Veľmi ťažké sústo na film. Cronenberg stavil na dialógy, ktoré sa môžu zdať ťažké, zvlášť ak pred sledovaním filmu nie ste zasvätení do psychoanalýzy, freudizmu a jungiánstva. To, čo sa pekne podarilo, je zobraziť vzťah Freuda a Junga a postava samotného Junga, ktorá bola herecky bezchybne prevedená. Najväčším omylom bolo obsadenie Keiry Knightley do role hysterickej Sabiny Spielrein.
Originálny no nie až ta zaujímavý pokus prepojiť silný emocionálny vzťah medzi dvoma mladými ľuďmi do apokalyptického kontextu. Boli tu filmy, kde sila lásky bojovala proti ničivému osudu či iným katastrofickým okolnostiam ( Jack a Rose na Titanicu napr. a mnohé iné...). Nepamätám si však film, kde popri rozvíjajúcej sa katastrofe a milostnom vzťahu by boli pozasúvané dlhé sekvencie obrázkov, ktoré mapujú kľúčové problémy tohto sveta a zároveň tým objasňujú to, čo si divák s priemernou diváckou zručnosťou vie vyvodiť aj sám. V tom je film určite originálny, neplatí, že aj zaujímavý. Obrazové vsuvky v priebehu rozvíjajúceho sa príbehu boli jednoducho navyše. A s tými filozofickými sa režisér mohol lepšie pohrať, pretože spôsob aký zvolil mi prišiel režisérsky lacný a nevkusný. David Mackenzie prejavil určite osobitý pohľad na zánik ľudstva, využil prácu s temnom, nepotreboval na to ani špeciálne efektné zábery, ktoré by podtrhli katastrofický efekt. Popracoval so sivou,čiernou, najoptimisticky pôsobiacou farbou bola biela. Spomeniem aj tie momenty, ktoré sa nevydarili (pri strate zmyslov), kde som sa miesto pochmúrenia skôr bavila ako na groteske.
Komorný film, ktorému nemožno uprieť veľké srdce a citlivosť. Štyria ľudia hľadajúci šťastie a životnú rovnováhu, istoty a oporu. Režisér veľmi šikovne a nevnucujúco informuje o "emigračnej politike" v NY po 11.septembri, pričom podáva len toľko, koľko je dôležité pre každú osobu zvlášť. Moment, keď sa všetky štyri osudy pretnú je veľmi silný a hlboký. Vhodne zvolená stopáž, herecké obsadenie a práca s tichom, hudbou a dialógmi.
Fascinujúca adrenalínová krása, kde strmosť svahov a previsov je jedinečná, rovnako ako flóra a vodný živel, ktoré sú súčasťou "Trou de Fer". Pred 5 člennou expedíciou a najmä kameramanom klobúk dole.
Dajme tomu, že ide o filmovú fiktívnu úvahu na tému ako sme pripravení riešiť globálne nákazy a či sme vôbec schopní bojovať proti pandémiám a iným biologickým zbraniam súčasnosti. Mrazivo aktuálna téma a jej vývoj vyvoláva úzkosť a tým udržiava pozornosť od začiatku do konca. Má patričné napätie, katastrofický nádych a spoločenský rozmer, navyše rieši nielen aktuálnu ale určite nadčasovú tému. Ak by som si odmyslela všetky hollywoodske hviezdy, ktoré sa blysli na plátne, mal by celý film iný dojem - zrazu taký obyčajnejší.
Pomerne jednoduchý príbeh podaný šialene chaoticky, kde obrovské kvantum mien a prezývok môže divákovi spôsobiť malý myšlienkový kolaps, zvlášť ak sa k tomu pridajú nasekané flashbacky z minulosti, ktoré majú objasniť dejovú súvislosť. Dialógy starších pánov a princípy odhaľovania špionážnej stratégie vyznievajú tajomne, ale bohužial prinášajú aj nudu a chaos. Nevravím však, že snímok má len nedostatky. Naopak, tempo (aj keď slimačie), ktorým sa dej uberá, je v maximálnom súlade s celkovým ladením snímku a charakterom Georga Smileyho. Ak by sa pritvrdilo, divák sa už úplne stratí v nitke súvislostí, mien a faktov. Celkové spracovanie mi osobne až tak neuľahodilo, ale ako čítam, niekto si vie práve na takomto štýle filmu "divácky pošmakovať".
