nunka

Poor Things je filmová špecialitka pre určitý typ diváka, ktorý ocení nekonvenčný scenár a technicky nápaditý a zvádzajúci vizuál. Emma Stone skvele stvárňuje psychosexuálny vývoj ľudsko-neľudského stvorenia, ktoré sa od malého dieťaťa v dospelom tele vydiferencuje do podoby emancipovanej ženy. Počas svojho zrenia prechádza z orálno-análnej fázy do falicko-latentnej vyvrcholením poznania, že svet je plný zmyslových vnemov, túžob, citov a vzťahy sú to, čo dáva zmysel. Chvíľami som myslela na filmového surrealistu Luisa Buñuela a temného Tima Burtona. Po technickej stránke sú uchvacujúce najmä kulisy, symbolická projekcia a čáry-máry s kamerou. Viem si predstaviť, že si herci pošmakovali na možnosti vyhrať sa s expresívnosťou postáv, Emme Stone sa to podarilo naozaj bravúrne. Po stránke obsahovej príbeh aj so všetkými uchvacujúcimi výrazovými prostriedkami vyvoláva chlad a prázdno. Vydýchla som si až keď skončil.

Hlavnou ingredienciou filmu The Menu je pre mňa Ralph Fiennes, na ktorého mám slabosť. Film je vlastne satirou, cielene mieri na snobizmus a lesk prepychovej a luxusnej gastronómie a povrchnosti, kde sa platí za zážitok prchavý ako je charakterová pevnosť jeho konzumentov.  Pre vybraných hostí a vybranú spoločnosť , na špeciálnom mieste je pripravené bohaté degustačné menu, ktoré v konečnom dôsledku veľmi nechutí, prečo tomu tak je, prezrádzať pochopiteľne nebudem kvôli spoileru. Potenciál film je obrovský, akosi však nebol využitý dostatočne. Šéfkuchár je posadnutý svojou prácou, dokonalosťou a stal sa majstrom svojho remesla za cenu deštrukcie normálneho života. O jedle hovorí ako o pôžitku a palive pre naše telo a psychiku, nie je určené na fotenie, ale užívanie a pravý pôžitok z neho je o ochutnávaní, nie konzumovaní. Pre šéfkuchára je čoraz náročnejšie prekvapiť a uspokojiť určitú skupinu konzumentov. Veľa momentov sa mi naozaj páčilo, sú však aj také, ktoré zostali len teatrálnymi pasážami bez hlbšieho zmyslu. Prednosť dostal na oko dokonalý vizuál a akcia s trochu krvi. Príbeh sa dômyselne rozplietol cez gradáciu vyhrotených a neočakávaných situácií, záver zostal podľa mňa v rozpačitej póze. ...viem si predstaviť, že niekomu takéto "menu" mohlo chutiť. Na mňa veľa čierneho humoru, cynizmu, psychologickej nevyváženosti, veľa dobrého odviedli herci, na čele s Ralphom Fiennessom, ktorý svojou mimikou a talentom utiahol nie jeden film.

Štylizovaný noir film silne inšpirovaný smutným príbehom slávnej nemeckej herečky Sybille Schmitz. Jej podlomená duša podľahla depresiám, závislosti a tá jej vzala život. Bludný kruh, z ktorého sa nedokázala vymaniť, okolnosti jej smrti v nemocnici a záhadnej liečby sú podkladom pre silný scenár. Vizuál pôsobí ako z 20-30tych rokov a na filme ma asi najviac fascinuje. Biela žiari, lesk oslepuje zrak a čierna má tie najtmavšie odtiene. Zvláštne pôsobí aj čudná citová nezainteresovanosť postáv. Láska, ktorá rýchlo vzplanie, no z plátna ju necítiť, rovnako ako po smrti slávnej divy ide život ďalej...akoby jej list na rozlúčku so slovami: "Nikomu nechýbam" aj vystihol kvalitu jej citových väzieb.

