Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Drama
  • Komedie
  • Akční
  • Dokumentární
  • Animovaný

Recenze (357)

plakát

La Vie au ranch (2009) 

Je tomu už dávno čo som považoval za potrebné napísať k hodnoteniu i krátky komentár, ale v tomto prípade to považujem za nevyhnutné. Životy začínajúcich francúzskych Le Bobos zachytené dokumentárnou kamerou vedúcou nás naprieč ich prázdnymi existenciami, ktoré nemajú cieľ či žiaden záchytný bod. Plávajú v riečke alkoholu, náhodných sexuálnych aktov a patetických lások živených skôr ako citom strachom z všeobjímajúcej samoty a plavbu si spríjemňujú neustálym blabotaním, ktoré ich jediné chráni pred dopadom na pôdu tvrdej pravdy o nezmyselnosti ich existencie. A sú to práve momenty ticha, kedy zhasnú všetky svetlá a zriedi sa hustota obyvateľstva Paríža, ktorú vystriedajú obyvateľky urbánneho "ranča" za vidiek bez "elektro šokov" umožňujúcich život na pomedzí kómy a polobdelosti, kedy sa rozpadá táto dojemná demonštrácia výrazu "stupide white men". Keď bolo účelom nastaviť zrkadlo divákom a spoločnosti prostredníctvom obzervácie bez komentáru, tak sa to súdiac podľa reakcie môjho žalúdka tvorcom podarilo, keďže si zronene musím pripustiť, že študentský život bez starostí nie je len výhradou západu, ale v svojej obludnosti som na ňom nejaký ten čas participoval i osobne. A preto i zrkadlo namierené týmto smerom vyvolalo takú mieru nevoľnosti a znechutenia z života na ranči, ranči v ktorom žijú "kravičky" s vlastnými menami spásajúce smotanu života, ponechávajúc zvyšok pre baktérie rozkladu.

plakát

(K)lamač srdcí (2010) 

V rámci žánru, ktorý tento film reprezentuje ide o maximum, ktoré som ochotný ako cynik s dešpektom voči pozlátkovej floskule princeznej ala Monako, udeliť.

plakát

Paranoid Park (2007) 

Paranoid park je velmi nevinne vyzerajúci počin, ktorý má osobitný štýl rozprávania príbehu, niekedy sa mierne podobajúcom na scénaristické slučky Mementa, no a keby to nestačilo náročnému divákovi, tak sa stále ešte môže kochať atmosférou poctivo budovanou jednými z najkrajších "snových" scén aké som mal v poslednej dobe vidieť. Na tom má svoj levý podiel nazvučenie ako i hudba, neriadiace sa často synchronizáciou miesta a času. A vôbec nevadí obraz zaplnení pretty boys a girls na kolieskach, čoho som sa pri výbere trochu obával. Možno by to nakoniec Park nedotiahol až na plný počet hviezd, ale zážitok zasadiaci ma pevne do kresla so silou búrky myšlienok, ktorý zaiste režisér neplánoval, si jednoducho vyžiadal daň v podobe úplného sa odovzdaniu plátnu vystavujúc červenú kartu otravným pochybnostiam a ťažkého údelu znudeného filmového kritika, ktorý niekedy až príliš často zastiera náš zrak, pred možnými pôžitkami. Tak a nebol by som to ja aby som sa s vami o tú moju epizódku, ktzorá čo to vypovedá o stave mojej pochrámanej mysle, nepodelil. Zažili ste niekedy to naozaj pravé dejavu? Ak áno, tak určite viete aké prekvapivé môže byť jeho vynorenie sa z tmy podvedomia. A tak práve keď príbeh začne odkrývať vraždu, driemiacu celý čas v pozadí, scéna inak možno pre okolie v kine pôsobiaca v slede vydarených záberov zrazu vo mne prebudila čisté poznanie, ako keby som sa napojil na univerzálny prúd vedomosti po ktorom tak túžia ľudia bažiaci po Nirváne. To čo som videl bol pocit simultánneho bytia raz na dvoch miestach. Jedna realita prítomnosti udupávaná spomienkou včerajšku. A na jazyku nekompromisná otázka, či som už neprekročil hranicu klinického psichyckého zdravia. Spomínam alebo vidím budúcnosť? Kotva reality na míle vzdialená od dna. Po tomto zážitku, s ktorým som sa radšej ani nepochválil spolusediacej kamoške, našiel som odvahu na vyjadrenie svojich pochybností o vlastnom bytí až po filme. A tu ma čakala odpoveď, ktorá ma vrátila späť k ľahkosti lineárneho bytia. Deň predtím na predstavení Tanga s komármi, na ktorom som sa zhodou okolností taktiež zúčastnil sa podarilo pri premietaní pomýliť si cievky s filmom a týmto nedopatrením sa kratučká scéna z Paranoid park vtrela na plátna, aby sa v mojom podvedomí zakopala v barikádach zábudlivosti a vyrútila sa vo vhodný čas do boja o pozornosť v labyrinte spomienok a vedomia.I takéto zážitky robia kino stále jedinečným miestom v každej duši filmového fanúšika.

