Na okraji světa

"Always keep smiling" odkazuje jeden z účinkujúcich bezdomovcov pomaly sa vzďaľujúc od kamery tichým parížskym metrom. Ťaživá atmosféra nočného mesta je prakticky poskladaná výhradne zo statických záberov počas celej stopáže, čo evokuje zaseknutie sa, prežívanie zo dňa na deň v bezvýchodiskovej situácii, odkiaľ už niet návratu do normálneho života. V rozhovoroch sa striedajú problémy s úsmevnými príhodami, ale viac-menej je to príbeh o útrapách (permanentný strach o zdravie, o život, strata dôstojnosti a rešpektu), ktoré zažívajú ľudia na okraji spoločnosti. Aj keď vidíme stály nedostatok základných potrieb či už materiálnych alebo citových, pozorujeme neskrývanú radosť z každých maličkostí a u niektorých aktéroch badať určitý nadhľad (každodenným pobytom na ulici, pozorovaním okolia a konfrontáciou s ľuďmi) na dnešnú spoločnosť, pretože hmota nám pravidelne zabraňuje mať slobodnú myseľ (každodenné zhony, termíny, stresy, honba za peniazmi, za materiálnym zabezpečením, elektronickými vymoženosťami a výdobytkami aby nám kvázi uľahčili a spríjemnili život). Môžeme sa pýšiť svojím umom, kam sme to po technologickej stránke ako civilizácia dotiahli, ale zároveň sme sa duchovne ako celok vôbec neposunuli. Stále tu vládne právo silnejšieho, bezohľadnosť, nadradenosť, nevšímavosť a ignorancia voči slabším, stále tu vládne odvracanie pozornosti od problémov, zaoberanie sa svojím sociálnym statusom a imidžom, chceme mať všetko jednoduché, rýchle, komfortné, urvať si čo najviac z koláča slastí a pôžitkov. Spoločnosť kde človek nepracuje resp. nezarába peniaze je považovaný za nefunkčnú bunku, za zbytočnú záťaž pre ostatných. V dobe kedy máme vďaka technológiám a znalostiam prostriedky a možnosti na to, aby ľudia nemuseli živoriť a hniť vonku na špinavej ulici (bez ohľadu na to, ako sa dostali do tej-ktorej situácie) je bezdomovectvo (ale aj svetový hlad, vojny a nepokoje) jasným dôkazom nevyvinutej duchovnej stránky ľudstva a prevrátenej etickej a hodnotovej stupnice. (06.12.2015)