Samostatné fóry a vtípky stoja za to, ale na 100 minút mi to akosi nestačilo. Ako celok film možno vnímať ako streštenú komédiu, ktorá sa nevyhne prázdnym miestam, trápnym scénkam, sem tam však narazí na geniálne vtípky, gagy a dialógy. Na 100 minút je mi to však málo.
Prostredie súčasnej tvrdej politiky a plejáda rôznych ľudských charakterov. Ryan Gosling začína byť žiariacou hviezdou, nie náhodne je v poslednom období tak často obsadzovaný. Kombinácia Clooney, Gosling a Hoffmanom vytvárajú kvalitný herecký súlad a ťahajú celý film. Ides of March má všetko, čo má pútavý politický snímok obsahovať - výrazné postavy, myšlienku a kvalitnú réžiu.
Podľa toho čo som videla si viem domyslieť, čo chcel Mills svojím filmom povedať, ale to čo chcel povedať, nemalo takú formu, aby to bolo aj pútavé. Množstvo zvláštnych a od veci dialógov, infantilných scén s Ewanom a Mélanie komediálnemu rozmeru nepomohlo. Dramatická línia bola povrchne podaná a romantické to nebolo ani zďaleka. A tak si po dopozeraní musím domýšlať, čo malo u diváka vytvoriť dojem. Zostáva mi z toho len vzťahová rovina - otec, syn a partnerský vzťah versus samota. Spracovaním strašná nuda i napriek snaživým hereckým výkonom.
Na prvý pohľad nenápadný film v jadre prináša mnoho tém, ktoré môžu (aj nemusia) divácky osloviť. Príbeh samotný nie je až taký pútavý, to, čo mňa osobne najviac zaujalo bolo pár silných momentov, ktoré mi v mysli vŕtajú ešte doteraz (Láďov výsluch maloletej Olinky, Láďov kamenný ksicht pri monológu exmanželky, scéna "pravdy" blízko jazera... ) Najzaujímavejšia bola pre mňa jednoznačne Láďova postava, ktorú geniálne stvárnil Hynek Čermák. Nestojí síce v centre pozornosti, avšak svojim charakterom a správaním pozornosť púta. Pre mňa určite príjemné prekvapenie.
The Guard je absolutný filmový úlet prinášajúci množstvo úsmevných scén, hlášok a skvelého Gleesona. Typ humoru v postavách a dialógoch je to, na čom je postavená celá zábava. A mňa to ohromne bavilo.
I napriek nedeľnému poobedňajšiemu načasovaniu na mňa grimasky pána Poppera a osudy jeho milých kamarátov nejako extra nezafungovali. Nápad bol fajn, tučniaky sú fakt rozkošné stvorenia, ale v kombinácii s príbehom, na ktorý sa nanášalo čoraz viac klišé, čo v závere vyústilo do grandiózneho happyend american klišé finále, Carrey a banda jeho kamošov na pobavenie nestačila.
Na 50% namixované dramatické momenty, ktoré vyvažuje 50% komediálnych prvkov a vtipných díalógov. Absolutne perfektne naservírovaný mix drámy a komédie, ktorá v celku vyznieva súdržne a fungujúco. Nemám rada príliš vydieračné príbehy, avšak tento slzobôlny námet mal iný filmový rozmer - priateľský, vzťahový, interpersonálny. Som spokojná s celkovým nápadom, hercami, s tempom filmu, rozmerom, až na finále.
