Standito

Pozlatené hovno stále ostane hovnom.

Celý film bol prirodzený a evokoval vo mne pocit, ako keby som sa stretol po rokoch s niekým známym a začal s ním spontánne filozofovať o zmysle života... A to je práve ten problém. Keď snímok pôsobí akoby z bežného života a ja sa v ňom vidím. A to ja vo filmoch nehľadám. Oveľa radšej pôjdem večer do krčmy na pokec s kamošmi, čo má pre mňa väčší zmysel ako tento film, ktorý mi vlastne nič nedal (pre nechápavých pod slovom zmysel nemyslím bezmedzné popíjanie alkoholu :)). Proste mi film pri tej neobyčajnosti pripadal až príliš obyčajný...

Fantáziou síce tento Myiazaki opäť vyniká, čo je však horšie, že tentokrát je tu mnoho dejových klišé, ktoré v iných Myizakiho filmoch nemajú žiadne miesto (a svojou príbehovou neotrelosťou ma dokážu fascinovať)...akoby režisér točil na objednávku Hollywoodu a vytvoril svoj najmainstreamovejší film, čo teda nepovažujem za pochvalu, pretože režisér neraz dokázal, že ma naviac. A navyše happyend bol absolútne zbytočný.

Síce na rozdiel od iných Miyazakiho filmov je tento tak trochu o ničom, ale tak milému a ľudskému príbehu jednoducho menej nemôžem dať.

Vynikajúca filmárčina pripomínajúca formou, hudbou a atmosférou (hlavne na začiatku) 50. roky (nielen preto, že je dej situovaný do tejto doby). Scorsese ma po Letcovi, pre Európana vcelku nudnej biografii a slabých Departed presvedčil, že stále je režijným majstrom. Pointa sčítaného diváka neprekvapí (film by bol skvelý aj bez nej, keby sa tam naozaj diali niektoré spomenuté veci určite by to nebolo na škodu). Na druhej strane jej finálne vyústenie nemá chybu...4,5*.

Affleck je fajn, ale ako herec ma nikdy extra nebavil, zato Liv Tyler áno. Smitha v tom tentokrát veľmi nevidím, tuším nejak vymäkol (v titulkoch sa vysvetlí prečo). Pár sympatických momentov (poďme si zašukať), ináč priemerná skôr-dráma-ako-komédia s rodinným klišé na konci.

Že je Raimi v tomto žánri majster dokázal nejeden krát. Ale niečo tomu chýba... žeby Bruce Campbell?

Komediálne pomerne vykastrované a dejovo neobjavné... za zmienku stojí fakt len ten Bill Murray a Woody Harrelson.

Autori si týmto tak trochu vystrelili z prvého dielu a to prechodom z realistickosti ku iracionalite. Určite málokto čakal, že za tým všetkým sú nadprirodzené sily a nie každý sa dokáže cez to preniesť (ako som zistil z reakcie jedného známeho). Postava kameramana tu nemá na rozdiel od predošlého dielu takmer žiadne opodstatnenie, a navyše sa radšej stará o rozbitý objektív viac ako o ľudské životy. A tu tkvie aj najväčší problém - neuveriteľnosť situácie. Kým predchodcovi sa dalo kľudne uveriť, že sa to mohlo takto stať, tu som len po celý čas rozmýšľal, prečo si nezavolajú posily, prečo neurobia toto, prečo tamto...

Hurt Locker si ani zďaleka nezaslúži byť nazývaný ako film roka, či nedajbože byť zaradený medzi najlepšie vojnové tituly. Pokiaľ ide o vyzdvihovanú realistickosť snímku tak neviem - neviem či samovražedné pokusy toho maníka by mu len tak prešli... na to predsa vo vojne musí byť nejaká disciplína a jej nedodržanie, pokiaľ viem, sa prísne trestá. A vôbec celý ten film mi pripadal, že nemal žiadny scenár a štáb na mieste vymýšlal, akú scénku vymyslia ďalej... ako ináč sa dá vysvetliť tá bezdejovosť a miestami otrasné dialógy... ak to niekto hodlá nazývať scenárom a ešte dávať tomu ocenenia, tak chráň boh. Navyše je to často nuda a osudy postáv mi boli ukradnuté. Z hľadiska výpovednej hodnoty nevidím v Hurt Lockerovi o nič viac ako v trebárs pomerne tupom Black Hawk Down, ktorý ma však bavil neporovnateľne viac. Mrhať hodnotením za technické prevedenie je trochu málo.