmi sa mi to páčilo. Prostredie letištnej lobby  s nablýskaným kávovarom, z ktorého majster Menšík  dostáva kávu, pôsobilo ako z iného sveta.    Najväčší dojem na mňa učinila poviedka s majstrom Brodským  a malým čiernym dievčatkom, ktoré mu prirastie k srdcu (pani Karla Chadimová v úlohe letušky bol príjemný bonus, presne tak som si vysnené letušky predstavoval). Celé prostredie pôsobilo skutočne exoticky, najmä na chlapca, ktorý túžil cestovať po svete (trebárs „len“ ako montér fabriky v našom meste). Na konci poviedky som bol ako mladý dosť smutný, hoci teraz  si myslím,  že záverečná rozluka  bolo to najlepšie, čo mohlo oboch postretnúť. Už len vzhľadom na temperamentnosť a hyperaktivitu černošských detí, pochybujem, že by také dieťa osoba hraná majstrom Brodským zvládala.  Jemný rasizmus poviedky (dnes by ju woke aktivisti zarazili) mi v tej dobe unikala. Poslednú poviedku som príliš nepobral. Pokladal som ju skôr za pantomímu ako činohru. Odporúčam  nostalgikom  alebo mladým, ktorý  by chceli vidieť, ako sa v Prahe kedysi žilo (i keď sa to týkalo len pomerne  úzkeho okruhu ľudí exkluzívnych povolaní).

Za mňa obrovské sklamanie. V tých rokoch (mal som 11) som doslova hltal cestopisy z cudzích krajín a počúval zážitky montérov z exotiky (som z Martina, nuž TEES). Na moje fakt veľké sklamanie tam neboli žiadne zábery z Káhiry, od pyramíd alebo Alexandrie. Nemohol nejaký dokumentarista alebo trebárs zamestnanec vyslanectva zobrať nejakú kameru (napríklad Admira), natočiť niečo na mieste a oživiť tým seriál (herci tam vycestovať samozrejme nemuseli, to by bolo drahé, to chápem). Tak exotické rastlinstvo imitovali svokrine jazyky a fikusy zasadené pred bungalovom. Škoda, naše školské upratovačky mali vypestované, veľmi pekné palmy, isto by ich zapožičali. Takže slabé, nezáživné a nezachránila to ani Studenková...

První parta je zaujímavý film na pomedzí sociálnej drámy a coming of age diela. Film som videl ako chlapčisko, ale ocenil som ho až po druhom videní, keď som sa v  úlohe mladého Standy  Půlpána (p. Cupák) ocitol viac-menej osobne. Poznal som to sám: Večery nad skriptami, nekonečná drina na technickej vysokej škole, perspektíva inžinierskeho platu (môj nástupný 1600,-KČS), akurát som na rozdiel od hlavnej postavy vysokú školu aj ukončil (z 34 v krúžku nás skončilo tuším 9). Potom vojenská služba, návrat október 1989 a následne totálny krach strojárskeho priemyslu na Slovensku. Na ulici inžinieri s 20-30 ročnou praxou. 20% nezamestnanosť (v reále hádam 40%). Synku, si mladý, ber lopatu a hybaj makať! 8 rokov fyzickej driny medzi skutočne jednoduchými (eufemizmus) ľuďmi. OK,  nebola to baňa, ale zážitok to bol dosť tristný. Neskôr sa strojársky priemysel oživil a podarilo sa mi nájsť nejaké aspoň trochu  primeranejšie miesto, ale najlepšie roky mladosti boli nenávratne preč.  Aby som však nebol osobný. Film sa mi zdal dobrý, ale hlavný hrdina bol príliš snový a sentimentálny – podobný typ by som odhadoval tak na vek okolo 14-16 rokov. Ako nešika a fyzicky slabý chlapec pracuje  so skupinou chlapov – muži sú archetypálni – síce drsní ale v jadre dobrí a ľudskí. Starého baníka napríklad trápi stratené kladivko – normálny človek by to mal fakt u zadku, najmä v situáciách, kde ide o život. Hlavný hrdina sa snaží zachrániť Ing. Hansena pri závale (podľa svojich snových predstáv), ale vlastne mu skočí do cesty (keď padá povalina, každý uteká skade ľahšie, nieže sa to snaží chytiť rukami, to je číry nonsense).   Tak skončí ako čiastočný invalid – príde o prsty na jednej ruke. Zahynie tam aj postava, ktorú hrá pán Valach – jeho vzťah s manželkou som celkom nepochopil, aj spolu chceli žiť, aj tak nežili. To je asi najhoršia situácia – keď obaja chcú ale nejde to.  Pekný a smutný film.  Pocity hrdinu som prežíval s plným pochopením.

