Hoci najznámejším holandským režisérom aj naďalej zostáva Paul Verhoeven, dokázala najsevernejšia krajina Beneluxu ponúknuť svetovej kinematografii aj iné zvučné mená. A v prvom rade treba spomenúť holandských dokumentaristov, medzi ktorými sa často skloňujú mená Jorisa Ivensa alebo Berta Haanstru.
Joris Ivens sa narodil 18. novembra 1898 v Nijmegene ako Georg Henri Anton Ivens. Už počas detstva mal blízko k fotografii a filmu, svoj prvý filmový pokus dokončil v trinástich. Pôvodne študoval ekonómiu, aby prevzal otcov obchod, ale štúdium zanechal. V Berlíne stretol nemeckú fotografku Germaine Krullovú, s ktorou sa oženil a umožnil jej tým získať holandský pas.
Filmárske začiatky Jorisa Ivensa boli späté najmä s úspechmi jeho prvých dvoch dokumentov. Jedenásťminútový Most (De Brug, 1928) a štrnásťminútový Dážď (Regen, 1929) sú dodnes považované za významné dokumentárne snímky, aj za hranicami Holandska. Okrem toho sa Ivensovi postupne podarilo nadviazať dôležité kontakty s filmárskou elitou – priatelil sa napr. s Ejzenštejnom alebo Vertovom. V roku 1929 odchádza do Sovietskeho zväzu, aby tam nakrútil dokumentárny film Pěsň o gerojach, rozprávajúci o technickom rozvoji mesta Magnitogorsk. Avšak v roku 1933 už nakrúca v Belgicku o vykorisťovaní horníkov – na snímke Misère au Borinage spolupracoval s Henrim Storckom a nakrúcali ju tajne. Zaujímavosťou taktiež je, že Ivensovi v roku 1943 ponúkli réžiu dvoch propagandistických filmov pre sily Spojencov – jeden z nich, Action Stations, rozpráva o bojoch kanadského námorníctva. To už Ivens býval v Spojených štátoch.
Jeho pobyt v USA bol spájaný s množstvom kontroverzií – na jednej strane nakrúcal filmy pre americkú propagandu (Know Your Enemy: Japan, 1944) na strane druhej však po vojne len málokto prekúsol jeho filmársky výlet do komunistickej Číny (The 400 Million, 1939). Zrejme jeho najznámejším projektom z tohto obdobia je The Spanish Earth (1937), na ktorom spolupracoval napr. s Ernestom Hemingwayom a dostalo sa mu pochvaly aj od prezidenta Roosvelta. Po druhej svetovej vojne sa však stal ľavicovo orientovaný Ivens nežiadúcou osobou – strach z komunizmu a jeho údajné priateľstvo s Mao Ce-tungom a Čou En-lajom ho prinútilo opustiť rozpracovaný celovečerný film s Gretou Garbo a opustiť USA.
Svetobežník Ivens následne nakrúcal všade možne – v Indonézii (Indonesia Calling, 1946), v strednej a východnej Európe (Wyścig pokoju - Warszawa-Berlin-Praga, 1952) alebo severnom Vietname (17e parallèle: La guerre du peuple, 1968). Pre holandskú vládu boli jeho životné postoje a časté filmárske výlety po krajinách východného bloku tŕňom v oku. V roku 1967 obdržal dokonca Leninovu cenu mieru. Značnú časť sedemdesiatych rokov trávil Ivens tvorbou 763-minútového dokumentu o posledných dňoch kultúrnej revolúcie v Číne. Výsledkom bol film How Yukong Moved the Mountains predstavený v Paríži v roku 1976.
Komplikovaný život Jorisa Ivensa sa reflektoval aj v jeho tvorbe – okrem dokumentov nakrúcal aj hrané filmy, tie sú však prijímané s menším úspechom – a množstvo komplikácií s úradmi striedalo udeľovanie významných pôct (napr. v roku 1989 bol holandskou vládou uvedený do rytierskeho stavu). Jeho dlhotrvajúca kariéra – od dvadsiatych rokov až po osemdesiate roky – sa uzatvorila filmom Une historie de vent z roku 1988, ktorý je považovaný za jeden z jeho najlepších. Joris Ivens zomiera v Paríži, 28.6.1989 vo veku deväťdesiatich rokov.
unclejack
