Daggeron

Asi pôjdem proti prúdu, ale takto naozaj nie. Čo z toho, že po akčnej stránke je snímka na vysokej úrovni a niektoré scény (napríklad naháňačka v lese) sú strihom, kamerou a kamerovými vychytávkami (najmä výborne zvolené spomaľovačky a detaily) spracované skutočne brilantne (dokonca aj digitálne efekty sú profesionálnejšie a o triedu uveriteľnejšie ako v prvej časti), keď zlyháva práve tam, kde by mal získať? Pod titulom Sherlock Holmes ja osobne neočakávam film nabitý akciou a vizuálnymi trikmi, ale kvalitnú detektívnu líniu, v ktorej je hrdina minimálne o jeden krok pred divákom. Zdá sa však, že seriáloví tvorcovia nasadili latku nedosiahnuteľne vysoko a Guy Ritchie ju nedokáže preliezť. Úvodný diel bol ešte znesiteľný, miestami si zachovával moment prekvapenia a ponúkal otázky, v Hre tieňov ale nič z toho nefunguje. Tri štvrtiny príbehu postrádajú prvky sherlockovského scenára, postavy prechádzajú z miesta na miesto (až na pár výnimiek) bez výraznejšieho využívania Sherlockových prvotriednych schopností. Hlavný hrdina využíva prvky dedukcie opäť v boji, čo sa dalo prepáčiť, pokiaľ sa držal pôvodného zamerania. Lenže tu hrá akcia prím, režisér vsádza na trikové sekvencie, kamerové hrátky a najmä na audiovizuálny zážitok, avšak tie by mali byť vo filme ako Sherlock Holmes až druhoradé. Charizma absentuje aj u hlavného záporáka. Hoci James Moriarty je v Doylových predlohách Holmesovým ultranegatívnym hrdinom, v Ritchieho spracovaní je nevýrazný a nevyvoláva významnejšie emócie. Jednotke kráľoval démonický Strong, Harris sa mu ani na krok nepribližuje. A to ešte bojujem s myšlienkou, že Downey nie je ten správny Sherlock a Law nie je ten správny Watson, nehovoriac o tom, že chémia medzi nimi neexistuje. Jedinou chvályhodnou pasážou je záver, v ktorom Ritchie využíva systém paralelného rozprávania a rozuzlenie cez dve rozličné scény. Z nich predovšetkým šachová partia medzi Moriartym a Holmesom niekoľkonásobne deklasuje koniec prvej časti, aj keď o stvárnení Reichenbachského pádu a jeho prevedení na plátno tiež radšej pomlčím. Keď by som mal porovnať filmového a seriálového Sherlocka, tak nie je ani čo porovnať. Nielen odlišným spôsobom poňatia, ale aj z hľadiska príbehovosti či obsadenia hercov. Finančnému neúspechu tentoraz rozumiem, v prípade natáčania tretej časti očakávam návrat k detektívnej línii a zvýšený dôraz na prípadovosť.

Prekvapuje ma, že po tom, ako dokázal Christopher Nolan spracovať Batmana, sa jeho meno objavilo podpísané aj pod týmto projektom. Neviem, akou mierou sa podieľal na jeho produkcii, ale ak sa aj Muž z ocele snažil vyznieť podobne reálne, mám obavy, či sa to podarilo. Áno, snaží sa o monumentálnosť, ponúka doslova audiovizuálnu nálož, obsahuje prvky epickosti, osudovosti a namakaného Henryho Cavilla, ale čo z toho, keď výsledný dojem je až príliš rozpačitý. Úvodná hodina ešte v sebe ako tak nesie stopy scenára, hľadá odpovede na otázky o mieste hrdinu vo svete, s viacerými peknými, aj keď klišé myšlienkami. Zaujme prepracovanejšia mytológia Kryptónu a jeho úchvatné vizuálne stvárnenie, prostredníctvom flashbackov zasa film buduje a postupne dopĺňa kocky do stanovenej línie. Lenže pokus o akúkoľvek dejovosť sa v druhej polovici nemení na nič iné než len na more digitálnych trikov. Viem, že ide o blockbuster, viem tiež, že je to robené výhradne pre kiná a že tvorcovia kladú dôraz najmä na