plakát

Fígle (2007) 

Nádhera. Toľko ľahkosti a hravosti v tak jednoduchom príbehu, ktoré robia i z reálií ospalého poľského mestečka magické miesto, kde osud možno uplácať pochutinami z fast foodu a pretvárať si jeho plynutie podľa vlastných predstáv, niekedy viac inokedy menej úspešnejšie.

plakát

Drsné jaro (2001) 

Nato aby sa Bleu Spring mohol tváriť ako dráma s trpkým koncom a ponaučením sa snaží pôsobiť príliš štýlovo. Herci a ich postavy sú priam utopené v pózach a typickej "atmosferickej cigaretke". Chápem, že v spoločnosti, kde Hikimori a iné zvláštne deviácie doby sú pevnou súčasťou jej štruktúry, nemusí pôsobiť tento kúsok zase až tak prehnane, no pre človeka, ktorý zažil idilické dni v školských laviciach na Slovensku bez akejkoľvek ujmy na zdraví je táto téma vzdialená na míle, a uniká mi i logika súťaženia o vodcovstvo v bande pomocou tvárenia sa ako sopka pred eurpciou, ktorá pri samotnom výbuchu sa pretaví skôr v súťaž krásy o kaderníka s najtuhším gelom.

plakát

Tod für fünf Stimmen (1995) (TV film) 

Pomerne konvenčne točený medajlónik o mužovi, skladateľov a princovi, ktorý predbehol svoju svojimi hudobnými kompozíciami svojich nasledovníkov o pár storočí. Pre človeka, histórie klasickej hudby neznalého, informatívny dokument, bez väčšieho autorského vkladu od Herzoga.

plakát

Wild Blue Yonder (2005) 

Herzog nie je jedným z tých mien, ktoré vyslovujem bez rozmyslu s rešpektom pri každom novom pokuse zopakovať cestu vychodeným chodníčkom svojej persony. Je to výnimočný filmár s fascináciou pre médium, ktoré mu umožňuje jej podobné vyjadrenie v životoch iných osobností, ukrytých pod nánosmi hlavno prúdového diskurzu. Experimentuje, chápe štruktúru a zloženie látky, s ktorou pracuje a to ho robí takým dobrým inovátorom. Má cit pre výber hudby, ktorá je dôležitejšou súčasťou obrazu ako sme zvyknutý. To všetko zhmotňuje v svojej tvorbe, ktorá je divákovi prístupná bez nepotrebných obchádzok. Podobne intuitívny je i tento dokument, ktorý sa vstrebáva ľahko a so silným účinkom.

plakát

Já, Kuba (1964) 

Podobne ako človeka nekresťana dokáže fascinovať pohľad na ikony, či diela dávnych majstrov v službách vtedy dominujúcej paradigmy(čo neznižuje vonkoncom ich hodnotu a z formálneho hľadiska sú i pre ateistu duchovným zážitkom), tak treba nazerať i na formálne dokonalú, umeleckú a experimentálnu Soy Cuba.

plakát

Můj milovaný nepřítel (1999) 

Dojemná, úprimná výpoveď starnúceho Herzoga o jeho vzťahu k osobnosti Klausa Kinskeho. Veľa sa toho o nich oboch už narozprávalo, ale tak či tak jediná hodnoverná výpoveď a posledné slovo môže vyjsť jedine spod zručných dokumentaristických rúk, ktoré videli a zažili všetko v aktívnom priamom prenose.

plakát

Darjeeling s ručením omezeným (2007) 

Anderson točí filmy líšiace sa naozaj len formálne. Divákovi dávkovanie v čase umožňuje sa nad týmto faktom povzniesť a nechať sa pokojne baviť. Jediné čo mi je záhadou, je že to samotného autora stále baví. Aj keď podobných príkladov by sa našlo veľa a pri nich si túto otázku nekladiem. Tak kde sa berie tá skepsa práve u Andersona? Odpoveď asi tkvie v úprimnosti komunikácie tohto faktu s divákom, a silenej snahe sa zapáčiť za každú cenu.

Reklama

Reklama