jakeer

Wrestlera som odkladal pätnásť rokov, v podstate od jeho vzniku. Včera som bol v kine na výbornej Veľrybe a tak retrospektívne trochu smutne zisťujem, koľko veľa motívov si Aronofsky vzal z Wrestlera. Tá mustra je v podstate rovnaká: zničujúci životný štýl, zlý vzťah s dcérou a vyzenie záverečnej fatálnej scény. Samozrejme, Veľryba je film o úbožiakovi, ktorý sa prežiera, lebo stratil priateľa. A Wrestler je o časoch, kedy chlapi boli chlapmi a chľastali tretinkové pivo v stripbare... Film mal vibe "starej dobrej Ameriky", ale aj niekoľko hluchých miest. A netrvá to teda viac ako jeden deň: mením svoj názor a Wrestler je najcivilnejším Aronofskeho filmom.

Som rád, že som konečne mohol navštíviť takto kvalitný film v multiplexe. Už som myslel, že po covide sa tam hrajú iba Marvelovia, Avatarovia a české romantické komédie. Síce na tento oscarový film nás šupli do najmenšej kinosály so siedmimi radmi, ale čert to vem... Aronofsky je po rokoch stále stávkou na istotu. Hoci toto je film, ktorý nesie najmenej z jeho rukopisu a veľmi sugestívnej filmárčiny. Je to teda jeho najcivilnejší film. Veľmi detailne sledujeme boj hlavného hrdinu a vieme sa do neho vcítiť aj bez 3D okuliarov. Všetko stojí a padá na Brandanovi Fraserovi. Tých pár minút, kedy opustí objektív, len aby sme lepšie spoznali charakter jeho filmovej dcéry je najhluchšou pasážou filmu. Na konci sa už dočkáme aj výraznejšieho režisérskeho vkladu, ktorý nám pripomenie, že film naozaj režíruje Aronofsky (hoci na niekdajší zbesilý strih už môžeme zabudnúť). Po filme Otec ďalší odvážny film popisujúci život človeka s bežnou chorobou, ktorú doteraz nikto nemal gule filmovo spracovať, P.S. Dávam slabších, ale predsa len päť hviezd. Kvalít Requiem za sen či matky! to nedosahuje, ale po rokoch mi tento film dobre padol.

Jednotka sa mi tak páčila, že som tým žil. S nadšením som sledoval crowdfunding, ktorý predchádzal natáčaniu dvojky. Dokonca som bol odhodlaný ísť aj na premiéru do Českej republiky. Teraz, po zhliadnutí na Netflixe som rád, že som nešiel. Aspoň som sa snažil urobiť sledovačku na byte s kamarátmi, ktorým som stihol za tie dva roky spropagovať jednotku. Lenže toto vôbec nebol dobrý film do partie. Dvojka nie je Párty Hárder, ale celkom jasne Párty Softer. Vyšší rozpočet a uvedenie filmu do kín neprinieslo len očakávanú kvalitu spracovania, ale aj politicky korektnejší a mainstremovo znesiteľnejší dej. Apropo ten dej za veľa nestojí. Jednotka mala punkový náboj. Boli to vlastne skeče, ktoré boli vymodelované do akože deja (ktorý koniec koncov nebol dôkežitý). Ale v tom bola tá sila. Každá scéna šokovala. V dvojke ak niečo funguje, tak sú to referencie na jednotku. Sme radi, ak vidíme doktora či účastnikov predošlej shit party. A ono to napokon na shit párty opäť končí - no koho to už druhý raz priklincuje k sedadlu? Dej v prvej polovici filmu bol nezaujímavý, úplmné piánko. Celá linka s postavou prevádzkára tábora (Tomášovho srbského strýka) je nahovno, vôbec nefunguje. V druhej polovici vyjde niekoľko scén, sú ako tak vtipné. Záver mi prišiel ako trolling, že vlastne žiadna Párty Hárder nebola a bude sa konať až po záverečných titulkoch. Musím však kvitovať, ako sa už v jednotke potvrdilo, že predstaviteľ Tomáša je spomedzi nehercov najtalentovanejší a bolo dobré, že dej bol postavený okolo neho. Summa summarum: za mňa veľké sklamanie. Tento film radím nielen za Párty Hárd, ale aj za Máma má raka (čo bol superamatérsky počin, ale aspoň mal v sebe tú řezníkovčinu).

VIDENÉ NA FEBIOFESTE 2023 * Ďalšia morda na festivale. Ešte som nezažil, aby toľko ľudí postupne opúšťalo kinosálu. V anotáciach sa môžu tvorcovia chváliť, že koľko práce si dali s tým, aby film vyzeral akoby vznikol v roku 1996, keď dej zostal divácky nezáživný, ba až odpudivý. Hnus!