atraktívnu formu. Ja sám si viem vychutnať podobné žánrovky s dávkou akcie a efektov, ale v Mužovi z ocele to na môj vkus už prekročilo únosnú hranicu. Aby som sa príjemne zabavil a bola to pre mňa audiovizuálna bomba, nepotrebujem vidieť, ako všetko vybuchne a ako spadne každý mrakodrap v meste. Na plátne to istotne vyzeralo bombasticky - s veľkým podielom hudby Hansa Zimmera, ktorá geniálne dotvára pocit osudovosti - ale súhlasím s názorom, že viac ako audiovizuálny orgazmus to bol digitálny bordel. Neviem, prečo dnes producenti nadobúdajú dojem, že čím viac výbuchov, ruín alebo efektov, tým väčší divácky pôžitok. Ale asi to stále zaberá, pretože aj podľa tunajších hodnotení je vidieť, že tento štýl má stále svojich priaznivcov a mnohí si to vychutnajú. Ja zvyknem tiež, ale tu toho bolo toľko, že po záverečných titulkách som bol mierne rozladený a ten emočný zásah z úžasného zážitku neprišiel. Vidím to na tri a pol hviezdy ako trošku lepší priemer, ale za tú druhú polovicu štyri dať nemôžem. Mrzí ma to aj kvôli skvelému castingu, kde si vedľajšie úlohy vychutnávajú Russel Crowe s Kevinom Costnerom, Michael Shannon je zasa v roli záporáka dostatočne démonický. A Henry Cavill je a bude vynikajúci Superman. Uvidíme, čo prinesie pokračovanie - aj s mojim najobľúbenejším komiksovým hrdinom Batmanom (hoci po skvelom Baleovi je Affleck veľkým otáznikom). Šancu tomu určite dám a budem dúfať v triezvejšie spracovanie.

Ak tromi hviezdičkami hodnotíme priemerné filmy, Ritchieho Sherlock Holmes si zaslúži viac. Je faktom, že oproti seriálu scenáristicky, príbehovo i humorom zaostáva, ale jeho stvárnenie je presne také, ako by mal podľa môjho názoru Doylov detektív vyzerať. Využitie jeho dedukčných schopností najmä v boji pôsobí síce kontraproduktívne, ale dejovo je film dostatočne nápaditý, ponúka viacero vynárajúcich sa otázok, postupné odpovede a - ako to v rámci žánru býva zvykom - aj množstvo zvratov. Záverečné polopatistické vysvetlenie nie je problémom, podtrhuje Holmesov intelekt, na niečo podobné sme si zvykli pri britskom seriáli. Takmer úplne však postráda humor, udržuje si skôr temnú atmosféru celého príbehu. Downey s Lawom podávajú solídne herecké výkony, ale nemôžem sa zbaviť dojmu, že chémia medzi nimi nefunguje tak, ako by sa očakávalo (a ako je to vidieť u dvojice Cumberbatch a Freeman). Hviezdou filmu tak je Mark Strong, ktorý len potvrdil svoje herecké schopnosti a práve v takejto démonickej polohe (v ktorej sa predstavil už neraz) je jedným z najlepších predstaviteľov. Opomenúť nemožno ani Zimmerovu hudbu, ktorý upúšťa od doterajšieho často sa opakujúceho štýlu a v Holmesovi ponúka odlišnú hudobnú rovinu. Absolútne najslabšou stránkou a tŕňom v oku sú trikové sekvencie a digitálne efekty, pretože v roku 2009 by človek očakával predsa len trošku inú kvalitu. Záverečná scéna na rozostavanom Tower Bridge je síce zaujímavým nápadom, ale akčné situácie (a nielen na konci, ale aj na iných miestach) z hľadiska prevedenia na filmové plátno pôsobia na 21. storočie až veľmi amatérsky. Napriek tomu v konečnom dôsledku ide o príjemnú zábavu a žánrové spestrenie, ktoré prakticky počas celej dĺžky stopáže nenudí a milovníkom detektívok, Doyla a Holmesa ponúka atraktívny zážitok. Hoci osobne som fanúšikom zmodernizovaného Sherlocka z britskej produkčnej dielne Moffata a Gatissa, u Ritchieho sa tiež nebudem brániť ďalším pokračovaniam.

