J'attendrai
Prisoners of War
Obsahy(1)
Téměř dva miliony lidí byly zajaty mezi lety 1940 až 1945. Připomeňte si příběhy francouzských válečných zajatců, jejichž životy byly po druhé světové válce zapomenuty... Historikové i média se sice zabývají druhou světovou válkou takřka neustále, ale málokdy se dotknou tématu francouzských válečných zajatců. V letech 1940 až 1945 byly přesto uvězněny takřka dva milióny Francouzů. Tito muži se stali symbolem ostudné porážky a pokořené „země galského kohouta“. A jako takoví byli prakticky zapomenuti. Tvůrci tohoto celovečerního snímku sesbírali svědectví a vzpomínky bývalých válečných zajatců i jejich potomků. Zároveň vytvořili fiktivní hrdinku jménem Yvonne Blanchardová, která má být zosobněním všech manželek zajatých mužů. Film mísí svědecké výpovědi s archivními záběry a přibližuje, jak těžké a složité to měli váleční zajatci v politickém režimu vichistické Francie. Podívejte se, jak se z propagandou oslavovaných hrdinů nečekaně stali nechtění svědci, odsouzení k dlouholetému mlčení. (TV Prima)
(více)Recenze (2)
Málo známá část druhé světové války. ()
V máji 1940 v rámci druhej svetovej vojny utrpelo Francúzsko najväčšiu vojenskú porážku v histórii. Na pokraji zúfalstva požiadal maršal Pétain o prímerie. (O tom ďalší film a komentár „1940 Tajomstvo prímeria“). Tým sa dostalo 1 845 000 francúzskych dôstojníkov a vojakov do zajatia Tretej ríše. Najskôr boli ubytovaní v táboroch zriadených vo Francúzsku v okupovanej zóne známych ako Frontstalags (išlo o internačné tábory zriadené vo Francúzsku medzi 1. svetovou vojnou a alžírskou vojnou). Odtiaľ nasledoval presun do táborov v Nemecku, konkrétnejšie 20 000 dôstojníkov išlo do Oflagov a poddôstojníci a vojaci do Stalagov. Správa každého tábora pozostávala z nemeckého velenia (Kommandantur) a dôverníka (zastupujúci vojakov v tábore) a dôstojníci mali aj svojho dekana. Asi polovica z nich pracovala v poľnohospodárstve, ostatní v továrňach a baniach. Tábory vo Francúzsku museli opustiť európski vojaci, lebo tu Nemci zavreli vojakov zo zámorských departementov, títo v očiach nacistov predstavovali menejcennú rasu a na nemeckej pôde nemali miesto. Išlo okolo 80 000 vojakov (43973 severoafrických, 15777 senegálskych, 3888 malgašských, 2177 indočínskych, 380 martinikských a 2718 klasifikovaných vojakov bez rasy. Títo pracovali na stavbe Atlantického valu a v lesoch Landes. Počet Francúzov v Nemecku sa neustále znižoval, už počas presunov do Tretej ríše sa podarilo utiecť 250 000 vojakom. V prvom roku bolo vrátených späť do vlasti z rôznych dôvodov 330 000 francúzskych väzňov. Do roku 1945 bolo zabitých alebo ináč nezvestných 51 000 väzňov, ďalších 210 tisíc francúzskych väzňov sa transformovalo do Nemecka. Väzni boli repatriovaní do Francúzska v lete 1945. Mnohí sa vrátili s opovrhnutím, že Francúzsko ich ponechalo v zajatí celých 5 rokov, ale na druhej strane mnohí väzni boli obvinení zo zrady, že sa nechali zajať bez boja. Ich návrat (vrátilo sa okolo milióna vojakov) bol sprevádzaný mnohými incidentmi, najvážnejším bol masaker z Thiaroye. Väčšina z nich sa do Nemecka vrátila do Francúzskej okupačnej zóny, kde sa chovali zo všetkých okupačných zón k civilistov a zajatcom najhoršie. Ale to už je ďalšia kapitola francúzskych dejín. Na záver niečo aj o dokumente, svojou kvalitou ma opäť Francúzi nepresvedčili. Nemci otvorili archívy s témou francúzskych vojnových zajatcov v roku 2012 a francúzski dokumentaristi sa pravdepodobne k nim nedostali. V dokumente chýbajú konkrétne historické údaje. Celý film sa zameriava na vládu vo Vichy a maršala Pétaina a na svedectva manželiek a deti jednotlivých väzňov v Nemecku. Chýbajú nám údaje o vzniku francúzskych jednotiek bojujúcich po boku wehrmachtu, respektíve v jednotkách SS, ale aj o masívnom kolaborantskom jednaní v zóne Slobodného Francúzska . ()