Recenze (1)
Číslo tvoriace názov filmu (inscenovaného krátkeho dokumentu), má staručký, no stále vitálny poľský deväťdesiatnik vytetované na predlaktí, ako pamiatku na Osvienčim, hádam najznámejší nacistický koncentračný tábor, situovaný na území dnešného Poľska. V čase zriadenia koncentráku bol Osvienčim súčasťou Generálneho gouvernementu pre okupované poľské územia (niečo ako bol v Česku počas II. svetovej vojny Protektorát Čechy a Morava), ktoré zriadilo hitlerovské Nemecko na časti poľského územia, po zániku Poľskej republiky v roku 1939. Mladý režisér prichádza k vyslúžilému väzňovi s pár otázkami o tom, ako bol bez akejkoľvek príčiny tento muž uvrhnutý do lágra. Cieľom pokecu však nie sú nejaké dušespytné dialógy. Je ním urputná snaha mladého tvorcu presvedčiť starca, aby si nechal pretetovať číslo, čím by sa stalo viditeľnejším a čitateľnejším. Ja neviem, artové koncepty majú v sebe niekedy symbolický, ba, keď motyka vystrelí i myšlienkovo podnetný, či nebodaj filozofický náboj/ obsah. Ale toto mi prišlo ako prostá art lotrovina - otravovanie starého muža s trpkou koncentráčnickou skúsenosťou, aby si dal urobiť niečo, po čom on nejako zjavne ani výslovne netúži. Jednoducho koncept umelca musí byť naplnený, aj keby mal byť dedo s novou tetovačkou doživotne otrávený. Hoci možno s renováciou tetovačky sivovlasý starý sympatiak predbežne súhlasil (no i tu si predstavujem, že súhlasil najmä preto, aby mu už dal konečne ten mladý otrava s takou blbosťou pokoj). ()