Rozjimatel

"It's been 84 years..." "It's okay. Just try to remember anything, anything at all." "Do you want to hear this or not, Mr. Lovett?"     Veľkofilm v tom najlepšom slova zmysle, ktorý nemal dovtedy obdobu, zaradený v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Tragický príbeh megalomanskej lode (istá paralela s príbehom Babylonskej veže) neprestáva fascinovať ani po viac ako 100 rokoch. Dokumentárny začiatok navnadí na silný katastroficko-romantický príbeh, ktorého ťažisko je rovnomerne rozdelené medzi samotnú katastrofu a jednu vášnivú lásku, ktorej osud ani trochu nepraje (mimo iného aj kvôli priepastným triednym rozdielom, na ktoré film trefne poukazuje počas celej svojej dĺžky). Príbeh je pritom veľmi pútavým spôsobom rámcovaný rozprávaním 101-ročnej starenky Rose Dewitt Bukater (výborná Gloria Stuart), pamätníčky oných neblahých udalosti. Ohromne pôsobivé sú tie obrazové prechody z pochmúrnych priestorov vraku lode na dne oceána do opulentnej nádhery tých istých honosných priestorov v dobe krátkeho výslnia Titanicu. Celkovo sa v obrazovej stránke v plnej nádhere prejavuje Cameronov zmysel pre detail, len občas je dojem dokonalosti mierne narušený scénami, v ktorých je očividné, že ide o model (prelet ponad Titanic), v rámci danej štylizácie je to ale prijateľné. Snímku skvelým spôsobom ťahajú Leonardo DiCaprio (Jack Dawson) a Kate Winslet (mladá Rose), obaja s veľkým šarmom a perfektne fungujúcou chémiou medzi nimi. Veľmi dobre zapadajú i ďalší herci, ako dokonale slizký Billy Zane (Cal Hockley) v zrejme životnej role (inak herec skôr druhotriedneho charakteru), či Bernard Hill, ktorý mi dosť zaimponoval ako dôstojný kapitán. Najvyššie hodnotenie nedávam z toho dôvodu, že dialógy sem-tam nadobúdajú patetický odtieň (niektoré Jackove životné múdrosti, či konštruktérovo: "I'm sorry I didn't build you a stronger ship, young Rose.") a nájde sa i pár úsekov, kde to trochu drhne, jednak z dejovej a jednak zo psychologickej stránky. Na druhej strane je tu ale množstvo úchvatných scén, ktoré to dokážu plne vynahradiť: strhujúca záchrana Rose, iskrivé spoznávanie sa Jacka a Rose, šteklivé chvíle maľovania potrétu ("Jack, I want you to draw me like one of your French girls. Wearing this." "All right." "Wearing only this."), dramatický náraz do ľadovca, nervydrásajúce vyslobodzovanie Jacka z podpalubia s až hororovým nádychom (ktoré, žiaľ, prejde do trochu zdĺhavých a roztrasených akčných sekvencií), potopenie Titanicu s jeho zlomením, desivé preľudnené "kúpalisko", či pôsobivé modro ladené mrznutie so zvukom píšťalky.     "Yea, though I walk through the valley of the shadow of death, I will fear no..." "You wanna walk a little faster through that valley there?"

[3,5*]     "Jeanne? Je jedna plus jedna jedna?"     Pochmúrna dráma, ktorá dokáže strhnúť svojím silným znepokojivým nábojom a hlavne svojou zaujímavou mysterióznou zápletkou. Príbeh nedobrovoľnej cesty dvojičiek Jeanne a Simona za svojimi koreňmi je veľmi pútavo rozvíjaný, s postupným odkrývaním temných tajomstiev minulosti. Súrodenci postupne zisťujú, že o minulosti svojej matky vlastne doteraz nič nevedeli, prichádzajú rôzne šokujúce odhalenia, týkajúcich sa hlavne odporných zverstiev páchaným vraj v mene boha (a nezáleží na tom, ktorého), prípadne kvôli akejsi údajnej cti rodiny (človeku miestami až vlasy dupkom stávajú). A keď už sa ku koncu zdá, že to rozprávanie začína mierne viaznuť, príde skvelý záverečný zvrat, z ktorého divákovi doslova padne sánka. Z hercov na zaujala Mélissa Désormeaux-Poulin (Jeanne), dojem mi zase trochu kazí Rémy Girard (notár Jean Lebel), ku ktorému som si vypestoval celkom slušnú antipatiu (nemôžem si pomôcť, ale pripadá mi svojím prejavom strašne slizký). Za zmienku ešte stojí depresívna hudba Radiohead, ktorá celkovú atmosféru vhodne dokresľuje.     "Keď budú tieto obálky doručené, dostanete list. Mlčanie bude prerušené, sľub dodržaný. Na môj hrob môže byť položený kameň a naň vyryté moje meno tvárou k slnku."

