Utajený

Michael Haneke je frajer. Vedel som to, už keď som po prvý raz videl jeho Funny Games a teraz mi to opäť len potvrdil. Caché je zaujímavý už tým, ako sa vymyká akémukoľvek formálnemu zaradeniu. Nie je to mainstream, nie je to indie, nie je to ani art a dokonca ani pseudoart. Len s oboma prižmúrenými očami by sa ako tak dal označiť za ten zvláštny druh filmov, aké občas vídame na festivaloch. Caché je v prvom rade mrazivou analýzou vzťahov vo vnútri rodiny, ktoré sú narušené záhadnou nahrávkou na kazete - naštrbená vzájomná dôvera, vracajúce sa temné spomienky na minulosť, stupňujúci strach a paranoja. V druhom pláne je však poctou kamere a veľmi netradičnou (nutno povedať že zábavnou) hrou s divákom. Dokážete rozpoznať, čo je súčasné dianie a čo statický, 2 hodiny trvajúci záznam? Dokážete rozlíšiť, čo je indícia k diváckemu uchopeniu a interpretácii, a čo len nepodstatný detail? Ergo, je vôbec možné na prvý raz oddeliť zásadnú indíciu od nepodstatného vizuálneho smetia bez toho, aby nám, divákom rozmaznaným a odrastajúcim na Hollywoode, tvorca hodil udičku? Utajený je výstižný názov. Utajené sú spomienky, nedostatky vo vzťahoch, dávne známosti a udalosti. Utajená je príčina a páchateľ záhadného diania; utajený je dôsledok. IMHO je omnoho dôležitejšie to, čo sa stalo a deje než to, čo to spôsobuje. Po vzore konvenčných filmových postupov následne čakáte na záverečné odhalenie... a viac už prezrádzať nebudem. Haneke metodicky zabudováva do deja inovatívne vyjadrovacie prostriedky tak samozrejme, ako by to bola jeho druhá prirodzenosť. Ako vravím, ten chlapík je frajer. A to ani nehovorím o tom, čo si dovolil spraviť pri oboch Funny Games. Schválne, vzájomne ich porovnajte a uvidíte. 100% (20.06.2014)

Prvá polovica filmu naozaj pripomínala obal a jeho pútacie slogany. Toľko napätia, že by z neho vystačili dva horrory. Potom sa ale do deja primiešala mierne nehodiaca sa časť rodinnej drámy a dojem sa skazil aj pomerne smiešny, neopísateľný koniec, ktorý by akoby sám ani nebol. Márne som čakal, či niečo nebude ešte po titulkoch. Možno mierne preháňam, no bezprostredne po filme je pocit takýto. Ale ešte nesmiem zabudnúť na bezchybnú prácu réžie a kameramana, ktorého úderná, občas napätie stupňujúca statická kamera spravila z filmu viac. 80%. (29.07.2007)

Daniel Auteil, Juliette Binoche či Annie Girardot v režii dnes ve Francii docela ceněného Michaela Hanekeho. Jde však spíše o uměleckou masturbaci, jinak se to nedá nazvat, protože hlavní myšlenka je ne sice zcela prázdná, ale slabá na to, aby nesla celý spektákl podivných náhod, sledování, videokazet, pocitů a rozhovorů a odkrývání mysli. (16.03.2012)

Pro mě osobně drásající, až bolestivá podívaná. Chladný režisérský perfekcionismus a všechny ty dlouhé statické záběry daly vzniknout velmi zneklidňujícímu filmu. Konec jsem ale bohužel asi moc nepochopil. Haneke je každopádně velký režisér, jehož filmy sleduji s uctivou bázní a permanentním strachem, že mi někdo ve tmě na zemi sáhne na nohu. (07.04.2012)

Mistrovska rezijni prace Hanekeho a zaslouzena cena na festivalu v Cannes. Film nedava divakovi ani chvili vydechnout, neustale ho drzi v napeti a zvedavosti (coz je castecni i zasluha snimani kamery - delsi staticke zabery) kdo je porizovatelem nahravek, kdo je postava Madzida atd., a obsahuje scenu, kterou se zde neslusi prozrazovat, ale ktera nikomu snad nikdy nezmizi z pameti a pri niz to v sale pri projekci (DEF v Brne, 6.2.2005) zasumelo. Skoda jen, ze misty rusive pusobi herecky projev J. Binocheove, ovsem v kontextu celeho dila a jeho kvality je to zanedbatelny faktor. (07.02.2006)