kikuka

Náhodou, posledný segment je parádne napínavý, keď Kang-sheng nie a nie prísť.

Kenny Wormald je celkom sympaťák. Inak víkendovka pokročilejšieho typu než High School Musical. Najmä bez lowbrow humoru, s poučením, že rebelovať prot pravidlám sa dá aj s rešpektom. A je tam pekne svetlo :)

Miestami síce nechcene vtipné, výchovné a takým baleťáckym spôsobom drsňácke. Nič svetoborné, úsmevne naivné, genderovo / menšinovo funky korektne nekorektné :)

Romeo&Júlia mustra dvoch rozhádaných "klanov" ("bráchov", čo robia klub biznis), so scénami, ktoré kričia úvahou "veď v Hriešnom tanci to fungovalo, tak tú scénu trochu to a bude to". A bolo. Jasne, tanečne fun, zvyšok au. Aj keď zatiaľ asi národnostne najpestrejšie a v tomto smere nie také šablónové, ako Center Stage (okej, to bolo o inom tanci, ale tak....).

Tak takáto aktualizácia Shakespearovej komédie mi celkom nesadla. Jedhoducho, jej prístup k uzatváraniu manželstva medzi dospelými ľuďmi je neuveriteľne zvrátený, osobitne s ohľadom na ne-štylizáciu. Podrýva (pretáča) to humor, ktorý pramenil z predlohy. Tá si uťahuje z ľudskej trucovitosti a pracuje s tým, čo v Ľadovom ostrí nazvali "otočením magnetu", trestá intrigánov a vyzdvihuje alžbetínske cnosti až za hranice nebies. Len tie alžbetínske cnosti, no. V každom prípade, táto verzia Mnoho kriku pre nič je milá fanúšikovská záležitosť, či už si robíte prierez Shakespearom, alebo ste už dlho nevideli niekoho z obsadenia v jeho materskej role.

Cool and dirty, len skoda, ze sa to cele rozpadalo a kazdy herec hral rolu v inom filme, pricom len zufalo malo z nich v Centurionovi.

Precízne v obraze, precízne v hudbe, precízne v herectve. Až na to, že Jane Eyre je jeden z tých príbehov, pre ktoré akosi nemám pochopenie. A v ktorom mi strhnutie Fassbenderom nestačilo.

Na prvý pohľad malý, matný film, s hravou sieťou postáv a vzťahov, vypointovaný. Navyše je príjemné sledovať mlátičky, pri ktorých sprvu zarazí ich "neštyizovanosť" či už v zmysle snímania, dynamizácie strihom&hudbou (zvukom), skipped frames, alebo rovno lan(k)ami ako pomôckami pri vypilovanej smooth choreografii. Súčasne však vedenie úderov, kopov, hmatov a chvatov, orientácia v priestore, ktoré sú pekne viditeľné vďaka dlhým veľkým záberom, ukazuje istú surovosť úderu iným spôsobom, než Bourne a jeho rôzne vydarení nasledovníci v kat. A aj B a ďalej. Jednoducho, úplne iný level "fyzickej filmovej bitky". Súčasne je príjemné vidieť hlavnú ženskú postavu, ktorá je a aj sa manifestuje ako "agent" a nie ako jeho ozdoba. A Fassbender do toho. Heh, a nomen omen.

Neviem, či som si to uvedomila už pri prvom pozeraní vtedy dávno v 1996/1997, taký detail, čo vlastne bil do očí: rytmizačné pasáže - davy, pohyby skupiniek a pod. boli choreografované, snímané a strihané spôsobom veľmi blízkym Pink Floyd: The Wall. (Neuvedomila, lebo The Wall som videla až po Evite.)

Del Toro sa teší ako malý chlapec. Chce to chcieť vykročiť na pole zmesy viac anime ako kaiju, vidieť príbeh postáv v zlomkoch a nechať oči vpiť sa do svetiel, súbojov (božinku, tie boli pekné; aj tie bez mecha). Áno, sú tam momenty, ktoré mi zaškrípali a možno niektoré repliky nemuseli byť kričané, ale aj tak. Big bada boom.