GTS_PUNK

Film režiséra Vladimíra Adáseka Hana a jej bratia býva označovaný ako prvý slovenský film s gay tematikou. To síce môže byť pravda, ale čo je pri tomto filme dôležitejšie povedať, je, že ide svojím spôsobom o zvláštne podobenstvo (ponášajúce sa v mnohom na divotvorné diela Juraja Jakubiska alebo "nepodarky" československej novej vlny, ako napríklad Slávnosť v botanickej záhrade), ktoré stojí na chýbajúcej celistvosti príbehu, chaose a replikách plných zbytočných a neopodstatnených vulgarizmov. Ak divák od snímky očakáva konzistentný príbeh, nedočká sa ho, pričom je náročné povedať, čím sa vlastne Adásekovo dielo snaží byť a čím v skutočnosti je. Identifikovať možno krízu mladého Martina (Martin Keder), ktorý sa hľadá vo svete. Je na škodu, že film neuplatňuje serióznejší prístup prakticky ku všetkému, ale volí skôr chaotický spôsob rozprávania aj prezentácie jednotlivých postáv. V takom prípade by totiž vyznel oveľa lepšie, než je tomu takto. Ale aj napriek negatívam alebo slabinám, ktoré so sebou snímka prináša (najmä potom v rovine príbehu a spôsobe jeho rozprávania), dokáže zaujať viacerými drobnosťami - občasným dobre trafeným humorom (napríklad o horkom diazepame, na ktorý sa sťažujú samovrahovia, že im po ňom býva zle), bratislavskou výpravou zo začiatku nového milénia, ako aj hudobnou stránkou. Hana a jej bratia toho v sebe spájajú pomerne veľa. Bohužiaľ, vo výsledku nepredstavujú kvalitatívne dobrý film. V mnohom sa Adásekova snímka ponáša na podobenstvá, ktoré stavajú na vizuále, artovej stránke až subjektivizme autora, avšak neraz na úkor príbehu či dokonca zrozumiteľnosti. V praxi potom takéto filmy fungujú iba zriedka. A akási celková nefunkčnosť je výrazne citeľná aj v tomto prípade. Mohlo to byť lepšie, ale nie je.

Zlo režiséra Petra Bebjaka nie je zo žánrového hľadiska zlým filmom. Obzvlášť ak vezmeme do úvahy, že ide o slovenskú produkciu. Snímka z roku 2012, natočená na ručnú kameru štýlom "found footage", sleduje skupinu lovcov záhad a paranormálnych javov, ktorí sa ocitnú v rodinnom dome v Bernolákove, v ktorom prebýva zlo (alebo Zlo?). Záleží asi na uhle pohľadu. Každopádne, netrvá dlho, aby sa začali diať zvláštne veci, a zvyšok už je viac-menej jasný. Film ako celok nie je svetoborný, ale skladá sa z viacerých fragmentov, ktoré stojí za to pochváliť. V hereckej rovine dokáže zaujať výkon Richarda Felixa. V rovine vizuálu zas jednoducho pôsobiaca, ale dobre zvládnutá kamera Erika Eržina, ako aj vizuálne efekty, ktoré sa vo filme nachádzajú. Tie ani zďaleka nie sú najhoršie a svoj účel dokážu splniť. Do veľkej miery sa podpisujú na celkovej atmosfére filmu, ktorá je schopná sa divákovi dostať "pod kožu" a vyvolať v ňom nepríjemné pocity až strach. A práve to je pri takomto filme znakom toho, že to, čo robí, robí dobre. Dá sa tu čoho zľaknúť a divák sa, veru, aj zľakne. Zlo námetom aj spracovaním pripomína nejednu zahraničnú produkciu. Ako domáca – slovenská produkcia sa však vo finále určite nemá za čo hanbiť, keďže predstavuje obstojnú hororovú snímku, ktorá stavia predovšetkým na atmosféru.

Pokoj v duši patrí medzi slovenské filmy, ktoré v ére samostatnosti patria medzi tie najvýraznejšie. Minimálne čo sa diváckeho povedomia týka. Snímka režiséra Vladimíra Balka z roku 2009 o navrátilcovi z väzenia Tónovi Pánikovi (Attila Mokos) je inak celkovo kvalitatívne skôr podpriemerným kúskom. A je nutné konštatovať, že bohužiaľ. Námet o polepšenom hriešnikovi, ktorý sa vracia do rodnej obce, v ktorej okrem sklamania z ľudí a života nenachádza nič iné, je dobrý. V praxi je však tento námet realizovaný formou, ktorá so sebou neprináša pre film toľko potrebný "drive". Prakticky všetko, najväčšmi potom príbeh a postavy (až na výnimku hlavného protagonistu), preto pôsobí veľmi nevýrazne. Divák má pri sledovaní Balkovho diela pocit, že tomu celému chýba akási iskra. Ako sme už uviedli, námet je dobrý, ale realizácia značne pokrivkáva. Veľmi v tomto prípade nemožno vyzdvihnúť ani herecké obsadenie. To, že trojica prakticky hlavných protagonistov je kompletne predabovaná do slovenčiny, sa ešte dá prežiť, ale chabé výkony sú už menej ospravedlniteľné. Tie sa potom týkajú najmä Heleny Krajčiovej a Romana Luknára. Obaja sú vo svojich úlohách sklamaním. Sklamaním, respektíve nevyužitým potenciálom, je vôbec film ako celok. Pokoj v duši je známy predovšetkým vďaka "odrhovačke" Jany Kirschner, ktorá však patrí k tomu lepšiemu, čo snímka ponúka. Pochváliť možno aj postupný vývoj postavy Tóna Pánika, vrcholiac v závere príbehu. A keď už je reč o závere, v poslednej scéne zaujme práca s otáčajúcou sa kamerou. Ale to je tak všetko...