wipeout

Tento projekt, ktorý sa inšpiroval knižnou predlohou, založenej na skutočnej udalosti, ktorá sa odohrala v USA si zvolil veľmi svižnú a dospievajúcim ľuďom prístupnú formu, čo je pochopiteľné vzhľadom na cieľovú skupinu, ktorej by mal sprostredkovať riziko vzniku totalitného hnutia v Nemecku, kde sa práve na školách kladie veľmi veľký dôraz na osvetu vzhľadom na jeho históriu. Nejde teda o umelecký film s ambíciou priniesť niečo nové do sveta filmu, skôr chce vyvolať polemiku. Svojím zovšeobecňovaním a hádzaním všetkých foriem kolektivity do jedného vreca, používa tú istú taktiku ako systém, ktorý kritizuje. Veď práve v súčasnej dobe fragmentovanej silne individualizovanej spoločnosti je potreba a túžba po kolektívnych zážitkoch o to silnejšia(davy uniformne odetých fanúšikov futbalu, zástupy ľudí ochotných zaplatiť astronomické sumy za značkový tovar, ktorý ich zaradí do skupiny poslušných kravičiek pochodujúcich z a na pastvinu spotreby,...). Keď ale budú vznikať len na základe rôznych pochybných myšlienok ako to naznačuje aj tento film, budú ľudia stále veriaci vo ľudí navôkol škatuľkovaní ako prebytky minulosti žijúci v ilegalite(a to sa vonkoncom nesnažím obhajovať neonacistov a podobne, len naznačiť, že sa práve oni stali akýmsi strašiakom, ktorý stačí spolu so zlyhaním komunizmu vytiahnuť kedykoľvek sa to liberálom hodí).

Tento komorný príbeh odohrávajúci sa v Istanbule, odkrýva jeho úplne inú tvár na akú sme zvyknutý. Toto mesto na hrane západu a východu je stretom sekularizovaného odosobneného pragmatického osobnou spotrebou naplneného života Európy a tradícii východu. Práve tu sa stretávajú dvaja bratia, ktorý sú si navzájom cudzí a nič na tom nezmení ani spoločné bývanie v byte staršieho z nich. Práve naopak. Ten je po rozchode s manželkou zvyknutý na život v samote a úplnej sebestačnosti, kedy ktokoľvek iný predstavuje len zbytočnú a akútnu záťaž. Tú zhmotňuje práve samozvane sa k nemu nasťahujúci mladší brat z vidieku, ktorý prichádza do Istanbulu za vidinou práce v období stále spomínanej ekonomickej krízy. Stáva sa tu však len ďalším anonymným členom skupiny vyvrheľov, ktorý sem očividne nezapadajú. S postupom času sa vzťah bratov čím ďalej viac zhoršuje a mi sme ponechaný v úlohe pozorovateľov klaustrofobickej atmosféry bytu s hromadiacimi sa vzájomnými antipatiami. Istanbul v zime je chladným a bezútešným mestom, ktoré skôr pripomína pochmúrnu metropolu niektorých zo Severských krajín ako exotické Turecko. Dokonale ale zároveň ladí so stavom vzťahov oboch bratov. Taktiež tu Ceylan používa viaceré odkazy na tvorbu Andreja Tarkovskeho, ktorý tu naberá úlohu určitého latentne prítomného symbolu dávno zanechaných ideálov, ktoré zostali pre oboch bratov, najmä toho staršieho, nenaplnené a zároveň odhaľuje jeho zlyhanie v osobnom ako aj profesionálnom živote. To s akou malou hŕstkou a aj to útržkovitých dialógov si Ceylan vystačí je priam fascinujúce. Dokáže ale zároveň vyjadrovať i tie najskrytejšie emócie, ktoré zvnútra trýznia postavy. 4,5*

Po prekvapivom zážitku pri filme Distant tohto istého režiséra som už dva dni pobehoval nervózne po Artfilme(AF), plný očakávaní. A to čakanie nezostalo neodmenené. Ceylan svojím citom pre tiché odhaľovanie pohnútok a myšlienok svojich charakterov, ktoré bolo tak fascinujúce v jeho filme o dvoch bratoch a klaustrofobickom mikrokozme ich napätých vzťahov, tu rozpráva príbeh 3 opičiek - ľudí, ktorý napriek vedomiu pravdy zostávajú dobrovoľne vo voliére sebaklamu. Príbeh, by sa kľudne mohol zaradiť medzi tie tuctové, tak ako to hrozí každému, ktorý nie je postavený na prekvapivosti, kŕčovitej fabulácii, či divokých predstavách scenáristu bez kontaktu s realitou. Tomu však Ceylan svojou bravúrnou prácou s hercami úspešne zamedzuje. Ich výkony sú umocnené voľbou polo detailov, niekedy až nepríjemného rámovania obrazu s časťami tvár snímaných z extrémnej blízkosti a občasných efektných prestihov na panoramatické zábery, ktoré práve svojou sporadickosťou použitia naberajú na prekvapivej sile. Zároveň ale táto technika odhaľuje na kosť potrebu kina s jeho zvukom ale hlavne obrazom, kde až naozaj vynikne pestrosť a veľkoleposť obyčajných vecí ako ľudská pokožka či vrásky. Tu už kritizovaný zvolený filter vynikajúco podfarboval temnosť príbehu a dodával každej emócii na tvárach hercov na sile. Určite jeden z najlepších filmov AF 2008.