Veľmi pekný a zaujímavý  film, i keď sa priznám, že som spočiatku nie celkom chápal jeho snovú poetiku. Každopádne výber predstaviteľov deja bol výborný. Mladý p. Nvota sa na úlohu neduživého dedinského poštára skutočne hodil. Iva Bittová na svoju rolu detto. Mladí sa zamilovali, ich vzťah však nevydržal kontakt s realitou -  to už tak v živote býva. V dnešnej dobe, keď pomaly na každom propagačnom letáku Lidla je černoch s bielou dievčinou to bude znieť divne, ale ako zaznelo vo filme: „Gadžovi budeš smrdieť. (fonet.) Gadžo Gadžea, Rom Romea /Biely k bielemu, Cigáň k Cigáňovi/.“ Pre každého je najlepší partner z jeho kultúrneho okruhu, vychovávaný v jeho tradíciách a od detstva zdieľajúci jeho hodnoty. I keď nám všetci multi-kulti aktivisti tvrdia opak. A tak si poštárik odkrúti vojnu, ožení sa s nejakou dievčinkou z dediny a postaví dom, prípadne ostane po vojne v Čechách, kde si aj nájde partnerku.  A postava Ivy Bittovej si nájde nejakého miestneho krásavca, ktorý jej urobí 9-10 detí, občas ju zmláti, pravdepodobne skončí vo väzení (čím u komunity stúpne) a po páde bývalého režimu už nikdy nepôjde do práce (ani do tej symbolickej-fingovanej). A tým by som svoje hodnotenie filmu skončil. PS. Hudbu majstra Hapku pokladám za vynikajúcu, i pesničky ktoré tam zazneli. O poštaris  avel sme spievali a hrali na gitarách, mala masovú popularitu už za socializmu. PPS. Film sa vzhľadom na multi-kulti propagandu pravdepodobne čoskoro zakáže (aktivisti a napodiv aj aktivistky nás každodenne presviedčajú aké je miešanie rás a kultúr výhodné, aké je to fantastické nosiť burku na verejnosti (človek sa nemusí príjemne tváriť, napríklad), deti tiež nepotrebujeme, dovezieme si ich z Afriky spolu s banánmi, najlepšie tie s IQ okolo 65 zo Stredoafrickej republiky) atď. atp. A keďže majster Hanák mal vždy talent na trezorové filmy, predpokladám, že aj tento jeho film skončí v trezore.

Nuž,  neviem či toto dielko „socrealizmu“ brať vážne, alebo či to mala byť paródia. Päťdesiate roky som (našťastie) nezažil, poznám ich len z rozprávania rodičov, či starých rodičov, ale takúto surrealistickú „taškařici“ by nenatočil ani Boris Vian,  v objatí s Luisom Buñuelom.  Celý film je vlastne o dvoch partách pracantov, ktorí socialisticky súťažia za aplauzu početného publika (ktoré počas pracovnej zmeny zrejme nemá nič iného na práci, len sa pozerať, kibicovať a kašlať na robotu). Ani agenti zo zlého Západu by nevymysleli horšiu sabotáž, ako podobný typ hospodárskej súťaže. Inak si už na nejaké detaily veľmi nespomínam. Celý film sa točil podľa scenára divadelnej hry, ktorú hralo vtedajšie Armádne divadlo (so skutočnými frézami na patrične vystuženom pódiu).  Samozrejme nik im na to nechodil. Keď sa Emil František Burian (odvážny medzivojnový predstaviteľ avantgardy,  skvelý hudobník i divadelník, neskôr bohužiaľ totálny komunistický idiot) opýtal na Zväze dôchodcov, či by nechceli lístky na predstavenie zadarmo, títo súhlasili, ale iba za podmienky, že k tomu dostanú malinovku a dva obložené chlebíčky. A myslím, že toto najlepšie vystihuje kvalitu divadelnej hry, podľa ktorej sa  napísal scenár tohto filmu...

