Recenze (1 008)
Menu (2022)
Hlavnou ingredienciou filmu The Menu je pre mňa Ralph Fiennes, na ktorého mám slabosť. Film je vlastne satirou, cielene mieri na snobizmus a lesk prepychovej a luxusnej gastronómie a povrchnosti, kde sa platí za zážitok prchavý ako je charakterová pevnosť jeho konzumentov. Pre vybraných hostí a vybranú spoločnosť , na špeciálnom mieste je pripravené bohaté degustačné menu, ktoré v konečnom dôsledku veľmi nechutí, prečo tomu tak je, prezrádzať pochopiteľne nebudem kvôli spoileru. Potenciál film je obrovský, akosi však nebol využitý dostatočne. Šéfkuchár je posadnutý svojou prácou, dokonalosťou a stal sa majstrom svojho remesla za cenu deštrukcie normálneho života. O jedle hovorí ako o pôžitku a palive pre naše telo a psychiku, nie je určené na fotenie, ale užívanie a pravý pôžitok z neho je o ochutnávaní, nie konzumovaní. Pre šéfkuchára je čoraz náročnejšie prekvapiť a uspokojiť určitú skupinu konzumentov. Veľa momentov sa mi naozaj páčilo, sú však aj také, ktoré zostali len teatrálnymi pasážami bez hlbšieho zmyslu. Prednosť dostal na oko dokonalý vizuál a akcia s trochu krvi. Príbeh sa dômyselne rozplietol cez gradáciu vyhrotených a neočakávaných situácií, záver zostal podľa mňa v rozpačitej póze. ...viem si predstaviť, že niekomu takéto "menu" mohlo chutiť. Na mňa veľa čierneho humoru, cynizmu, psychologickej nevyváženosti, veľa dobrého odviedli herci, na čele s Ralphom Fiennessom, ktorý svojou mimikou a talentom utiahol nie jeden film.
Touha Veroniky Vossové (1982)
Štylizovaný noir film silne inšpirovaný smutným príbehom slávnej nemeckej herečky Sybille Schmitz. Jej podlomená duša podľahla depresiám, závislosti a tá jej vzala život. Bludný kruh, z ktorého sa nedokázala vymaniť, okolnosti jej smrti v nemocnici a záhadnej liečby sú podkladom pre silný scenár. Vizuál pôsobí ako z 20-30tych rokov a na filme ma asi najviac fascinuje. Biela žiari, lesk oslepuje zrak a čierna má tie najtmavšie odtiene. Zvláštne pôsobí aj čudná citová nezainteresovanosť postáv. Láska, ktorá rýchlo vzplanie, no z plátna ju necítiť, rovnako ako po smrti slávnej divy ide život ďalej...akoby jej list na rozlúčku so slovami: "Nikomu nechýbam" aj vystihol kvalitu jej citových väzieb.
Paralelní matky (2021)
Spravidla túžobne očakávam Almodovarove filmové novinky. Komplexne sú Paralelné matky skôr vydareným filmom, aj keď som o tom zo začiatku trochu zapochybovala. Úvod budil dojem telenovely, avšak, Almodóvar vie i obyčajné scény obzvlášňovať - krásnymi herečkami, pútavými farbami, temperamentnou rodinnou ságou a netypickým režijným rukopisom, kedy ponúka film v komplexnosti a všetko zrazu do seba zapadne a dáva iný význam. Sú ženy a muži. Niekedy sú ženy iba so ženami a muži s inými ženami. Do ženských svetov vstupuje Arturo, s jeho príchodom prichádza zvláštny pokoj a scény s jeho prítomnosťou sú najdynamickejšími sekvenciami vo filme. Príbeh tu nechcem prezrádzať, ale paralelné matky budú mať čo rozprávať, tak ako aj matka zem a história neustále sa tvoriaca a plynúca.