Naozaj veľmi neortodoxne natočená komédia, ktorá kombinuje žánre dokumentu ako i hraného filmu. Unikli my prvé dve časti trilógie, ale keďže ide len o voľne nadväzujúce príbehy nebolo problémom sa hneď v úvode spriateliť s postavou Kenediho, cigána s dlhmi, ochotného za ich splatenie bez okolkov obetovať svoje telo ženám i mužom zo všetkých kútov sveta. To čo robí tento príbeh tak zaujímavým je zámerne extrémne amatérske spracovanie s digitálnou kamerou a (ne)hercami, ktorý pôsobia ako keby prvý krát videli kameru(čo v niektorých prípadoch môže byť aj pravda). A tak nakoniec zistíte, že napriek tomu, že si stále opakujete aké je to "hovadina" nemôžete si pomôcť a často sa schuti zasmiať. Na Artfilme tu bol ešte jeden podobný kúsok z tohto "žánru", ktorý ale za kenedim o hlavu zaostával-Vlk maďarského režiséra Tomása Tótha. 3,5*

Nepochopiteľne sa práve tento film z Macedónska stal víťazom ceny Panoráma východu na Artfilme 2008. Pričom sa tu nachádzali také klenoty ako experimentálna prvotina ukrajinského maliara Las Meninas alebo strhujúci intímny príbeh domáceho násilia Za vedno zo Slovinska. Oba ho predčili invenčnosťou i spracovaním. Tento film z produkcie rodinnej spoločnosti súrodencov Mitevskych sa radí do kategórie obetí vlastnej formy. Výpoveď je podriadená hraniu sa na "umenie", ktoré často pôsobí samoúčelne. Príbeh troch sestier z bývalého pomaly umierajúceho priemyselného mestečka v Macedónsku síce zaujme ale pomalá forma rozprávania ako i hlavná postava psychicky očividne narušenej a prostredím v ktorom žije poznačenej najmladšej zo sestier, ktorá sa v mladosti rozhodla prestať rozprávať ho utápajú v zbytočnej rozťahanosti a prehnanej lyrike. Určite však ide o tip filmu, ktorý poľahky zaujme porotu, pretože predstavuje archetyp festivalového filmu(už menej diváckeho či dokonca sa odvážim tvrdiť zaujímavého).

Takto si predstavujem komerčnú produkciu, ktorá nemusí urážať intelek a dokáže zabaviť ako aj poskytnúť čosi naviac. Musím sa len pridať k Jordanovi a potvrdiť, že šlo o veľmi príjemné odreagovanie sa od všetkej tej nadnesenej vážnosti a "umeleckosti" na Artfilme a utvrdil ma v tom, že stále sa dá rozprávať príbehy i širšiemu publiku, bez nutnosti znižovania nárokov, o čom svedčili i pozitívne reakcie publika v pomerne zaplnenej obrovskej sále ODA v Trenčíne. Humor tu pôsobí ako katalyzátor, ktorý nám sprostredkováva príbeh starých priateľov, ktorý sa po dlhšom čase zmenený stretávajú na miestach z minulosti, ktoré v sebe nesú veľa spomienok ale taktiež sú zrkadlom plynutia času(v tomto prípade prechod od bezstarostného dospievania k svetu zodpovednosti a vytriezvenia z ružového sna všemocnosti). To všetko na pozadí prekrásnej jazzovej hudby od Jefa Neva a zaujímavo klipovito strihaných flashbackov.

Zaradenie tohto filmu na Artfilm mi prišlo úplne scestné, pretože toto je páni a dámy komerčný projekt na nerozoznanie od svojich bratov a sestričiek z Hollywoodu. Jediné čo ich odlišuje je pár detailov ako: 1. Krajina pôvodu(aj keď sa spolupodieľalo USA ako koproducent), príbeh sa skoro celý taktiež odohráva v USA až na poslednú štvrtinu. 2. Zobrazenie odhaleného ženského prsníka v jednom zábere s dieťaťom na scéne(čo je zase nepísané pravidlo sa takejto kombinácie vyvarovať). 3. Miesto jedného milióna dolárov na výkupnom sa tu objaví suma 2 miliónov dolárov :). Príbeh má skoro identický spád ako ostatné road-movie thrilery na aké sme zvyknutý. Schéma zúfalá situácia - spáchanie zločinu - zúfalý stále sa komplikujúci únik z výkonu trestu spravodlivosti, respektíve k odmene zo zločinu plynúcej - nevyhnutný kvázi tragický koniec a záverečné titulky s pekným songom na odchod z kina. Zase ale nie všetko je až také zlé. Tak napríklad zo začiatku veľmi snubne sa rozvíjajúca snaha o ponorenie sa do psychiky navonok so svojím pozlátkom zovňajšku atraktívne pôsobiacej alkoholičky- trosky s obsahovo prázdnym životom(v podaní vynikajúcej Tildy Swinton). Naneštastie táto vetva bola rozprávaná len okrajovo a ustúpila akcii, naháňačke a živote o prežitie na strane zločinu.