"When did he die? Where?" "On the beach, tomorrow."     Osvedčený motív zo skvelého Groundhog Day (1993) spracovaný tak trochu inak, v akčnom sci-fi háve (ďalšími jeho vydarenými variáciami sú tiež 50 First Dates (2004) a Source Code (2011)). Aj v tomto prípade hlavný hrdina (ne)vojak Cage (presvedčivý Tom Cruise) prežíva znovu a znovu ten istý deň, pričom podobným spôsobom postupne prechádza rôznymi fázami, ako sú údiv, úmorná snaha o sebazdokonalenie, očarenie hlavnou hrdinkou, či rezignácia. Vysoko vyzdvihnúť musím najmä Emily Blunt (Rita), ktorá do role "Celokovovej Suky" zapadla perfektne. Pri poslednom pozretí mi až tak dokonale nesadla tá veľmi hojná akcia - všetko je to až príliš roztrasené, príliš mihotavé a príliš digitálne. Tiež mám pocit, že z toho výborne naznačeného ľúbostného motívu sa dalo vyťažiť aj o niečo viac, je možno až priveľmi potlačený v úzadí (kľudne to mohlo iskriť aj trochu viac).     "Why would we follow him into combat?" "I don't expect you to follow me. I expect you to follow her." "That's the Full Metal Bitch."

[3,5*]     "Demon! I will kill you as many times as I have to!"     Pred pozretím filmu som si znovu pozrel aj jeho predchodcu, aby som si ho trochu občerstvil v pamäti a zatiaľ čo jednotke toho nemám veľa čo vytknúť ani po 15 rokoch (a mnohých pozretiach), pri dvojke sa už ani zďaleka také nadšenie nedostavilo. Vizuálna stránka síce dokáže znovu ohromiť (možno aj vo väčšej miere, veď možnosti CGI medzitým pokročili), čo sa ale príbehu týka, tam už to až taká veľká sláva nie je. A vzhľadom na to, že sa tu toho až tak veľa neudeje, pôsobí ten film dosť rozťahaným dojmom. Miestami sa tvárí ako trochu presladený rodinný film, miestami zase ako prírodopisný dokument Davida Attenborougha s nádhernými zábermi, ktoré až vyrážajú dych. Ono sa na to príjemne pozerá, len divák tak akosi v podvedomí neustále čaká, kedy sa už začne niečo diať. A keď už sa zdá že sa konečne dočkal, tá nádejne začínajúca akcia v závere filmu sa ukáže byť až taká preexponovaná, že pri nej divák stráca pozornosť, začína sa nudiť a v duchu si želá, aby sa ten film radšej prepol naspäť do toho pohodovejšieho režimu. A na dôvažok sa pri tej bitke udeje úplne nezmyselná vec, že nepriateľ dostáva na frak, stačí ho už len doraziť, ale odrazu sa celá armáda akosi záhadne z boja vytratí a ostane len pár hlavných hrdinov (to sa akože všetci odišli navečerať?). Vo filme sa objaví pomerne veľké množstvo postáv, ktoré nie sú až tak dobre vykreslené a niektoré sa mi plietli. Najviac som si obľúbil postavu Kiri a páčili sa mi aj tí "útesoví ľudia" a ten ich idylický morský svet. O hudbe môžem napísať len to, že ma ani v tomto pokračovaní nijako neoslnila.     "She said that she can feel Eywa. She can hear her heartbeat." "That's it." "What?" "That is classic frontal lobe epilepsy."

