(fun)tomas

Chýba tu uvedenie do deja, predstavenie postáv je príliš okaté. In medias res funguje pri veľkých epických príbehoch, nie pri malom animovanom snímku. Čo sa týka príbehu, vyzerá to, akoby sa scenáristi nevedeli rozhodnúť, či sa má pred nami odohrávať rozprávka pre deti alebo sarkastická komédia obohatená o feťácke vtípky. Dokonca aj tento rozpor je nevyvážený - divák má pocit, že zelený had Gary je tu pre srandu dospelákom a ostatné hady / škorpión existujú len pre to, aby zabavili deti. Príbeh (lásky) na tom nie je o nič lepšie. Modrý had sa stretne so zelenou hadicou, v priebehu piatich minút sa vzájomne do seba zahľadia a akonáhle sa dievčina ocitne v nebezpečenstve, modrásek sa so skalopevným presvedčením rozhodne zachrániť svoju potencionálnu budúcu bývalú. Nevyváženosť príbehu a deja mohla dorovnať animácia. Tá však ani zďaleka nedosahuje úroveň kvality pixaroviek resp. dreamworks animákov. Obávam sa, že keby tento nudný kreslený príbeh bežal v televízii v nedeľu poobede, ľudia by ho vo veľkom prepínali na iný film.

Čakal som, že zažijem modernú verziu Základného inštinktu v béčkovom spracovaní. Namiesto toho som dostal krvavý a (ani nie až tak moc) erotický céčkový film s otrasnou herečkou v hlavnej zápornej roli. O hereckých nekvalitách Paz de la Huerty som sa mohol presvedčiť už v seriáli Boardwalk Empire. Vtedy sa jej prehrávanie dalo zameniť s naivitou jej vlastnou, avšak pri filme, kde má ako femme fatale byť stredobodom celého príbehu, je podobné vnímanie jej filmového prejavu nemožné. Pôvodne som chcel pridať k hodnoteniu druhú hviedičku za nahé scény, ale nie je tu zhola nič, čo by sa nedalo vidieť už v spomínanom seriáli.

I keď niektoré gagy a vtípky môžu fungovať v animovanom sitcome, neznamená to nevyhnutne, že budú fungovať aj v celovečernom filme. Naozaj som sa pobavil pri scénkach typu: „You're late. For what?! Fair enough..., no vždy som mal v hlave pocit, že sledujem seriál Family Guy (ktorý mimochodom vcelku obľubujem) a nie A Million Ways to Die in the West. Vtipné skeče sa vo filme vyskytujú len pre to, aby rozosmiali diváka a nie kvôli tomu, aby spolu utvárali film ako celok. Práve táto samoúčelnosť mi prekážala, keďže moje očakávania zložené z toho, že uvidím komédiu s uceleným príbehom, sa nenaplnili. Tri hviezdy dávam za vtípky, ktoré u mňa vyvolali nostalgické pocity k už spomínanému seriálu Family Guy. Na hlášky ako: „It's a boy, Mr. Stark. All right. Well, don't you wanna come hold the baby? Fuck off!“ sa proste nezabúda.

Room by chcel mať u seba na dvorku každý psychicky veľmi chorý človek, ktorý sa potrebuje liečiť. A teraz na vážnu nôtu.....túto surovú drámu sledujeme takmer výhradne očami päťročného chlapca. Jeho občasné komentáre sú prejavom nevedomosti (aspoň spočiatku, kedy sa príbeh obmedzuje na zopár štvorcových metrov, kde ho väzniteľ “old Nick“ už od narodenia zadržiava spolu s jeho mladou mamičkou) a nevinnosti. Práve kvôli detskému náhľadu na takýto morálne znepokojujúci aspekt spoločnosti je tón filmu značne odľahčený (nečakajte zábery znásilňovania alebo zneužívania). Pri podobných minimalistických filmoch sú najdôležitejším prvkom herecké výkony. To, že Brie Larson získala za svoj výkon oscara, hovorí za všetko. Mladý Jacob Tremblay takisto odvádza perfektnú prácu. Pri scéne, keď vôbec prvýkrát vo svojom živote zbadá z červenej dodávky krásy sveta naokolo, nezostane jedno oko suché.

Epické finále. Snape je pre mňa najväčší hrdina kvôli všetkému, čo musel vykonať. A jeho vyčarenie patronusa ako prejav lásky k istej žene bol najdojemnejšou scénou z filmu. Len nerozumiem Dumbledorovej otázke, ktorá nasledovala: "After all this time?" Ale naplno rozumiem odpovedi" "Always."

James McAvoy ako Bruce Robertson je egoistický hajzlík, ktorý na dennom poriadku detinsky manipuluje s kolegami v práci za účelom vlastného povýšenia. Nemá problém vymeniť mlčanie za orál od mladučkej šestnástky alebo nepravdivo rozšíriť o kolegovi, že je gay. Vyšetrovanie zločinu prekladá nadmerným užívaním alkoholu a kokaínu. Začínajúce halucinácie zapríčinené drogami a psychický rozklad osobnosti spôsobený nekomfortnosťou voči vlastným rozhodnutiam ho ako na húsenkovej dráhe vedú stále hlbšie a hlbšie až na samotné dno. Zažijeme aj vtipné momenty ako sex okorenený priškrcovaním s kolegovou manželkou, no z väčšej časti ide o dramatický film, aj keď sa tak nie vždy tvári. Nasleduje SPOILER. Aby divák nebol celý čas na strane poškodených, a teda proti svinstvám, ktoré policajt neustále činí, koniec nám ponúkne určité vykúpenie za Brucove nehanebné správanie. Po všetkom, čo si prežil si uvedomí, že bez manželky, ktorá ho opustila, sa z neho stala riadna špina a urobí v podstate jediný dobrý skutok – rozhodne sa zbaviť svet samého seba. Keďže toto vykúpenie bude mať v rukách sám Bruce, divákovi sa dostane určitého zadosťučinenia.