V prvej polovici osemdesiatych rokov vysielala ČTV cyklus „Tak se ptám“. Tam sa riešili rôzne problémy, predovšetkým mladých ľudí (prvá láska, prvé zamestnanie, vzťah mladej dievčiny so ženatým mužom, atď. atp.), v skutočnosti sa jednalo o ďalšiu pascu režimu na mládež. Jedna z epizód popisuje tiež prvý milostný vzťah chlapca a dievčiny  na začiatku života. Práve tento diel mal pomerne veľkú popularitu, teda prinajmenšom na Slovensku. Napríklad hláška „Včera jsem přestala jíst panenský jablíčka“ zľudovela a aj na Slovensku sa prenášala v originály, to jest česky. Postava permanentne agresívnej pani Andrlovej robí ošetrovateľku (ošku, ani nie kvalifikovanú sestričku) niekde v špitále, vynáša bažanty a utiera pacientom zadky. To sa nezdá matke hlavného predstaviteľa deja (pani Hlaváčová) a dáva to patrične najavo. Predstavuje si pre syna niečo lepšie, určité dosiahnuté vzdelanie (situácia jej myslím dala plne za pravdu, slabo kvalifikovaných ľudí  na fyzickú hrdlačinu je na celom svete mraky). Veď koniec – koncov aj postava pani Andrlovej  ako si hmlisto spomínam, plánuje nejaké zvýšenie svojej kvalifikácie.  A práve pri  tejto postave by som sa chcel pristaviť: od začiatku je nepochopiteľne  agresívna a konfrontačná. Vôbec tomu nerozumiem. Veď keď niekto plánuje život s druhou osobou, plánuje spravidla život aj s jej príbuznými – Rómeo a Júlia boli vo svetovej literatúre dosť ojedinelí a sú v podstate možní len v západnom civilizačnom kontexte. Táto osoba (stvárnená p. Andrlovou) neustále, od začiatku a systematicky útočí a hľadá konfrontáciu so svojou budúcou svokrou. Mladí ľudia to dnes už   asi nevedia, ale pokiaľ by ten chlapec, ktorého hrá pán Čenský,  nešiel na vysokú školu, bez debaty by ho vzali na dva roky na vojnu niekde na opačný koniec republiky (Humenné volá) a bolo by vymaľované. To by sa asi jeho partnerke páčilo najviac. Veď matka hlavného hrdinu nemohla za to, že to matke hlavnej hrdinky v živote nevyšlo (každý žije svoj život, zodpovedá zaň individuálne) a tiež chcela pre svojho syna (a predpokladám že tým pádom aj pre oboch mladých) to najlepšie. Asi ako každá matka. Vlastne jediné čo stálo za videnie, bol herecký výkon matiek hlavných hrdinov, predovšetkým Blanky Bohdanovej, ktorá hrala životom ubitú,  unavenú, opotrebovanú ženu. Tá ma skutočne dojímala. Za  jej výkon 3 hviezdy.

Kráľovstvo krivých zrkadiel je taká malá sovietska variácia na Alicu v krajine zázrakov (Alenku v říši divů). Film som videl ako chlapček, opakovane ho uvádzali  v sedemdesiatych rokoch v televízii a veľmi sa mi páčil. Vtipné mi pripadali  reverzné mená (Arbokap-Pakobra, Abaž-Žaba, Pus-Sup). Ako väčšina sovietskych rozprávok bol kostýmovo hypertrofovaný a ideovo podkutý. Otázka na detičky: „A z akej ste krajiny?“  Odpoveď detičiek: „Z tej najlepšej!“   Ďalej pionierske šatky atď., atp. Už tam chýbalo len to tradičné (foneticky): „Pápa rabótaet na zavóde, mať dajárka“. Ako dieťa som sa dokonca trochu bál Pakobry, pritom to bola   Lidija Vertinskaja,  krásna  čínska manželka ruského šanzoniéra, herca a kabaretiéra Alexandra Vertinského, ktorý strávil po revolúcii viac skoro dvadsať rokov v Šanghaji, New Yorku a Paríži ako prototyp bieloemigranta  a nakoniec sa rozhodol vrátiť (aj s takmer o štyridsať rokov mladšou manželkou) do Sovietskeho zväzu. Musel to byť pre pani Lydiu dosť veľký šok, prísť z Paríža do ZSSR, ale držala sa statočne, manžel ich aj s dcérami uživil, jeho koncerty mali svojou exotickosťou v izolovanej krajine obrovskú popularitu. A občas sa mihol aj vo filme, kde hrával klasicky emigrantov a dekadentné  figúrky z predrevolučného Ruska. Podľa niektorých historikov išiel už do emigrácie ako agent sovietskej tajnej služby, podľa iných si ho tajní obľúbili po tom, čo roky zhabávali jeho platne, ktoré boli prv v Rusku zakázané. To som sa už ale trochu rozpísal (možno to skôr patrilo do rubriky zaujímavosti), prosto z nostalgie k detstvu 4 hviezdy. P.S. Pretože pani Vertinskaja bola krásna, mala aj krásne dcéry, jedna z nich, Anastázia  hrala Oféliu v sovietskom Hamletovi (fonet. Gámletovi) so Smoktunovským, je to jedno z mojich najobľúbenejších stvárnení a je vysoko oceňované aj vo svete.       Ogogajak vlastnou rukou