Absolutne nekomerčný film nosiaci rodinné a sociálne hodnoty. Paul Giamatti je kľúčovou postavou, trochu nudnou, za to s dobrým srdcom - je otcom rodiny, koučom, právnikom, opatrovníkom a tvorcom malých a veľkých víťazstiev. Pre niekoho jeho život môže byť nudou, iní sa možno budú vyžívať v obyčajnosti príbehu a postáv. Asi tak by sa dal najviac vystihnúť tento film - ako obyčajný a priemerný, rodinný.
Počas Warrior som si pár krát spomenula na Fightera. Balea a Wahlberga vystriedali menej okúkané tváre s poriadnym musculárnym základom a bratské puto sa zobrazuje z iného uhla pohľadu. Film je autentický, má srdce, veľa akcie a správnych úderov a samozrejme žiadúcu gradáciu. Aj keď mnoho momentov sa dá predvídať, tentokrát - čo tam po tom.
Po Almodovarovskej dávke filmového španielskeho temperamentu musím vysloviť mierne sklamanie. La Piel que habito je po umeleckej stránke vycipkaný film do posledného detailu - príbeh je predkladaný zaujímavým spôsobom tak, že informácie z minulosti a súčasnosti sa k divákovi dostávajú postupne, čím sa vytvára príjemné napätie. Záujem o postavy a dej sa však nedostaví od úvodu (po pravde mi prišiel dosť nudný), ale až v momente, keď sa začína niečo diať (po 30 minútach). Najsilnejšia je vo filme stránka estetická. Keďže je film hlavne o potrebe fyzickej spokojnosti v neprospech psychickej, chlad, fetiš a abnormná obsesia v telesnú dokonalosť vládla celého filmu. Normálne city sú bokom a netreba ich ani hľadať. Aj keď ide o Almodovara, je to dosť kontroverzný a dráždivý filmový kúsok - za to estetický a umelecky vypiplaný.
Milé a svieže české prekvapenie, od ktorého som absolutne nič nečakala. Eliška Balzerová prekvapila zjavom, optimizmom a všetko, čo zo seba dala, pôsobilo celkom prirodzene. Je ťahúňom celého filmu. Aj keď sa sem tam pritrafil nejaký trápnejší dialóg, filmu ako celku to veľmi neuškodilo. Geniálnu scénku v rakve si budem pamätať ešte dlho.
Gomora je film s autentickými zábermi, mrazivý a šokujúci. Hrajú v ňom ľudia, nie herci. Mrazí a šokuje hlavne tým, že v skutočnosti naozaj existujú podobné špinavé mafiánske praktiky a samotný capo nemusí byť nahodený v značkovom obleku. Gomora je iný pohľad na svet (podsvetie), o ktorom málo kto vie, že existuje v takejto podobe. Aj keď je plný násilia a surovosti, osobne ho vnímam ako neprikrášlenú filmovú realitu. K lepšiemu a kompaktnejšiemu dojmu by skutočne pomohla kratšia minutáž.
Film, ktorého hlavným ťažiskom je skôr emocionálna než dejová línia. Cítiť z neho uzavretosť, prázdnotu a bezhraničnú samotu a bolesť. Miestami to všetko príliš bolí a ničí. Je to "one man show" a perfektný výkon Colina Firtha. Len škoda niektorých samoúčelných scén.
Dramatická línia podaná komicky a absurdne. Bohužial, pikantné anekdoty nefungujú, podľa môjho vkusu sú natočené absolutne nepútavo a nekompaktne. A ako celok to už vôbec nešlape.
Neverila som, že to niekedy u Triera napíšem - vizuálne krásny film, s napätím a tiesnivou atmosférou, s efektne doladeným hudobným podmazom, ktorý sa mi dokonca páčil. Melanchólia zhmotnená na filmovom plátne je síce krásne mrazivá a pôsobivá, ale iný význam či odkaz pre mňa nemá.
Muzikál, ktorý nie je len o hudbe, ale o posolstve a miernej provokácii, hlavne v tom čase, v ktorom vznikol. I napriek tomu, že muzikály nie sú veľmi pre mňa, Formanov štýl a odkaz je tu tak svojrázny, že sa nedá hodnotiť nižšie.