Opomenúc tretiu časť je sága o dinosauroch jednou z mojich srdcoviek. Jednotka je dokonalý ukazovateľ čias, kedy bol Steven Spielberg na vrchole tvoriacich síl a dvojka zostane navždy v mojej pamäti ako prvý film, ktorý som videl v kine. Pri sledovaní Jurského sveta som mal nostalgický pocit, ako by som sa opäť vrátil do parku plného prehistorických zvierat a naplno som si to vychutnával. Nesledoval som film len očami diváka, ja som na ostrove Isla Nublar priamo bol! Takúto atmosféru a dokonale plynulé naviazanie na geniálnu filmovú ságu som si predstavoval pri štvrtom pokračovaní Indiana Jonesa respektíve pri Hobbitovi. Bohužial sa mi môj mokrý sen naplnil až teraz. Tento veľkofilm vie zaujať na viacerých frontoch. Jednak sledujeme príbeh očami chlapcov, ktorí prišli na ostrov navštíviť svoju tetu, na prvý pohľad chladnú a neprístupnú manažérku parku. Medzi ňou a cvičiteľom raptorov sú určité nezhody na tému ako riadiť park, no i nepopierateľná chémia. Okrem geneticky modifikovaného dinosaura tu máme predstaviteľa zla aj na strane ľudí. Je ním Hoskins pripravený využiť stádo velociraptorov ako vojenskú silu. No najväčším záporákom je sám človek, pretože je to práve on, kto sa postaral o vytvorenie zbrusu nového tvora a v konečnom dôsledku mu musia pomôcť samotné dinosaury. Jurský svet sa týmto protichodným ponímaním dobra a zla líši od predchádzajúcich dielov ságy a presne v tom tvie jeho geniálnosť.

Otvorene si povedzme: Kto by občas nechcel rozsekať svojho kolegu resp. kolegyňu sekerou za zvukov piesne Hip to be sqaure od Huey Lewis and the News? Patrick Bateman, ktorého stvárňuje Christian Bale (vtipnou iróniou osudu je, že si o päť rokov zahral Batmana) je úspešný biznismen z Wall Street s rozmaznanou ale bohatou snúbenicou, nádherným bytom vo vychytenej časti Manhattanu a kopou prachov, ktoré nestíha míňať. To je len jeho maska, ktorú ukazuje svojmu okoliu. Pod touto hranou fasádou sa skrýva narcistický a citovo vyprahnutý psychopat. Emocionálnu prázdnotu a znudenosť si kompenzuje brutalitou na prostitútkach a vraždením. Postupne degeneruje, až svoju túžbu po násilí viac nedokáže kontrolovať. Brutalita a morbídnosť snobského mikrosveta jedného boháča je zobrazená grandiózne. Škoda však toho záveru, ktorý prináša do celého filmu len chaos a zmätok.

How do you feel? „I feel bad. I want to be alone.“ You don’t have enough love. It’s warped you. „People don’t need love...“ Henry Chinaski ako alter ego kultového spisovateľa Charlese Bukowského zažíva jeden pád za druhým. Či už sa jedná o ženy, rodinu alebo prácu, mierne povedané sa mu nedarí. Na ulici neprespáva len vďaka šťastným náhodám, kedy stretáva po baroch ženy, ktoré ho buď k sebe pozvú, alebo sa prinajmenšom s ním delia o nájom. V ruke drží častejšie pivo, pohárik a cigaretu ako pero a svoj notes. Práve jeho sebadeštrukčný život a jeho neambiciózny spôsob života - zo dňa na deň - spôsobujú, že sa neustále dostáva do rovnakých nepríjemných životných situácií. Matt Dillon vystihol ľahostajného a životom sa potácajúceho hedonistu / alkoholika dôveryhodne. Hneď som si zamiloval Henryho monológy, ktoré v porovnaní s jeho výbušným správaním pôsobia umiernene a dokonca dávajú aj zmysel. Až vás prinútia uvažovať, prečo sa nimi sám autor neriadil.

Hovorte mi masochista, no horory si omnoho viac užívam v prítmí domova s dverami doširoka otvorenými, zastretými žalúziami a výhradne v noci, keď som sám doma. V kine to pre mňa nemá tú správnu atmosféru. Aj napriek tomu, že sledovanie filmu prebiehalo v kine, prvých pár minút ma úprimne potešilo. Dej sa rozutekal ako na bežiacom páse a skratkovito bolo divákovi pomocou niekoľkých prestrihov úvodných scén vysvetlené, čo môže ďalej čakať. No ako sa hlavná postava presunula do vzdialeného Japonska, dej sa rapídne spomalil. Pochopil by som, ak by tvorci zvolili opačný prístup a pomalý úvod by vystriedal desivý, hektický a nervy drásajúci stred. V tomto prípade tomu tak nebolo a tie tri – štyri lakačky, ktoré stáli za to, to nezachránili. A nedá mi nespomenúť nasledovné: celý čas som uvažoval nad tým, že film odohrávajúci sa v podobnom prostredí, by sa dal natočiť aj v nádherných slovenských lesoch.