Sokurov pristupuje k politickej téme umiestnenia Ruských vojsk v Čečensku úplne neobvykle. Vyhýba sa barličkám klasického filmového rozprávania o vojnových konfliktoch(akcia, boj, priama konfrontácia znepriatelených strán...) a založil svoj film na rozprávaní cez atmosféru, ktorej je podriadený aj samotný dej: príchod Aleksadri starej mamy jedného z vojakov do tábora v ktorom je umiestnený. Od začiatku divák snaží pochopiť čo je na jej zjave či význame také fascinujúce, že zanecháva na všetkých s ktorými sa stretne taký hlboký dojem plný len ťažko popísateľných emócii. Predstavuje každou svojou vráskou, krehkosťou no zároveň pevnosťou stavby tela, unavenosťou a ľútostivým materinským citom personifikáciu Ruskej duše a zároveň matky všetkých detí-vojakov, o ktorých dospelosti svedčí iba všadeprítomná hrdza rozkľadajúcej sa techniky, zbraní a prostredia, ktoré ich obklopuje. A tak jej prechádzky nie sú mentorskou inšpekciou ale láskavým, starostlivým ale i morálnym a pochybovačným hlasom svedomia ustráchanej matky, odtrhnutej od svojich detí.

Blaženosť je ďalší z radu filmov ktoré boli na Artfilme(AF) zaradené v sekcii Súčasný čínsky film. No zároveň bol pre mňa i posledným(po viacerých predchádzajúcich sklamaniach: Missing gun,...). Napriek tomu, že sa snažia pri minimálnych rozpočtoch riešiť problémy súčasnej meniacej sa Číny s čo najmenšími zásahmi dôsledných cenzorov(vyhýbajúc sa silne politickým témam a utiekajúc sa k individuálnym príbehom s všeobecným podtextom) , je len veľmi obtiažne vyhnúť sa porovnávaniu s inou dávkou profesionalizmu(v tom dobrom slova zmysle) na akú sme zvyknutý už pri prvotinách režisérov z Europy, Ameriky... Herecké výkony sa pohybujú v dvoch extrémoch: buď prehrávanie alebo bez-emočnosti prejavu. To, že v západných filmoch(teda najmä tých komerčných) fajčenie červenú, neznamená že divák bude s úžasom a pocitom satisfakcie jeho túžby po alternatíve na každú zapálenú. Lebo niekedy mi naozaj pripadalo, že keď bola potreba vyjadriť akékoľvek emócie, tak prišlo na tento lacný trik(po daždi a tupom pohľade do neznáma asi najpoužívanejší). Forma taktiež pôsobí akosi neucelene, stále len hľadajúc svoju cestu a upierajúc divákovi krásu, akú filmový materiál dokáže v správnych rukách vykúzliť. A používať dvojaký meter som sa odnaučil po svojom období tzv. "Kórejských dojákov", čo určite veľa užívateľom tu na ČSFD hovorí niečo. A tak som radšej venoval svoj drahocenný čas na AF ochutnávaním aj iných delikaties zo svetovej filmovej kuchyne(a že ich nebolo málo o tom niet pochýb). Možno neskôr zmením názor a išlo len o chybu pri výbere o čom sa veľmi rád nechám v budúcnosti presvedčiť.

S úžasom, ešte stále badateľným na tvári po screeningoch filmov iného Tureckého režiséra: Nuri Bilge Ceylan(filmy Distant a Tri opice) na Artfilme(AF) som sa s vervou náhlil do kina s veľkým očakávaním. Viem, že pri filmoch je chybou priniesť si so sebou i nejaký batôžtek akejkoľvek príťaže- či už pozitívnej alebo negatívnej. Ale toto pochybné dielo by ma nezaujalo pri akomkoľvek stave mysle. Prekypovalo priemernosťou a monotónnosťou. Či už to bol triviálny príbeh, všedné pseudoartové spracovanie, takmer statickú kameru, nevýrazné herecké výkony, nemotorný lyrizmus, uspávajúcu atmosféru...Jednoducho jeden z filmov na ktorý sa veľmi rýchlo zabúda.