Priznám sa, že mám na Thora slabosť. Po Nolanovom Batmanovi je vo filmovom svete mojou druhou najobľúbenejšou komiksovou postavou. Fascinuje svojim spracovaním, jej celkovou mytológiou a audiovizuálnym stvárnením. Kým prvá časť vsádzala najmä na obrazovú príťažlivosť exteriérov vďaka Branaghovmu citu pre estetiku, Temný svet je neporovnateľne dramatickejší, epickejší a v komplexnom ohľade pompéznejší. Triumfuje opäť vďaka symbióze fantasy feelingu, hereckých výkonov a napriek zmene skladateľa i skvelou hudbou. Fascinuje vizualizácia Asgardu i ďalších svetov. Nad scenárom je potrebné prižmúriť oko, najmä s blížiacim sa rozuzlením sa objavujú logické otázniky, ktoré však dokonale vynahradí otvorený záver i zaujímavé potitulkové scény. Hemsworth je vo svojej úlohe dokonalý a zo subjektívneho pohľadu na neho nedám dopustiť, s Iron Manom jednoznačne najsympatickejší členovia tímu Avengers. Spolu s ním film ťahá brilantný Hiddleston (v súvislosti s čím potešuje finálny zvrat) a naozaj výborne obsadený záporák v podaní Christophera Ecclestona. Bod tiež patrí skladateľovi Brianovi Tylerovi, ktorého hlavná hudobná stopa Temného sveta je pre mňa takmer na úrovni Doylovho Sons of Odin. Možno naozaj škoda zopár príbehovo lapsusových momentov, ale napriek tomu menej ako päť hviezdičiek u mňa neprichádza do úvahy. Vzhľadom na doterajšie (ne)skúsenosti Taylor vôbec nesklamal, Branagha dôstojne nasledoval. Rozumiem však tomu, že to nie je každého šálka kávy, ale ako oddychovka, pri ktorej človek nemusí priveľmi premýšľať, je séria Thora vhodnou voľbou. Už teraz sa teším na tretie pokračovanie.

Cestujeme časom spoločne. Každý deň v našom živote. Môžeme sa snažiť iba o to, aby sme sa z tej pozoruhodnej cesty čo najviac tešili." Niekedy je asi na škodu mať také veľké očakávania, aj keď ide o film tvorcu, akým je Richard Curtis. Po dokonalej Láske nebeskej však asi iný postoj nebol na mieste. Mnohí tu oceňujú najmä originalitu snímku, ale to všetko sme už mohli (a nie raz) vidieť. Je pravdou, že takýto námet vždy nesie so sebou istý potenciál, ale v About Time ho režisér naplno využil len v prvej polovici. Úvodná hodina zobrazuje snahu hrdinu všetko napraviť vďaka svojej unikátnej schopnosti, ktorá miestami prináša aj negatívne dôsledky. Všetko však do seba ideálne zapadá a vytvára spletitý, ale veľmi príjemne pozerateľný príbeh. Mám ale pocit, že v druhej polovici film ubližuje sám sebe a v snahe posunúť sa ešte o krok ďalej podstatne zlyháva. Nielen, že cestovanie v čase je odsunuté na vedľajšiu koľaj, aj v prípade jeho využitia sa vynára rad nepochopiteľných otázok a logických lapsusov. To, čo ale Curtisovi ide dokonale, je jeho podanie. Veľmi príjemné, nesúce ohromne pozitívnu energiu a zopár pekných myšlienok. Humor je oproti Láske nebeskej o dve triedy slabší (v podstate tu až na pár momentov absentuje a snaha oň vychádza navnivoč), ale to sa dá ospravedlniť. Jednoznačne najsilnejšou režisérovou zbraňou je fantastická symbióza obrazu, jednotlivých scén a perfektnej hudby, ktorá dokonale dotvára každý jeden záber (toto fungovalo úžasne už v Láske nebeskej). Castingu v hlavnej úlohe som príliš neporozumel, hoci Rachel bola očarujúca a Gleeson sa o svoju šancu nakoniec pobil celkom so cťou (o Billovi Nighym nemá význam zmieňovať sa, pretože ten dvíha význam každej scény, v ktorej sa objaví, a každej repliky, ktorú vysloví). Naozaj veľká škoda tej druhej polovice, pretože prvá bola prakticky bez chybičky a keby dej pokračoval rovnakým tempom, videli by sme ďalšie pozoruhodné dielo v rámci žánru. Takto ide len o ďalší príjemný film, ktorý síce naladí na pozitívnu vlnu, ale ten výsledný úžas, aký sme mali z Lásky nebeskej, už jednoducho postráda. Rozhodoval som sa medzi tromi a štyrmi hviezdami, po druhej projekcii dávam štyri. Curtis si menej nezaslúži. Stále ide o nadpriemerné dielo s nádhernou hudbou, peknými myšlienkami a takisto inteligentným záverom (hoci ten v žánrovo podobnom Butterfly Effect - ktorý pracoval viac aj s nástrahami cestovania v čase, čo mi tu trochu chýbalo - mi z môjho subjektívneho pohľadu prišiel emocionálne silnejší).