Viem si veľmi živo predstaviť ako by dopadlo, ak by tému odvahy, priateľstva a vnútornej sily na pozadí druhej svetovej vojny zrežírovala americká produkcia. Nič také sa našťastie nedialo. Ústredné miesto majú vo filme ženy so zbraňou v ruke, v ktorých sa miesi odvaha a zraniteľnosť zároveň. Námet je celkom zaujímavý, film má dobré tempo a všetky filmové prostriedky, ktoré využíva stačia akurát na dobrý priemerný dojem.
Trust je film o dôvere a rodinných vzťahoch, o traumách a osobných krízach. Je o tom, aké dôsledky môže mať mladícka nerozvážnosť a chybne nasmerovaná dôvera. Radšej netreba očakávať žiaden thriller, pretože napätia je tu ako šafránu. Atmosféra vo filme je viac psychologická a dramatická. Príbeh sa skôr zameriava na prežívanie a pocity všetkých členov rodiny. Trust je určený ako poučenie pre mladé naivné slečinky, rovnako však prinesie priemerný filmový zážitok pre každého (ak si odmyslíme príliš častý a miestami rušivý schématizmus).
Komédia s nadštandardnou stopážou, ktorá sa predstaví v úvodnej odpornej fekálnej scénke. A ďalej pokračuje podľa známeho scenára - výmena rolí, klasické zámeny, následné poučenie a zmena životných hodnôt o 180 stupňov...Štandardné komediálne peripetie neprinášajú nič nové, sem tam sa dá na niečom aj zasmiať, hlavne v situáciách, v ktorých sú prvoplánové vtípky ponúkané z nadhľadu. Absolútny priemer.
Tohtoročné filmové prekvapenie. V každom prípade sa jedná o jedinečný film, v ktorom ťažko rozoznať realitu od digitálu, triky sú špičkové, technika vypiplaná do detailov. Jadro filmu stojí na inteligentnom príbehu s eko-psycho-sociálnym rozmerom. Aj keď je film výborný po všetkých stránkach, nevravím waaaw. Až tak ma nechytil za srdce, preto nie vyššie hodnotenie.
Napínavý príbeh troch mladých agentov vo Východnom Berlíne brilantne strieda línia zo súčasnosti, ktorá dáva zmysel na podklade minulých činov tejto trojice. Prelínanie časových udalostí je vkusne nasnímané, napínavé až kým sa dostaví záverečná pasáž o "vine a treste", ktorá trošku divácky sklame. Herci sú výborní, prekvapí (aj mne doteraz menej známa) Jessica Chastain a pár silných atmosferických momentov. Dept odporúčam ako thriller s dobrou atmosférou, ktorý je vďaka svojim silným stránkam viac ako priemerný.
Módny akčák s pomalým, za to dôrazným tempom, efektný a veľmi pôsobivý. Získavajúci diváka postupne. Ryan Gosling hral viac telom ako slovom a tým povedal o sebe najviac. Ten, kto dokáže film vnímať len cez príbeh a akciu, bude pravdepodobne sklamaný, ten, kto cez Goslinga, bude minimálne spokojný.
Crazy, Stupid, Love beží v tempe amerických hollywoodských žánroviek, v štýle, ktorý zaujme, pričom rieši vzťahové peripetie úsmevným a príjemným spôsobom. Film má okrem množstva svetlých stránok aj tú, že Steve Carell tu nelezie na nervy a pohľad na Ryana Goslinga poteší každé ženské očko:)
Moje komentáře
Nebezpečná metoda (2011)
Veľmi ťažké sústo na film. Cronenberg stavil na dialógy, ktoré sa môžu zdať ťažké, zvlášť ak pred sledovaním filmu nie ste zasvätení do psychoanalýzy, freudizmu a jungiánstva. To, čo sa pekne podarilo, je zobraziť vzťah Freuda a Junga a postava samotného Junga, ktorá bola herecky bezchybne prevedená. Najväčším omylom bolo obsadenie Keiry Knightley do role hysterickej Sabiny Spielrein.