Boží ruka (2021)
Poetické filmové rozprávanie a pre mňa dokonalá súhra príbehu, vizuálneho podania a hudobného sprievodu. Tento film je meditácia a úplne ma dostal a zasiahol. Je v ňom toľko farebnosti, citu, palety emócií, za hrsť humoru, ktorý nevyznieva samoúčelne, ale tak akurát dokresľuje atmosféru. Lásku k Neapolu prezrádza už úvodná scéna z perspektívy. Divák upiera zrak na krásy Neapolu, aby o chvíľu svoj pohľad upriamil na život v jednej neapolskej rodine. Zásahy osudu, či "Božej ruky" rozprúdia emočnú búrku v živote nejedného člena a práve v týchto momentoch sa mladý Fabietto ešte viac odštiepi od ostatných a všetko čo sa odohráva následne je neskutočne intímne. Milujem talianske gestá, temperament, farby a vône. Vo filme vidno režisérovo puto k miestu, k rodinným tradíciam, k výmene citov a úctu k slobode a novým začiatkom. Aj utrpenie treba vedieť niesť a z neho sa môže zrodiť niečo nové.
Taxidermia (2006)
Taxidermia je číra perverzia na filmovom plátne. Je to filmový projekt oslobodený z nánosu pravidiel. Odvážne testovanie a prekročenie hraníc únosnosti diváka. Je to zvláštna a dekadentná podívaná. 3 príbehy, ktoré gradujú na intenzite na škále nezvyklostí a zvráteností. Pre mňa ako diváka to bol celkom ťažký hardcore, ktorý ma viac zaujímal zo psychologického hľadiska. Zo psychoanalytického rozboru sa na všetky tri príbehy možno pozrieť ako na vývin osobnosti s deviantným správaním, kde hrá hlavnú rolu sexuálny pud. Túžba po slasti má v taxidermii rôzne vyjadrenia, uspokojovanie masturbovaním, prejedaním, zvláštnym fetišom či nutkavou záľubou v estetične. Každý hrdina si "libuje" v tom svojom. Tematicky ide o dobre uchopený príbeh plný symbolických reprezentácií deviantného správania. Obsah však bežný divák sotva strávi.
Nekonečný příběh (1984)
Krásny a kultový film, plný symbolov, archetypov, múdrostí, má svoje kúzlo, ktoré nenapodobnia žiadne jeho neskoršie remaky. Podľa mňa najlepšia detská fantasy. V dnešnej dobe možno pre mnohých retro, keďže v porovnaní so súčasnou filmovou produkciou pre deti nemusí byť vizuál prvoplánovo pútavý. Obsah je však posvätný a je cennou studnicou poznania pre deti, ktorým sa práve prebúdza fantázia. Lietajúci pes Falco je kult - prajný priateľ a spojenec, láskyplný a starostlivý, každé dieťa by túžilo zalietať si s ním. Korytnačka Morla ako symbol pradávneho poznania, vedomostí a múdrej stareny. Spoločník Atrej, ktorý pomáha zdolať neľahkú cestu za poznaním samého seba. Starecký pár z jaskyne, odovzdávajúci svoje vedecké aj nevedecké poznania, vlkodlak Gmork reprezentujúci temnotu v nás, spochybňujúci sny a ideály. Pasáž, kde Gmork hovorí o strate schopnosti ľudí vytvárať vízie a sny, tá je obzvlášť silná. Ak stratíme schopnosť vytvárať vlastné predstavy, ak prestaneme používať vlastnú fantáziu, môžeme sa stať len pasívnymi prijímateľmi, konzumentmi bez používania vzácneho daru - obrazotvornosti. Pre menšie deti ide o rozprávku, kde vystupujú ľudia a zvieratá s ľudskými vlastnosťami. Väčšie deti môžu vnímať skôr rozmer odvahy, prekonávania prekážok a spoznávania samého seba. Nám dospelým na chvíľu ožije to driemajúce detské v nás, mnohým azda uľahodí aj skrytá reč symbolov. Príbeh je naozaj nekonečný, pretože prekonávanie prekážok tak trochu patrí k životu, k zreniu...a bez emócií to nejde. Strach vystrieda spokojnosť, smútok časom odznie a príde aj radosť. Baví ma, keď to pustím deťom, ktoré majú počas sledovania čím ďalej viac otázok. Stále to baví pozerať aj mňa a to už dávno nie som na rozprávky.
Venuše v kožichu (2013)
Knižná predloha Leopolda Von Sacher Masocha poslúžila Polanskému k zrežírovaniu konverzačnej filmovej podívanej so sexuálnou tématikou, ako to už u neho často býva. Podobnosť medzi režisérom a Mathieu Almaricom isto nie je náhodná. Masochizmuz ako variant sexuálnej odchýlky má vo filme podobu nielen vizuálnu, ale aj jazykovú. Erotiku nielen vidieť, ale hlavne počuť...energia medzi mužom a ženou sa zrkadlí v slovách a dialógoch. Vzájomné napĺňanie túžob cestou uspokojovania cez bolesť mohla byť možno trochu viac filmovo tvorivo a menej divadelne ponúknutá. Zostáva vo mne pocit, akoby sa z témy mohlo vyťažiť o niečo viac.