Keď už ma zaujme film s hudbou, ktorá je absolútne mimo môj vkus či na prvý pohľad absurdným (ale za to naozaj čarovným) príbehom, asi bude mať určitú kvalitu. Polnoc v Paríži je po Jasmíniných slzách ešte len mojou druhou Allenovkou (takže porovnávaniu sa nevyhnem), ale kladiem ju minimálne o úroveň vyššie než režisérovo najnovšie dielo. To, čo dodáva filmu špeciálny odtieň, je práve scenár, ktorý si právom vyslúžil zlatú sošku. Navonok obyčajné (a pre niekoho možno za vlasy pritiahnuté) nočné putovanie amerického spisovateľa jednotlivými historickými umeleckými epochami nesie v sebe nádherné a zmysluplné posolstvo o tom, že je márne sťažovať sa na časy súčasné a vnímať tie minulé ako ideálne a zlaté. Každá doba má svoje čaro, ale tiež aj tienisté stránky a najlepšia je nakoniec aj tak vždy tá, v ktorej žijeme. Allenov produkt triumfuje opäť výbornou kamerou (ktorá bola jedným z mála pozitívnych vecí aj pri Jasmine), ktorej pestrofarebnosť umocňuje atraktívnosť parížskeho regiónu (určité zábery dokonca pripomínajú Linklaterovo Pred súmrakom) a už úvodnou sekvenciou striedajúcou svetlo a tmu vyvoláva úžasný estetický zážitok. Snímku dokonale podfarbuje očarujúca hudba, ktorá sa k jednotlivým dobám naozaj veľmi dobre hodí a v symbióze s dobre napísaným príbehom a kvalitnými výkonmi hercov vytvára zaujímavý, ale mimoriadne príťažlivý celok. Wilson je v hlavnej úlohe sympatický, diametrálne odlišný od Jasmine, ktorú síce Blanchett stvárnila úchvatne, ale charakterovo pôsobila skôr odpudzujúco než by mala vyvolať súcit alebo ľútosť. Vo vedľajších rolách excelujú Kathy Bates, Michael Sheen či Adrien Brody, na srdci pohladia zvodná Marion Cotillard a príjemný pohľad Léy Seydoux. Aj keď v celkovom hodnotení nie je tento štýl filmárčiny (a tiež príbehu) úplne mojou šálkou kávy, celkovým pozitívnym nábojom dokáže diváka zaujať a zvláštnym spôsobom pohladiť na duši.

Je mi to ľúto, ale tentoraz sa s väčšinou hodnotiacich nezhodnem. Mnohí chvália scenár, dialógy či dokonalú prezentáciu vnútorného sveta hlavnej hrdinky, u mňa osobne sa však všetko minulo účinku. Jediné dva faktory, ktoré stoja za vyzdvihnutie, je nechronologický spôsob strihu a herecký výkon Cate Blanchett. Tá počas celej dĺžky stopáže jednoznačne dominuje, totálny rozpad života, snov, ideálov a ilúzii človeka v jej postavení reprezentuje mimoriadne autenticky a jej nominácia na Oscara je s plnou vážnosťou zaslúžená. Ak ale bolo cieľom autora vyvolať súcit a ľútosť nad postavou, tak sa mu to vôbec nepodarilo. Svojimi postojmi, názormi a životom spôsobuje podobný archetyp skôr ľahostajnosť, miestami až odpor a znechutenie. Oveľa väčšie sympatie vzbudzuje Chilli, ktorý si je aspoň vedomý svojho postavenia a úprimnosťou (a prekvapujúco racionálnym uvažovaním) predstavuje protiklad voči Jasmíninej lživosti voči okoliu i sebe samej. Rozprávanie príbehu cez viacero dejových línii preferujem najmä vďaka Iňarrituovi a v tomto prípade je to prakticky to jediné, čo udržuje pozornosť diváka. Inak pre mňa osobne sú Jasmínine slzy skôr hodinou a pol nudy s nič nehovoriacim obsahom. Ak si budem chcieť pozrieť brilantne napísanú konverzačku, radšej si budem dookola púšťať Linklatera. Tam sú aspoň hlavní hrdinovia sympatickí a príbeh je nenútene príjemný a prirodzený. Tu nie je nič, čo by ma prinútilo siahnuť na tento film opäť. Štýl rozprávania je zaujímavý, ale nestačí. Mrzí ma to, ale pre mňa to nie je ani priemer. Dve hviezdičky - jednu za Blanchett, ktorá je fakt dobrou herečkou (hoci postava, ktorú stvárnila, sa mi po celý čas hnusila) a za už spomínaný strih.