Perfect Sense (2011)
Originálny no nie až ta zaujímavý pokus prepojiť silný emocionálny vzťah medzi dvoma mladými ľuďmi do apokalyptického kontextu. Boli tu filmy, kde sila lásky bojovala proti ničivému osudu či iným katastrofickým okolnostiam ( Jack a Rose na Titanicu napr. a mnohé iné...). Nepamätám si však film, kde popri rozvíjajúcej sa katastrofe a milostnom vzťahu by boli pozasúvané dlhé sekvencie obrázkov, ktoré mapujú kľúčové problémy tohto sveta a zároveň tým objasňujú to, čo si divák s priemernou diváckou zručnosťou vie vyvodiť aj sám. V tom je film určite originálny, neplatí, že aj zaujímavý. Obrazové vsuvky v priebehu rozvíjajúceho sa príbehu boli jednoducho navyše. A s tými filozofickými sa režisér mohol lepšie pohrať, pretože spôsob aký zvolil mi prišiel režisérsky lacný a nevkusný. David Mackenzie prejavil určite osobitý pohľad na zánik ľudstva, využil prácu s temnom, nepotreboval na to ani špeciálne efektné zábery, ktoré by podtrhli katastrofický efekt. Popracoval so sivou,čiernou, najoptimisticky pôsobiacou farbou bola biela. Spomeniem aj tie momenty, ktoré sa nevydarili (pri strate zmyslov), kde som sa miesto pochmúrenia skôr bavila ako na groteske.
Nezvaný host (2007)
Komorný film, ktorému nemožno uprieť veľké srdce a citlivosť. Štyria ľudia hľadajúci šťastie a životnú rovnováhu, istoty a oporu. Režisér veľmi šikovne a nevnucujúco informuje o "emigračnej politike" v NY po 11.septembri, pričom podáva len toľko, koľko je dôležité pre každú osobu zvlášť. Moment, keď sa všetky štyri osudy pretnú je veľmi silný a hlboký. Vhodne zvolená stopáž, herecké obsadenie a práca s tichom, hudbou a dialógmi.
Trou de fer: Železná diera (2011)
Fascinujúca adrenalínová krása, kde strmosť svahov a previsov je jedinečná, rovnako ako flóra a vodný živel, ktoré sú súčasťou "Trou de Fer". Pred 5 člennou expedíciou a najmä kameramanom klobúk dole.
Nákaza (2011)
Dajme tomu, že ide o filmovú fiktívnu úvahu na tému ako sme pripravení riešiť globálne nákazy a či sme vôbec schopní bojovať proti pandémiám a iným biologickým zbraniam súčasnosti. Mrazivo aktuálna téma a jej vývoj vyvoláva úzkosť a tým udržiava pozornosť od začiatku do konca. Má patričné napätie, katastrofický nádych a spoločenský rozmer, navyše rieši nielen aktuálnu ale určite nadčasovú tému. Ak by som si odmyslela všetky hollywoodske hviezdy, ktoré sa blysli na plátne, mal by celý film iný dojem - zrazu taký obyčajnejší.
Jeden musí z kola ven (2011)
Pomerne jednoduchý príbeh podaný šialene chaoticky, kde obrovské kvantum mien a prezývok môže divákovi spôsobiť malý myšlienkový kolaps, zvlášť ak sa k tomu pridajú nasekané flashbacky z minulosti, ktoré majú objasniť dejovú súvislosť. Dialógy starších pánov a princípy odhaľovania špionážnej stratégie vyznievajú tajomne, ale bohužial prinášajú aj nudu a chaos. Nevravím však, že snímok má len nedostatky. Naopak, tempo (aj keď slimačie), ktorým sa dej uberá, je v maximálnom súlade s celkovým ladením snímku a charakterom Georga Smileyho. Ak by sa pritvrdilo, divák sa už úplne stratí v nitke súvislostí, mien a faktov. Celkové spracovanie mi osobne až tak neuľahodilo, ale ako čítam, niekto si vie práve na takomto štýle filmu "divácky pošmakovať".