Spravidla túžobne očakávam Almodovarove filmové novinky. Komplexne sú Paralelné matky skôr vydareným filmom, aj keď som o tom zo začiatku trochu zapochybovala. Úvod budil dojem telenovely, avšak, Almodóvar vie i obyčajné scény obzvlášňovať - krásnymi herečkami, pútavými farbami, temperamentnou rodinnou ságou a netypickým režijným rukopisom, kedy ponúka film v komplexnosti a všetko zrazu do seba zapadne a dáva iný význam. Sú ženy a muži. Niekedy sú ženy iba so ženami a muži s inými ženami. Do ženských svetov vstupuje Arturo, s jeho príchodom prichádza zvláštny pokoj a scény s jeho prítomnosťou sú najdynamickejšími sekvenciami vo filme. Príbeh tu nechcem prezrádzať, ale paralelné matky budú mať čo rozprávať, tak ako aj matka zem a história neustále sa tvoriaca a plynúca.

Poetické filmové rozprávanie a pre mňa dokonalá súhra príbehu, vizuálneho podania a hudobného sprievodu. Tento film je meditácia a úplne ma dostal a zasiahol. Je v ňom toľko farebnosti, citu, palety emócií, za hrsť humoru, ktorý nevyznieva samoúčelne, ale tak akurát dokresľuje atmosféru. Lásku k Neapolu prezrádza už úvodná scéna z perspektívy. Divák upiera zrak na krásy Neapolu, aby o chvíľu svoj pohľad upriamil na život v jednej neapolskej rodine. Zásahy osudu, či "Božej ruky" rozprúdia emočnú búrku v živote nejedného člena a práve v týchto momentoch sa mladý Fabietto ešte viac odštiepi od ostatných a všetko čo sa odohráva následne je neskutočne intímne. Milujem talianske gestá, temperament, farby a vône. Vo filme vidno režisérovo puto k miestu, k rodinným tradíciam, k výmene citov a úctu k slobode a novým začiatkom. Aj utrpenie treba vedieť niesť a z neho sa môže zrodiť niečo nové.

Taxidermia je číra perverzia na filmovom plátne. Je to filmový projekt oslobodený z nánosu pravidiel. Odvážne testovanie a prekročenie hraníc únosnosti diváka. Je to zvláštna a dekadentná podívaná. 3 príbehy, ktoré gradujú na intenzite na škále nezvyklostí a zvráteností. Pre mňa ako diváka to bol celkom ťažký hardcore, ktorý ma viac zaujímal zo psychologického hľadiska. Zo psychoanalytického rozboru sa na všetky tri príbehy možno pozrieť ako na vývin osobnosti s deviantným správaním, kde hrá hlavnú rolu sexuálny pud. Túžba po slasti má v taxidermii rôzne vyjadrenia, uspokojovanie masturbovaním, prejedaním, zvláštnym fetišom či nutkavou záľubou v estetične. Každý hrdina si "libuje" v tom svojom. Tematicky ide o dobre uchopený príbeh plný symbolických reprezentácií deviantného správania. Obsah však bežný divák sotva strávi.