Redaktorka oddelenia kultúry v jednom slovenskom denníku raz napísala: "Keď filmár siahne po príbehu, ktorý si už našiel miesto v školských osnovách, aby ho znovu predal v modernom šate, podstupuje dve nepríjemné riziká. Generácia, ktorá vyrastala na jeho pôvodnej verzii, ho utopí v porovnávaniach s originálom. Mladí zasa budú príbehmi opovrhovať už len z princípu, že ide o starú vec." Počin BBC Sherlock dokázal zaujať obe skupiny. Holmes triumfuje vďaka schopnostiam, ktoré sú mu vlastné a charakterizujú ho už v jeho knižnej predlohe. Je majstrom dedukcie a pomocou intelektuálnych kvalít nielen hravo rieši jednotlivé prípady, ale je tiež schopný vnímať najzákladnejšie súvislosti a v priebehu niekoľkých sekúnd odhaliť typické črty účinkujúcich postáv. Pre priblíženie sa súčasnému divákovi zasa využíva nové technológie. Hoci sa dej odohráva v modernom prostredí Londýna či waleského Cardiffu, obsahovo majú všetky príbehy oporu v románoch Arthura Conana Doyla. V televíznom spracovaní ich obohacuje nielen technická modernizácia, ale najmä svojský humor, ktorý hravo strčí do vrecka aj Ritchieho Holmesa. Dominantou všetkých častí je výkon ústrednej hereckej dvojice Benedict Cumberbatch a Martin Freeman, na ktorých pleciach leží ťarcha celého seriálu. Charizma ich vzájomného vzťahu, hoci ide len o vzťah čisto profesionálny a priateľský, dáva nielen príbehu, ale najmä jednotlivým dialógom monumentálny rozmer. Sherlockova nemesis Moriarty síce akcie väčšinou riadi z úzadia a na obraz sa často nedostáva, keď ale príde na vzájomnú konfrontáciu dvoch diametrálne odlišných pólov dobra a zla, výsledný divácky zážitok stojí za to. Najskôr v rozuzlení prvej série v časti The Great Game, v ktorej sa odhaľuje nielen psychodelický charakter Moriartyho, ale najmä jeho prevaha nad Holmesom, aby herecký koncert vyvrcholil stretnutím na streche nemocnice (The Reichenbach Fall). Záverečná desaťminútová dialógová sekvencia medzi Cumberbatchom a Scottom s veľkolepým finále je na poli seriálovej produkcie absolútnym vrcholom. Tretia sezóna sa od prvých dvoch výrazne odlišuje. Nielen absenciou ultra zloducha, ktorého ducha cítiť v každom úseku stopáže, ale najmä príbehovo a prípadovo o triedu klesá. Prípady sú značne banálnejšie, menej komplikované a miestami až nečakane predvídateľné. Dôraz sa kladie na vzájomné vzťahy medzi starými i novými postavami, čo ale automaticky neznižuje celkovú kvalitu produktu. Kamera je tradične skvelá s množstvom unikátnych záberov, ale strih v najnovších častiach je už nadbytočne prekombinovaný. Nie ani tak v nechronologickosti rozprávania (to naopak dej dynamizuje a udržuje divákovu pozornosť), ale najmä v snahe o prezentáciu Holmesovho palácu mysle. V celkovom kontexte pre mňa osobne zostáva top sériou druhá s časťou Škandál v Belgrávii, ale ako celok je Sherlock jedným z toho najlepšieho, čo televízne obrazovky priniesli za posledných pár rokov.