Johnny English se vrací (2011)
Samostatné fóry a vtípky stoja za to, ale na 100 minút mi to akosi nestačilo. Ako celok film možno vnímať ako streštenú komédiu, ktorá sa nevyhne prázdnym miestam, trápnym scénkam, sem tam však narazí na geniálne vtípky, gagy a dialógy. Na 100 minút je mi to však málo.
Den zrady (2011)
Prostredie súčasnej tvrdej politiky a plejáda rôznych ľudských charakterov. Ryan Gosling začína byť žiariacou hviezdou, nie náhodne je v poslednom období tak často obsadzovaný. Kombinácia Clooney, Gosling a Hoffmanom vytvárajú kvalitný herecký súlad a ťahajú celý film. Ides of March má všetko, čo má pútavý politický snímok obsahovať - výrazné postavy, myšlienku a kvalitnú réžiu.
Začátky (2010)
Podľa toho čo som videla si viem domyslieť, čo chcel Mills svojím filmom povedať, ale to čo chcel povedať, nemalo takú formu, aby to bolo aj pútavé. Množstvo zvláštnych a od veci dialógov, infantilných scén s Ewanom a Mélanie komediálnemu rozmeru nepomohlo. Dramatická línia bola povrchne podaná a romantické to nebolo ani zďaleka. A tak si po dopozeraní musím domýšlať, čo malo u diváka vytvoriť dojem. Zostáva mi z toho len vzťahová rovina - otec, syn a partnerský vzťah versus samota. Spracovaním strašná nuda i napriek snaživým hereckým výkonom.
Nevinnost (2011)
Na prvý pohľad nenápadný film v jadre prináša mnoho tém, ktoré môžu (aj nemusia) divácky osloviť. Príbeh samotný nie je až taký pútavý, to, čo mňa osobne najviac zaujalo bolo pár silných momentov, ktoré mi v mysli vŕtajú ešte doteraz (Láďov výsluch maloletej Olinky, Láďov kamenný ksicht pri monológu exmanželky, scéna "pravdy" blízko jazera... ) Najzaujímavejšia bola pre mňa jednoznačne Láďova postava, ktorú geniálne stvárnil Hynek Čermák. Nestojí síce v centre pozornosti, avšak svojim charakterom a správaním pozornosť púta. Pre mňa určite príjemné prekvapenie.
Pomáhat a chránit (2011)
The Guard je absolutný filmový úlet prinášajúci množstvo úsmevných scén, hlášok a skvelého Gleesona. Typ humoru v postavách a dialógoch je to, na čom je postavená celá zábava. A mňa to ohromne bavilo.
Pan Popper a jeho tučňáci (2011)
I napriek nedeľnému poobedňajšiemu načasovaniu na mňa grimasky pána Poppera a osudy jeho milých kamarátov nejako extra nezafungovali. Nápad bol fajn, tučniaky sú fakt rozkošné stvorenia, ale v kombinácii s príbehom, na ktorý sa nanášalo čoraz viac klišé, čo v závere vyústilo do grandiózneho happyend american klišé finále, Carrey a banda jeho kamošov na pobavenie nestačila.
50/50 (2011)
Na 50% namixované dramatické momenty, ktoré vyvažuje 50% komediálnych prvkov a vtipných díalógov. Absolutne perfektne naservírovaný mix drámy a komédie, ktorá v celku vyznieva súdržne a fungujúco. Nemám rada príliš vydieračné príbehy, avšak tento slzobôlny námet mal iný filmový rozmer - priateľský, vzťahový, interpersonálny. Som spokojná s celkovým nápadom, hercami, s tempom filmu, rozmerom, až na finále.
Jeden den (2011)
Slzavá dráma, romantická a milá, charizmatická vďaka hercom a smutná kvôli fatalizmu.