Krásny a kultový film, plný symbolov, archetypov, múdrostí, má svoje kúzlo, ktoré nenapodobnia žiadne jeho neskoršie remaky. Podľa mňa najlepšia detská fantasy. V dnešnej dobe možno pre mnohých retro, keďže v porovnaní so súčasnou filmovou produkciou pre deti nemusí byť vizuál prvoplánovo pútavý. Obsah je však posvätný a je cennou studnicou poznania pre deti, ktorým sa práve prebúdza fantázia. Lietajúci pes Falco je kult - prajný priateľ a spojenec, láskyplný a starostlivý, každé dieťa by túžilo zalietať si s ním. Korytnačka Morla ako symbol pradávneho poznania, vedomostí a múdrej stareny. Spoločník Atrej, ktorý pomáha zdolať neľahkú cestu za poznaním samého seba. Starecký pár z jaskyne, odovzdávajúci svoje vedecké aj nevedecké poznania, vlkodlak Gmork reprezentujúci temnotu v nás, spochybňujúci sny a ideály. Pasáž, kde Gmork hovorí o strate schopnosti ľudí vytvárať vízie a sny, tá je obzvlášť silná. Ak stratíme schopnosť vytvárať vlastné predstavy, ak prestaneme používať vlastnú fantáziu, môžeme sa stať len pasívnymi prijímateľmi, konzumentmi bez používania vzácneho daru - obrazotvornosti. Pre menšie deti ide o rozprávku, kde vystupujú ľudia a zvieratá s ľudskými vlastnosťami. Väčšie deti môžu vnímať skôr rozmer odvahy, prekonávania prekážok a spoznávania samého seba. Nám dospelým na chvíľu ožije to driemajúce detské v nás, mnohým azda uľahodí aj skrytá reč symbolov. Príbeh je naozaj nekonečný, pretože prekonávanie prekážok tak trochu patrí k životu, k zreniu...a bez emócií to nejde. Strach vystrieda spokojnosť, smútok časom odznie a príde aj radosť. Baví ma, keď to pustím deťom, ktoré majú počas sledovania čím ďalej viac otázok. Stále to baví pozerať aj mňa a to už dávno nie som na rozprávky.

Knižná predloha Leopolda Von Sacher Masocha poslúžila Polanskému k zrežírovaniu konverzačnej filmovej podívanej so sexuálnou tématikou, ako to už u neho často býva. Podobnosť medzi režisérom a Mathieu Almaricom isto nie je náhodná. Masochizmuz ako variant sexuálnej odchýlky má vo filme podobu nielen vizuálnu, ale aj jazykovú. Erotiku nielen vidieť, ale hlavne počuť...energia medzi mužom a ženou sa zrkadlí v slovách a dialógoch. Vzájomné napĺňanie túžob cestou uspokojovania cez bolesť mohla byť možno trochu viac filmovo tvorivo a menej divadelne ponúknutá. Zostáva vo mne pocit, akoby sa z témy mohlo vyťažiť o niečo viac.

Bazén ako symbol letného relaxu a pohody. Nočné kúpanie v ňom je romantickým aktom zaľúbenej dvojice a osviežením v dovolenkovom čase. Podobné intro zvolil režisér Jacque Deray a nasadil do svojho filmu rovno 2 herecké ikony. Alaina Delona a Romy Schneider. Dovolenkujúci pár v luxusnej vile sa rozrastá o skromnú návštevu, bývalého partnera Romy a jeho mladučkú dcéru. Ich príchodom sa rozvíri partnerská vzťahová dynamika, rozbúria sa emócie, ktoré sú prehrávané viac prostredníctvom očných pohľadov a neverbálnych gest ako dramatických komunikačných výmen. Atmosféra je pokojná, až na zvuk Maserati, ktorý eskaluje na intenzite a rozvíri divákovu pohodu. Film je o jednom pevnom vzťahu a silnej väzbe dvoch partnerov, kde "činy z vášne" sú prejavom extrémnej žiarlivosti, vlastne lásky...lásky majetníckej a egocentrickej...a nejakým spôsobom aj trvalej a nezničiteľnej.

Inteligentne a s noblesou podaná komédia, ktorá má vo svojej podstate trpkú príchuť. Malý priestor v nás ako vnútorné miestečko morálnych princípov ponúknuté ako umenie. To umenie je pevne zadefinovaný štvorec 4x4 metra, krásne nasvietený v galérii, kde je možné sa naň prísť pozrieť. Uvedenie výstavy do priazne verejnosti nemá byť len facebookovou udalosťou. Myšlienka naozaj veľmi pekná a vysoko oceňujem najmä originálne a svieže spracovanie. Claes Bang to herecky elegantne potiahol a vôbec ma nerušila ani dlhá stopáž.