VIDENÉ NA FEBIOFESTE 2023 * Bez titulkov má film sotva 80 minút, no pocitovo trval tri hodiny. Herci síce hrajú dobre, no nemajú veľmi čo. Všetko podstatné sa dozvedáme z anotácie. Námet vystačí na jednu epizódu Rodinných prípadov. Réžia k tomu pristupuje bez akejkoľvek tvorivej invencie. Na festival v malo atraktívnom čase sa toto dielo dostalo azda len preto, že bolo lacné.

VIDENÉ NA FEBIOFESTE 2023 * Aby som nemal pocit previnenia, že som predošlému festivalovému filmu dal vysoké hodnotenie len preto, že vznikol na Ukrajine, môžem sa pre pokoj duše revanšovať na hodnotení Pamfíra. Ide o pomerne jednoduchý, ba až lineárny príbeh o pašovaní. Nič, čo by sme nevideli už v iných filmoch z postsocialistických krajín, Slovensko nevynímajúc. Postavy sú vykreslené pomerne plocho. Ani umelecký zámer s dlhými neprerušovanými zábermi mi veľmi nesadol, niektoré obrazy (napríklad sledovanie pôrodu dobytka) mi prišli dokonca komické. Vonkoncom nemám pocit, že som sa dozvedel niečo nové o ukrajinskej spoločnosti. Za jediné pozitívum považujem to, ako boli ľudové zvyky napasované do príbehu a že neboli vykreslené tak protivne, ako sa to zvykne robiť v slovenských filmoch. Je mi ľúto, že sa mi to nepáčilo, po projekcii nasledovala debata s režisérom, je to príjemný človek. Sám potvrdil, že tento film bol debutom jeho ako režiséra, tak aj väčšiny hercov, producentov a členov kreatívneho tímu a myslím, že výsledok je tomu poplatný.

VIDENĚ NA FEBIOFESTE 2023 * Silu snímku samozrejme umocňuje súčasná situácia a teda vojna, ktorá ešte zďaleka nie je na konci. O tridsať rokov sa možno na to budeme pozerať už s odstupom ako napríklad dnes na filmy o Srebrenici, ale momentálne to silu naozaj má. Čerstvý ukrajinský film nepopisuje priamo situáciu na bojisku. Popisuje to, čo ruským vojakom naozaj ide (a to, že to nie je bojovanie sa môžeme presviedčať každým týždňom) a to znásilňovanie žien. Pohľad na vojnu ženskými očami je osviežujúci a rozširuje to obzory o ďalšie hrôzy, ktoré vojna prináša. Hlavná predstaviteľka hrá výborne a ťahá celý film. Režisér otvára aj iné spoločenské témy, ale nimi Ukrajina naozaj teraz žije. Z rozprávačského hľadiska to nie je ideálne, ale bez akejkoľvek protekcie je to slušný festivalový film.

Na jednej strane za to môžu asi aj moje nerealistické očakávania, keďže pri škandinávskej kinematografii som zvyknutý na niečo iné. No aj vo všeobecnosti tieto poetické/meditatívne filmy rád nemám. Áno, odohráva sa to v peknom prostredí. má to príjemnú atmosféri a Rolf Lassgård je podľa mňa jedným z najlepších európskych hercov. Ale za vyše dve hodiny som neprišiel na to, prečo by som sa mal na takýto ničím zaujímavý príbeh pozerať.

Mám rád škandinávsku kinematografiu, ale toto ma úplne minulo. Nepoznám človeka s takými psychickými problémami, aké boli vyobrazené vo filme a tak neviem, nakoľko bol autentický. Ale nefungovala u mňa ani komediálna a ani dramatická stránka. Skôr mi film spôsoboval nepohodlie a pôsobil najmä otravne.

VIDENÉ V IMAXE * Pred trinástimi rokmi som napísal k prvému Avatarovi veľmi prostú ČSFD recenziu: "Forma svetová, obsah priemerný." A ťažko teraz nachádzajú iné slová. Lebo technologické spracovanie je naozaj z tretieho tisícročia, predchádza svoju dobu. Ale príbeh je jednoduchučký, akoby z raných devätdesiatych rokov (dokonca aj hlavný záporák má taký zostrih). Je to prekliatie Cameronových filmov, ktoré vždy stoja šialené peniaze a potom musí nalákať do kín plebs na ľudový dej. Všetky scény, kde sa kocháme technologickým spracovaním sveta prírody sú fenomenálne - tento raz sme sa vybrali pod vodu, čo 3D vždy veľmi svedčí. No akonáhle sa venujeme príbehu, či nebodaj akcii, sme v kategórii béčkového filmu. Všetky postavy sú jednorozmerné - dobráci sú dobrí a záporáci sú zlí. Dokonca tak zlí, že sú ochotní obetovať techniku za miliardy len preto, aby ukázali, aké su to hovadá. Je to však film robený pre strieborné plátno a tak verím, že bude mať jedno globálne pozitívum - naláka divákov nazád do kín, keďže tí si od toho vďaka covidu a Netflixu odvykli.