Win Win (2011)
Absolutne nekomerčný film nosiaci rodinné a sociálne hodnoty. Paul Giamatti je kľúčovou postavou, trochu nudnou, za to s dobrým srdcom - je otcom rodiny, koučom, právnikom, opatrovníkom a tvorcom malých a veľkých víťazstiev. Pre niekoho jeho život môže byť nudou, iní sa možno budú vyžívať v obyčajnosti príbehu a postáv. Asi tak by sa dal najviac vystihnúť tento film - ako obyčajný a priemerný, rodinný.
Warrior (2011)
Počas Warrior som si pár krát spomenula na Fightera. Balea a Wahlberga vystriedali menej okúkané tváre s poriadnym musculárnym základom a bratské puto sa zobrazuje z iného uhla pohľadu. Film je autentický, má srdce, veľa akcie a správnych úderov a samozrejme žiadúcu gradáciu. Aj keď mnoho momentov sa dá predvídať, tentokrát - čo tam po tom.
Kůže, kterou nosím (2011)
Po Almodovarovskej dávke filmového španielskeho temperamentu musím vysloviť mierne sklamanie. La Piel que habito je po umeleckej stránke vycipkaný film do posledného detailu - príbeh je predkladaný zaujímavým spôsobom tak, že informácie z minulosti a súčasnosti sa k divákovi dostávajú postupne, čím sa vytvára príjemné napätie. Záujem o postavy a dej sa však nedostaví od úvodu (po pravde mi prišiel dosť nudný), ale až v momente, keď sa začína niečo diať (po 30 minútach). Najsilnejšia je vo filme stránka estetická. Keďže je film hlavne o potrebe fyzickej spokojnosti v neprospech psychickej, chlad, fetiš a abnormná obsesia v telesnú dokonalosť vládla celého filmu. Normálne city sú bokom a netreba ich ani hľadať. Aj keď ide o Almodovara, je to dosť kontroverzný a dráždivý filmový kúsok - za to estetický a umelecky vypiplaný.
Ženy v pokušení (2010)
Milé a svieže české prekvapenie, od ktorého som absolutne nič nečakala. Eliška Balzerová prekvapila zjavom, optimizmom a všetko, čo zo seba dala, pôsobilo celkom prirodzene. Je ťahúňom celého filmu. Aj keď sa sem tam pritrafil nejaký trápnejší dialóg, filmu ako celku to veľmi neuškodilo. Geniálnu scénku v rakve si budem pamätať ešte dlho.
Gomora (2008)
Gomora je film s autentickými zábermi, mrazivý a šokujúci. Hrajú v ňom ľudia, nie herci. Mrazí a šokuje hlavne tým, že v skutočnosti naozaj existujú podobné špinavé mafiánske praktiky a samotný capo nemusí byť nahodený v značkovom obleku. Gomora je iný pohľad na svet (podsvetie), o ktorom málo kto vie, že existuje v takejto podobe. Aj keď je plný násilia a surovosti, osobne ho vnímam ako neprikrášlenú filmovú realitu. K lepšiemu a kompaktnejšiemu dojmu by skutočne pomohla kratšia minutáž.
Single Man (2009)
Film, ktorého hlavným ťažiskom je skôr emocionálna než dejová línia. Cítiť z neho uzavretosť, prázdnotu a bezhraničnú samotu a bolesť. Miestami to všetko príliš bolí a ničí. Je to "one man show" a perfektný výkon Colina Firtha. Len škoda niektorých samoúčelných scén.
Písně z druhého patra (2000)
Dramatická línia podaná komicky a absurdne. Bohužial, pikantné anekdoty nefungujú, podľa môjho vkusu sú natočené absolutne nepútavo a nekompaktne. A ako celok to už vôbec nešlape.
Melancholia (2011)
Neverila som, že to niekedy u Triera napíšem - vizuálne krásny film, s napätím a tiesnivou atmosférou, s efektne doladeným hudobným podmazom, ktorý sa mi dokonca páčil. Melanchólia zhmotnená na filmovom plátne je síce krásne mrazivá a pôsobivá, ale iný význam či odkaz pre mňa nemá.