"Chytrý človek sa naučí viac od svojich nepriateľov ako hlupák od priateľov. Mnohí si myslia, že sme boli rivalmi. Pravda je taká, že to bol jeden z mála ľudí, ktorých som mal naozaj rád. Jeden z ešte menšieho počtu ľudí, ktorých som rešpektoval. A jediný človek, ktorému som skutočne závidel." Nikdy by som nebol povedal, že ma takýmto spôsobom zaujme životopisný film. Ron Howard je síce špecialistom na skutočné príbehy, ale tie nie sú mojou šálkou kávy a vo väčšine prípadov idú mimo mňa. Rivali však prinášajú výnimočný audiovizuálny a emocionálne silný zážitok. Režisér nielen rozpráva o životoch dvoch úžasných pretekárov, ktorých mená najmä mladšej generácii už toľko nehovoria, on diváka doslova prenáša v čase. V čase do doby, kedy Formula 1 naozaj bola o individuálnych kvalitách a charakteroch jednotlivých jazdcov. Brilantne napísaný (a samozrejme zrežírovaný, natočený a nastrihaný) scenár so zaujímavými životnými myšlienkami, ktorý z naoko obyčajnej biografie vytvára pútavé dielo. Dej ťaží najmä z nosného motívu - vzájomnej konfrontácie dvoch charakterovo absolútne odlišných osôb - ktorý vytvára strhujúcu atmosféru. Perfektná a pre vizuálnu stránku efektná kamera využíva rozličné druhy obrazu, z ktorých najmä slow motion dážďa, kombinované s naozaj zimomriavky spôsobujúcim ozvučením a podmanivou hudbou Hansa Zimmera (najmä jeho titulná basová skladba je unikátom, lahodným pre ucho poslucháča a podstatným odklonom od v poslednej dobe často používaných podobných motívov) vytvárajú v konečnom dôsledku remeselne zdatný, technicky kvalitný a kompozične prakticky dokonalý celok. Výkon Daniela Brühla by si zaslúžil Oscara (pre mňa minimálne na úrovni McConaugheyho). Rivali patria medzi najintenzívnejšie zážitky roka s nezabudnuteľnými scénami (pri nasadzovaní prilby na spálenú tvár som nedýchal), u mňa osobne spoločne s Warriorom tvoria dvojicu najlepších filmov so športovou tematikou. "Šťastie je našim nepriateľom. Oslabuje. Keď ho získame, zrazu máme čo stratiť."

Nie, ani na druhýkrát to vo mne očakávaný pôžitok nevyvolalo (až na zopár momentov) a stále cítim, že tomu niečo chýba. Greengrass je v rámci žánru nespochybniteľnou špičkou, jeho ručná roztrasená (a napriek tomu prehľadná) kamera najmä vďaka Bournovej trilógii redefinovala zaužívaný spôsob natáčania akčných scén. Bolo zaujímavé sledovať, ako si dokáže poradiť s námetom celkom odlišným od jeho predchádzajúcich projektov. Životopisný film predsa len zvykne často skĺznuť do stereotypu a má problém strániť sa nudných pasáží, hoci v tomto prípade osobnosť hlavnej postavy ponúkala naozaj široký priestor na kvalitné spracovanie. Režijne, strihovo, kamerovo a azda ani scenáristicky nie je dielu čo vytknúť. Greengrass triumfuje tým, čo jeho tvorbu charakterizuje a v pasážach nabitých akciou prináša atmosféricky mrazivý, emocionálne silný a pritom mimoriadne autentický zážitok. Napriek tomu sa nemôžem zbaviť dojmu, že som sa minimálne v prvých troch pätinách filmu mierne nudil. Tempo a dynamika graduje až únosom lode, aby vyvrcholila odzbrojujúcim a citovo vypätým finále. Nielen záverečná scéna na ošetrovni, ale najmä posledné minúty v člne pred zásahom pripravujú pôdu na zdrvujúci úder na psychiku diváka. Veľký podiel na celkovom dojme má rýchla a akusticky výrazná hudba, ktorá dokresľuje atmosféru prakticky počas celej stopáže (hoci v nej badať Zimmerove motívy a hlavne záverečná skladba až nápadne pripomína Time z Inception). Fenomenálny výkon Toma Hanksa (o ktorého hereckom umení bola väčšina filmu), ktorý si jednoznačne ide pre Oscara (pre mňa osobne jeden z top výkonov roka a minimálne nomináciu si zaslúžil). Perfektná práca s kamerou a strihom v akčných sekvenciách, atraktívny soundtrack a heroický Hanksov výkon teda zaraďujú ďalší Greengrassov počin medzi úspešné a vysoko nadpriemerné diela. Z môjho subjektívneho diváckeho pohľadu je však Kapitán Phillips kvalitatívne mierne nevyvážený a najmä v prvej polovici mu nejaký ten krôčik k dokonalosti chýba. Záverečná polhodina ale v rámci žánru patrí k jedným z najlepších vôbec.