Dokonalé dny

Wenders si strihol svoju slice-of-life variáciu na Jarmuscha a Perfect Days skutočne miestami chutí ako Paterson bez haiku, ale zato s americkými 60s a 70s skladbami ako z románov od Murakamiho. Na prvý pohľad sa môže zdať, že celý film vznikol len na základe toho, že Wendersa v Tokyu po miske mapo tofu prepadla sračka a náhodou v Shibuyi objavil projekt The Tokyo Toilet so 17 ultradizajnovými verejnými záchodmi. Postupne ale príbeh v drobných epizodických náznakoch v duchu komorebi (slnko presvitajúce cez listy stromov) odhaľuje svoje letmé kontúry a aspoň mne vo finále prišiel trochu prostučký a s klasickou pointou desiatok iných festivaloviek, že všetci žijeme tak ako najlepšie vieme. Posledná scéna sa vzhľadom k predošlému pointou tlačí už príliš in-your-face (no pun intended), ale inak sa mi minimalistický a meditatívny štýl rozprávania veľmi páčil. (19.03.2024)

7/10. Kdyby Hijarama viděl naše veřejné toalety a musel by uklidit hajzly třeba na Kačerově nebo na Smíchově, spáchal by okamžitě harakiri. Příjemný kousek který plyne a vy si vychutnáváte dokonalé dny obyčejného uklízeče toalet v Tokiu. Ty architektonické skvosty (čti veřejné toalety) mě uchvacovaly po celý film. Koncem jsem už pomalu začal cítit že film neví kam a trochu tápal, naštěstí ve správnou chvíli skončil a nezkazil tak příjemný dojem z celé té budované atmosféry. Za mě zdařilá a povedená artovka, ale na oscara to určitě není. Jo a ten soundtrack je fakt skvělej. (01.04.2024)

Výkon Kódžiho Jakuša v hlavní roli je výborný, soundtrack postavený na síle desítky let starých songů také, i kameraman evidentně věděl, co má dělat. Jenže jsem měl prostě celou dobu pocit, že sleduji jen Wendersovu variaci na Jarmusche. Poezie obyčejného života jako z Patersona, Japonci, nakonec už jsem při každém spuštění kazety trochu čekal, jestli se neozve Tom Waits, Neil Young nebo Iggy Pop (neozvali). Pro člověka, který své staré kazety také ještě nevyházel (Loua Reeda i Patti Smith bych tam také měl), je to celkem zklamání. (17.04.2024)

Hirajama, hlavný hrdina, sa mi stal inšpiráciou a verím, že nie iba mne. V tomto je sila tohto japonského filmu. Nie žeby mojim snom bolo čistiť toalety alebo mať takéto veľmi skromné bývanie, ale vedieť si takto ako on vychutnávať KAŽDUČKÝ OKAMIH každodenného života a tešiť sa z vecí, ktoré si človek, neustále na iPhone už ani nevšíma. Hirajama stále ešte počúva hudbu z kaziet, netuší čo je Spotify, miluje knihy, dáva si vyvolávať fotky, žije si svoj jednoduchý život a aj keď je sám, je šťastný. Maličkosťami dokáže robiť radosť druhým a aj to ho robí šťastným. Nepotrebuje kariéru, veľký dom, ani len posteľ či kreslo. Skromnosť nadovšetko. Minimalizmus. Všimla som si, že ani telka mu nechýba. Veľmi veľmi sa mi páči tento Hirajama. S akou láskou deň čo deň pracuje. Všetko, čo robí, robí s láskou. Ani jeden premárnený deň. Žije naplno a preto mi je inšpiráciou. Soundtrack je skvelý, najmä Brown Eyed Girl, Perfect Day, Feeling Good. 3 a pol*. (10.03.2024)

Meditatívna oslava všednosti a uspokojivej jednotvárnosti. Chýbal mi tu však akýkoľvek dramatický náboj, film bol v podstate bezdejový. Hlavný hrdina len deň čo deň chodí čistiť záchody, fotí si koruny stromov a večer sa vracia do svojho malého bytu. So svojím životom je vyrovnaný a zdanlivo spokojný. Jeho bežnú rutinu občas narušia náhodné stretnutia, ktoré však miznú ako kruhy vo vode a nič trvácne z nich nikdy nevyplynie. Pri nich sa ale ukazovalo, že pod optimistickou maskou skrýva smútok. Na ploche krátkometrážneho filmu by absencia zápletky, deja a tým pádom aj vyvrcholenia a záveru toľko nevadila, ale roztiahnuté na dve hodiny sa mi to sledovalo naozaj ťažko. Hrá k tomu ale fajn muzika, to zas musím uznať aj ja. 5+/10 (14.04.2024)