kikuka

Nebudem riešiť, čo urobil a neurobil Shakespeare, ale adaptáciu pre TV, a tá je hutná, vecná, pevne držaná, dobre zahraná. A napriek varovaniu mojej sestry som nudu nepociťovala. Ale tento "historický" Shakespeare potešil viaceré moje úchylky. :) Napríklad tú, že ocením, keď sa k Shakespearovi pristupuje síce s rešpektom, ale bez patetického posvätného strachu: jeho text je jednoducho jedna z verzií senáru, ktorú možno lehce upraviť, "prestrihať" a už duplom nie je nutné ho interpretovať sošným štýlom, ktorý sa už niekoľko dekád nenosí.

Veľa vecí dostáva na frak. A potom prídu McAvoy a Fassbender a všetko je jedno. (Nie je to smooth, ale neriešim. I'm in love.)

Stres je sviňa a nepozornosť za volantom ešte väčšia. Havko prežil, ale chlapík už nie. A tak detektív z oddelenia vrážd stojí pred dilemou-čo s telom. Keď mu ale o pár dní začne zvoniť telefón a ozve sa niekto, kto zjavne vie, čo presne sa stalo, začína sa tá správna "zábava". Posun ku komédii umožnil rozohranie hry na mačku a myš okolo jedného mŕtveho muža (hľadaného zločinca), kedy sa to, kto z koho a komu rieši medzi partičkou skorumpovaných policajtov.

Nebudem ešte chvíľu hodnotiť (ak som nezmenila komentár a vidíte moje hodnotenie, chvíľa už prešla), pretože patrím medzi tých z duše predpojatých. Bola ale šanca film vidieť a asi by mi celkom nedalo, len tak frfľať a chcela som mať zámienku. V zásade, tento Oldboy mi ju nedal. Je to slušný filmík, ale prisámvačku netuším, ako by fungoval pre niekoho, ktor kórejskú adaptáciu (inšpiráciu) japonskej mangy nevidel. Na prvý pohľad je tento Oldboy strohejší, pragmatickejší, tichší, menej barokový (hej, hovorím o hudbe najmä). A normálne som prvý raz nemala problém s Brolinom, z ktorého som si ešte tesne pred začatím filmu robila srandičky.

Neuveriteľne ma to iritovalo a zároveň bavilo. Nekonzistentné, bizarne strihané najmä v dialógovkách, "zjednocujúce" vo vzťahu k efektom (v zmysle kanonizácie, že: takto má vyzerať pohreb, takto toto a hento a podobne), nevyrovnané herecky. A v konečnom dôsledku som si uvedomila, že sa mi to páči. A to sa Hemsworth vyzliekol len raz (ha!). Asi je to tým, že som nadbudla presvedčenie, že sa všetci pri nakrúcaní neuveriteľne bavili. S Hiddlestonom na čele.

Bez dalsieho hodnotenia, ale Craig je spojeny aj s British Queer Cinema,, takze crossdressing bol len celkom vtipny. A zvrhlo mu to seklo. Aj ked nie tak, ako Kurtovi Russelovi. A rovnost prav a postavenia nie je o tom, kto narube viac dreva, umyje viac riadu ci sa lepsie postara o dieta (nic v zlom pani, ale z asi 30 rozvodov s detmi, kde som zastupovala striedavo matky a otcov, len asi v 6 poziadal otec o zverenie dietata do osobnej starostlivosti, v jednom sa rodicia na tom dohodli, v jednom mu dieta zverene bolo v jednom po dvoch tyzdnoch praktickej osobnej starostlivosti o tri deti otec zmenil nazor, v ostatnych sa rodicia dohodli na zvereni deti matke s velmi volnym rezimom stretavania). Ale spat k spotu-je vyrazne lepsi a udernejsi ako pokus EU o prilakanie dievcat a zien k vede.

Akosi pricaste ocividne preslapy vlastnej logiky. A nejde teraz o to, ci Plan uteku mal, alebo nemal byt plasticko-testosteronovou verziou Sexu v meste, alebo filmov s Jackom Lemonom a Walterom Matthauom, alebo cim vobec mal byt. Jednoducho, napriek vsetkym velkym veciam, alebo popri nich, unikli detaily, ktore nezakrylo ani big bada bum finale. A este aj ta implicitna homoerotika ostala nedotiahnuta.

.... hej, Gossling.... priznavam sa.... a este ody, ktore na film peli chlani, s ktorymi skor riesime choreografiu a strih m2m combatov.... neviem, ale notebook je pre mna dalsi Dom pri jazere.... tak uprimne romanticke, az to reze oci.... ale pekne svetlo mali....

Pre kompletnosť to asi bude chcieť tú štvorhodinovú verziu. Nech sa pekne rozohrá celá história Číny podaná cez jednotlivé postavy.Ale aj takto je to jeden grand film.

Pieta nie je tým najlepším, čo filmografia Kim Ki-duka ponúka. Ako návrat k filmom "krokodílej série" postráda kompaktnosť, na druhej strane predstavuje krok vpred oproti filmom, ktoré nakrútil po roku 2004. Repetitívnosť motívov a symbolov nie je taká do očí bijúca ako v Dychu, no aj tak film neponúka dostatok argumentov o jeho výnimočnosti. Úprimne si myslím, že by sa slovenská klubová scéna, aj v rámci Projektu 100, mohla otvoriť ďalším z kórejských režisérov, ktorých výpoveď, v prípade napríklad Im Kwon-taeka ani po stovke filmov, nestratila na originalite.