Červený stan (Krasnuju palátku) som videl ako chlapec v ČST (Československej televízii) a potom som si ho viackrát pozrel na Youtube (ruskú verziu s vynikajúcim ruským dabingom). Už ako mladého pri prvom vzhliadnutí ma príjemne prekvapil Sean Conerry (Agent 007) – že existuje niečo také ako James Bond som vedel z vynikajúcej Revue svetovej literatúry, ročníkov 1968-69, ktorú otec ako intelektuál kupoval, tam vychádzali výťahy z románu aj s fotografiami z filmov. Poznal som tiež  Maria Adorfa, Claudiu Cardinale (s dosť desivou parochňou a la Majka z Gurunu) a iné hviezdy. Pochopiteľne som vo svojom veku nerozumel  v čom spočíva vina Alberta Nobileho, tak mi ujo, ktorý bol vojak vysvetlil, že kapitán (veliteľ) opúšťa loď (ustupuje z  boja) ako posledný, keď má ľudí, za ktorých zodpovedá, podľa možnosti v  poriadku.  Holt, pre Talianov to asi neplatí vždy (viď. kapitán lode Costa Concordia). V „súde“ generála Nobileho, ktorého sa zúčastňovali mnohí, aj už nežijúci účastníci expedície a záchrancovia vidím starú ruskú (praslovanskú) mystiku, ktorú nevykorenilo ani 70 rokov komunizmu. Preto mali za Sov. zväzu čestní príslušníci vojenských jednotiek, padnuvší pred desaťročiami v bojoch,  aj vlastnú posteľ s menovkou, čítali ich pri slávnostných nástupoch atď. atp. (videl som na vlastné oči). Šoférom, ktorí zahynuli na cestách sa k pomníčkom nosí vodka i cigarety.  Z toho dôvodu  sa  aj v prísne materialistickej a ateistickej spoločnosti mohlo objaviť niečo také, ako tento súd, za prítomnosti tiež  už nežijúcich. Pretože príbeh výpravy je všeobecne známy, nemá význam bližšie komentovať dej filmu.  To, že Finn Malmgren žiada druhov, aby ho pochovali do ľadu, možno pokladať za ústupok talianskej strane i estetike filmu, pretože jeho zachránivší sa druhovia sa do konca života nezbavili podozrenia, že ho skanibalizovali. To by však pôsobilo príliš rušivo a vrhlo by to tieň na koprodukčných Talianov. Smutný bol aj  osud rádioamatéra Schmidta (film sa o ňom bližšie nezmieňuje), ktorý ako prvý zachytil volanie o pomoc a ktorého počas WWII sovietska NKVD prosto zastrelila. Jeho hlavné prečiny boli prakticky dva: Nemecky znejúce priezvisko a fakt, že po výzve neodovzdal jemu predrahú vysielačku. Obe veci vtedy stačili na to, aby človeka postavili „k sténke“ (k múru). Holt Rusko. Inak jeden z mála sovietskych filmov, ktoré stojí za to vidieť.

Ako každé dieťa rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych som bol odchovaný na „indiánkach“ z proveniencie NSR, neskôr i NDR. I keď sme kričali nadšením, keď to červenokožci (rudí) natreli zlému Santerovi, podvedome mi niečo nesedelo. Preto prvý riadny americký western, ktorý sa mi ako dieťaťu zafixoval, znamenal pre mňa veľký objav.   Vtedy som videl OZAJSTNÚ krajinu z Divokého západu, nie stredomorský kras, ktorý sa mi navyše  v podvedomí spájal so Žandárom (četníkom) zo St. Tropez. Kaskadérske kúsky boli tiež OZAJSTNÉ kaskadérske výkony (stunts), nepredvádzali ich učitelia telocviku zo SFRJ. Kone boli tiež OZAJSTNÉ, predtým som o takých koňoch ani nechyroval (lipicány z národného chovu v Slovinsku sú síce nádherné kone, napríklad do cisárskeho kočiara, ale do podmienok Ameriky druhej polovice 19. storočia absolútne nevhodné). Aj keď niektoré javy vo filme pôsobili zjavne protizmyselne už v tej dobe (raz ide hlavný hrdina vyprahnutou krajinou, potom sa plaví na rieke vôkol s nádhernou zeleňou), indiáni sú vykreslení dosť realisticky (to jest politicky nekorektne, viď. Monkey, ktorý má v českom dabingu pomenovanie Opičák). Dôležitá bola tiež scéna s kúpajúcou sa indiánkou v tom jazere, tá sa mi vlastne v pamäti utkvela  najviac. Proste, z panoramatického kina Strojár v Martine, kde sme tento film videli, sme vyšli celkom ohromení. Takto má správny western vyzerať! (Niekoľko vysvetliviek pre mladých, ktorí by prípadne mohli nerozumieť archaické skratky: NSR –komunistický názov pre SRN –Spolková republika Nemecko, NDR – Nemecká demokratická republika, hovorovo Východné Nemecko, SFRJ –Socialistická federatívna republika Juhoslávia).