Vlasy (1979)
Muzikál, ktorý nie je len o hudbe, ale o posolstve a miernej provokácii, hlavne v tom čase, v ktorom vznikol. I napriek tomu, že muzikály nie sú veľmi pre mňa, Formanov štýl a odkaz je tu tak svojrázny, že sa nedá hodnotiť nižšie.
Síla odvahy (2008)
Viem si veľmi živo predstaviť ako by dopadlo, ak by tému odvahy, priateľstva a vnútornej sily na pozadí druhej svetovej vojny zrežírovala americká produkcia. Nič také sa našťastie nedialo. Ústredné miesto majú vo filme ženy so zbraňou v ruke, v ktorých sa miesi odvaha a zraniteľnosť zároveň. Námet je celkom zaujímavý, film má dobré tempo a všetky filmové prostriedky, ktoré využíva stačia akurát na dobrý priemerný dojem.
Trust (2010)
Trust je film o dôvere a rodinných vzťahoch, o traumách a osobných krízach. Je o tom, aké dôsledky môže mať mladícka nerozvážnosť a chybne nasmerovaná dôvera. Radšej netreba očakávať žiaden thriller, pretože napätia je tu ako šafránu. Atmosféra vo filme je viac psychologická a dramatická. Príbeh sa skôr zameriava na prežívanie a pocity všetkých členov rodiny. Trust je určený ako poučenie pre mladé naivné slečinky, rovnako však prinesie priemerný filmový zážitok pre každého (ak si odmyslíme príliš častý a miestami rušivý schématizmus).
V cizí kůži (2011)
Komédia s nadštandardnou stopážou, ktorá sa predstaví v úvodnej odpornej fekálnej scénke. A ďalej pokračuje podľa známeho scenára - výmena rolí, klasické zámeny, následné poučenie a zmena životných hodnôt o 180 stupňov...Štandardné komediálne peripetie neprinášajú nič nové, sem tam sa dá na niečom aj zasmiať, hlavne v situáciách, v ktorých sú prvoplánové vtípky ponúkané z nadhľadu. Absolútny priemer.
Zrození Planety opic (2011)
Tohtoročné filmové prekvapenie. V každom prípade sa jedná o jedinečný film, v ktorom ťažko rozoznať realitu od digitálu, triky sú špičkové, technika vypiplaná do detailov. Jadro filmu stojí na inteligentnom príbehu s eko-psycho-sociálnym rozmerom. Aj keď je film výborný po všetkých stránkach, nevravím waaaw. Až tak ma nechytil za srdce, preto nie vyššie hodnotenie.
Dluh (2010)
Napínavý príbeh troch mladých agentov vo Východnom Berlíne brilantne strieda línia zo súčasnosti, ktorá dáva zmysel na podklade minulých činov tejto trojice. Prelínanie časových udalostí je vkusne nasnímané, napínavé až kým sa dostaví záverečná pasáž o "vine a treste", ktorá trošku divácky sklame. Herci sú výborní, prekvapí (aj mne doteraz menej známa) Jessica Chastain a pár silných atmosferických momentov. Dept odporúčam ako thriller s dobrou atmosférou, ktorý je vďaka svojim silným stránkam viac ako priemerný.
Drive (2011)
Módny akčák s pomalým, za to dôrazným tempom, efektný a veľmi pôsobivý. Získavajúci diváka postupne. Ryan Gosling hral viac telom ako slovom a tým povedal o sebe najviac. Ten, kto dokáže film vnímať len cez príbeh a akciu, bude pravdepodobne sklamaný, ten, kto cez Goslinga, bude minimálne spokojný.
Bláznivá, zatracená láska (2011)
Crazy, Stupid, Love beží v tempe amerických hollywoodských žánroviek, v štýle, ktorý zaujme, pričom rieši vzťahové peripetie úsmevným a príjemným spôsobom. Film má okrem množstva svetlých stránok aj tú, že Steve Carell tu nelezie na nervy a pohľad na Ryana Goslinga poteší každé ženské očko:)