Bazén (1969)
Bazén ako symbol letného relaxu a pohody. Nočné kúpanie v ňom je romantickým aktom zaľúbenej dvojice a osviežením v dovolenkovom čase. Podobné intro zvolil režisér Jacque Deray a nasadil do svojho filmu rovno 2 herecké ikony. Alaina Delona a Romy Schneider. Dovolenkujúci pár v luxusnej vile sa rozrastá o skromnú návštevu, bývalého partnera Romy a jeho mladučkú dcéru. Ich príchodom sa rozvíri partnerská vzťahová dynamika, rozbúria sa emócie, ktoré sú prehrávané viac prostredníctvom očných pohľadov a neverbálnych gest ako dramatických komunikačných výmen. Atmosféra je pokojná, až na zvuk Maserati, ktorý eskaluje na intenzite a rozvíri divákovu pohodu. Film je o jednom pevnom vzťahu a silnej väzbe dvoch partnerov, kde "činy z vášne" sú prejavom extrémnej žiarlivosti, vlastne lásky...lásky majetníckej a egocentrickej...a nejakým spôsobom aj trvalej a nezničiteľnej.
Čtverec (2017)
Inteligentne a s noblesou podaná komédia, ktorá má vo svojej podstate trpkú príchuť. Malý priestor v nás ako vnútorné miestečko morálnych princípov ponúknuté ako umenie. To umenie je pevne zadefinovaný štvorec 4x4 metra, krásne nasvietený v galérii, kde je možné sa naň prísť pozrieť. Uvedenie výstavy do priazne verejnosti nemá byť len facebookovou udalosťou. Myšlienka naozaj veľmi pekná a vysoko oceňujem najmä originálne a svieže spracovanie. Claes Bang to herecky elegantne potiahol a vôbec ma nerušila ani dlhá stopáž.
Transhood (2020)
Sú ľudia, ktorí sa so svojím pohlavím neidentifikujú a nemôžu za to. Jednoducho sa narodili v inom tele a počas svojho života si hľadajú cestu ako žiť v spokojnosti. A mnohí sa na tú cestu ani nevyberú a svoju inakosť taja celý život. K dokumentu o prežívaní a coming oute transrodových detí možno pristupovať z viacerých hľadísk. V prvom rade je zjavné, že je z pera americkej produkcie. Do očí udiera všade prítomný liberalizmus, ktorý prezentujú najmä rodičia. Štýl výchovy, vedenie detí pôsobí veľmi podporne, zároveň mi trochu prekážal dôraz na slobodné rozhodovanie, kde rozhodovalo dieťa. A tu sme už v téme nastavovania hraníc vo výchove. Ozýva sa vo mne moje konzervatívne JA...aby si 7 ročné dieťa farbilo vlasy peroxidom je podľa mňa téma na diskusiu s rodičom. Ďalšia dôležitá rovina je príbeh 4 ročného dieťaťa, ktorá vypovedá o transrodovej fluidite, ktorá je istou fázou formovania stabilnej rodovej identity. Dieťa chvíľu túži zažiť "radosti" opačného pohlavia. Po zmene výchovného pôsobenia a výchovného vzoru v rodine sa však vráti k identifikovaniu sa so svojim pôvodným biologickým pohlavím. Je v tom istá vratkosť, premenlivosť a prchavosť. A také deti sú. Skúšajú, všetko sa im páči, veľa chcú zakúsiť. A takí sú aj mnohí dospelí. Otázka je, kde je tá hranica, ktorá definuje čo u dieťaťa podporovať? Kde má rodič povoliť a kde vyjadriť svoj postoj, že toto už dosť. Dokument práve ukazuje širokosť hraníc v rodine. Nie každý transrodový človek však zažíva prijatie rodinou a pochopenie. Každý ma svoj vlastný príbeh. 4 transrodové deti z dokumentu boli v mnohom podobné, no každé z nich prezentovalo inú fázu coming outu. Aj keď sa o gender tému veľa hovorí, píše, diskutuje, som rada, že sa aj filmuje. Prosím viac takých dokumentov s kritickým rozmerom.