[4,5*]     "Why save you?" "Yeah. Yeah, why save me?" "You have a strong heart. No fear. But stupid! Ignorant like a child!"     Nádherné fantazijné dielo, prelomové v použití počítačových grafických efektov, zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. A rozhodne nejde iba o ohromujúce predvádzanie, čo všetko dokáže CGI (a že toho dokáže!), film teda nie je len krásnym prázdnym obalom, ale obsahuje aj plne funkčnú náplň - či už ide o napínavú príbehovú stránku, dramatickú rovinu, prípadne zaujímavé myšlienky, ako sú naliehavé ekologické posolstvo, či trefné odkazy na krvavú americkú históriu s položkami typu zlatá horúčka (tu je vzácny kov vtipne nazvaný Unobtainium), kántrenie indiánov (tí sú tu trochu prerastení a sfarbení do modra) a hrabivý kapitalizmus. Úžasný a vzrušujúci svet fantázie v snímke ožíva pôsobivým prírodným prostredím a veľmi nápaditými bytosťami, ktoré navyše pôsobia nadmieru vierohodne. Skvelo sú stvárnení hlavne tí domorodci a obzvlášť Neytiri, ktorej dokázala Zoe Saldana úžasným spôsobom vdýchnuť život a emócie. Do dokonalosti tomu veľa nechýba, vedel by som si napríklad predstaviť aj o dosť lepšiu hudbu (aj keď hudba Jamesa Hornera nie je vyslovene zlá), prípadne o niečo silnejšiu hereckú zostavu (viac kvalitných hercov ako sú Sigourney Weaver, Giovanni Ribisi, či na nepoznanie zamaskovaní Zoe Saldana a Wes Studi). Nič inak proti Samovi Worthingtonovi (Jake Sully), roly hlavného hrdinu, ktorý prejde postupnou premenou z tupého mariňáka na cítiaceho človeka so srdcom, sa zhostil so cťou.     "Why did you come to us?" "I came to learn." "We have tried to teach other Sky People. It is hard to fill a cup which is already full." "My cup is empty. Trust me."

"You seem a decent fellow... I hate to kill you." "You seem a decent fellow... I hate to die."     Originálna rozprávková komédia zaradená v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete, z vrcholného obdobia Roba Reinera v rokoch 1986-1990, kedy nakrúcal iba výborné filmy. Veľmi pôvabným spôsobom je tu skĺbená rozprávková fantázia s takou milou iróniou (napínavé dobrodružné scény sú často odľahčené vtipnou, akoby nezáväznou konverzáciou), pričom takéto spojenie nepôsobí ani trochu rušivo. Menej známi herci zapadli do svojich postav veľmi dobre, princezná nevesta (Robin Wright) je pôvabná, Iñigo "Prepare To Die" Montoya (Mandy Patinkin) je ohromne zábavná postava, ale úplne najviac by som chcel vyzdvihnúť Caryho Elwesa (Westley), ktorý do svojej role vložil poriadne iskrivý šarm. Najlepším úsekom filmu je šplhanie po útese a tri nasledujúce súboje odlišných typov, najmä ten šermiarsky ("Oh, there's something I ought to tell you." "Tell me." "I'm not left-handed either.") a "súboj mozgov". Príbeh je rámcovaný rozprávaním starého otca svojmu vnukovi, čo pôsobí veľmi milo, obzvlášť to, ako starý otec postupne prekonáva vnukovu nedôveru, až si ho dokáže úplne získať.     "Grandpa? Maybe you could come over and read it again to me tomorrow." "As you wish."

"Slečna, čo našla tú vypchatú mačku, by chcela, aby som jej stála modelom." "Nahá?" "Trúba!"     Podmanivý príbeh o dospievaní a stavaní sa na vlastné nohy, ktorý dokáže chytiť za srdce. Odohráva sa vo svete, v ktorom priateľsky koexistujú ľudia a čarodejnice, vo svete plnom milých a láskavých postáv, ktoré majú svoju hĺbku a pôsobia úžasne vierohodne. A jedným dychom treba dodať, že ide o svet nádherne vykreslený, hýriaci farbami, človek až zatúži hneď sa do toho malebného prímorského mestečka vydať. 13-ročná "dospeláčka" Kiki je ohromne sympatická postava, trochu tvrdohlavá, s vlastnou hlavou, ale rozhodne jej nechýba veľké odhodlanie a zápal pre vec. No a to jej príťažlivé povolanie, ktoré si vybrala, to je neskutočne originálny nápad (kuriérska služba na metle!). Nálada snímky sa väčšinou nesie v takom hravom, pohodovom duchu, ale Kiki zažije i poriadne dramatické chvíle, dokonca až priam existenčnú krízu (slabnúce kúzlo, problém s komunikáciou s Džidžim). Našťastie od toho sú priatelia, aby jej pomohli sa cez to dostať a nájsť v sebe tú pôvodnú iskru (výborná postava kamarátky umelkyne, výborný motív hľadania umeleckej inšpirácie). A pri menovaní všetkých superlatív, ktorými oplýva táto skvelá snímka, nemôžem samozrejme vynechať čarovnú hudbu Maestra Džóa Hisaišiho.     "Si vážne veľmi milý chalan." "To si zistila až teraz?" "Najskôr si mi pripadal ako šašo." "A vieš, že mi to hovorí aj mama? "Ty šašo! Nečum stále do luftu a uč sa!"";

"Prišli sme zjednotiť pohraničné národy a nastoliť mier v tomto kraji."     Mijazakiho prvé veľké dielo, dielo s veľkým srdcom, ktoré už jasne preukazuje nedostižnú obrazotvornosť svojho tvorcu. Strhujúci, hoci pomerne bezútešný príbeh lemovaný smrťou a skazou je vsadený do nehostinného prostredia, v ktorom všetko ovládajú obrie plesne a obrí hmyz. To prostredie je pritom krásne a veľmi nápadito vykreslené (úžasné je hlavne to "More skazy" s niekoľkými úrovňami). A zvyšné frakcie ľudí namiesto toho, aby v boji o prežitie spojili svoje sily, vedú medzi sebou vojny (to je také dosť príznačné pre ľudstvo, ktoré sa snáď nikdy nepoučí). Aj do tohto nie príliš optimisticky vyznievajúceho diela dokázal Mijazaki vložiť krásne humánne (a ekologické) posolstvo, ktoré stelesňuje sympatická hlavná hrdinka Naušika. Prvá polovica filmu ma bavila o trošku menej, potom ma to už ale totálne uchvátilo, čo vydržalo až do toho nesmierne dojímavého záveru. V jednej zo svojich prvých kompozícií tu exceluje i Maestro Džó Hisaiši (úchvatná je najmä tá skladba spievaná detským hláskom).     "... v modrom rúchu odetý na zlatú pláň zostúpi ..."

"Nechoď sem. Mám príšernú nádchu. Nechcem ťa nakaziť." "Máš strašný hlas... Ako 90-ročná starena."     Podmanivá nádhera hýriaca fantáziou, ale tiež citom, rovnako ako predošlá Cesta do fantázie (2001), či mnohé ďalšie Mijazakiho diela. Ten Howllov hrad, to je jedna úžasná chodiaca kopa šrotu, po akej zatúži nejeden divák, čo rád sníva. Maestro v jeho bohatej fantázii tentokrát zavítal do trochu iného sveta, ako je u neho zvykom, do malebného prostredia jedného európskeho mestečka pod horami. Ten svet zaplnil nápaditými postavami, aké dokáže vymyslieť snáď len on sám (ohník, strašiak, psík, babka), ktoré sú také milé, že si ich divák proste musí obľúbiť (a to dokonca i tie zdanlivo čisto záporné). A Mijazakiho špecialitou sú predovšetkým sympatické ženské hrdinky rôzneho veku, tak ako "dvojveková" Sofi v tomto prípade. Okrem pútavého príbehu prináša snímka protivojnové posolstvo, ale aj viacero zaujímavých postrehov o starobe. Opäť raz, a to ešte viac ako kedykoľvek predtým, musím vyzdvihnúť pôvabnú, zádumčivú hudbu Džóa Hisaišiho, čo je jedna veľká podmanivá nádhera, ktorá až vháňa slzy do očí (úplne najviac hlavný motív, najmä jeho fantastická verzia v záverečných titulkoch). Z mnohých doslova magických scén spomeniem aspoň prvý vstup do tajomného hradu, štveranie sa do schodov, únik na "lietadle", sťahovanie a "prestavby" hradu a skvelé záverečné rozuzlenie (s víziou z detstva).     "Potreboval by som kúzlo." "Teraz nie. Vnútri vyčíňa strašná čarodejnica."

"Nerád by som s vami prežil niečo tuctového." "Pri vašom tempe nemyslím, že by sme sa dostali až k tuctovosti."     Komédia, ktorá patrila v mojej mladosti medzi moje obľúbené a veľkú časť svojho kúzla si dokázala zachovať až dodnes. Jean-Paul Belmondo (Stephane) je tu vo svojej typickej polohe akčného donchuana, ktorému žiadna nedokáže povedať nie. Okrem jeho osobného šarmu snímka stojí aj na rozkošnej, ani nie 18-ročnej Sophie Marceau (Julie), ktorá mimo svojich vnád očarí aj svojou milou bezprostrednosťou. To iskrenie medzi nimi a ich vzájomné doberanie sa nemajú chybu. Silnou stránkou sú tiež výborné dialógy sršiace vtipom ("To je Renoir?" "Renoir?" "Vy to neviete?" "Nikdy sa nedívam na podpis. Buď sa mi to páči celkovo, alebo nie."), naopak, tie nasilu vložené akčné scény poplatné dobe vzniku už dnes až tak nepobavia. Ten film je inak v tomto ohľade akýmsi hybridom, keď poriadne bláznivé scény založené na dosť prestrelenej akcii (zrážky aut, bitky) striedajú komornejšie úseky založené hlavne na konverzácii, z ktorých cítiť divadelný pôvod.     "Mám pocit, že som ako závan sviežeho vzduchu v živote tej nešťastnej ženy. A naopak, ona je ako závan sviežeho vzduchu v mojom." "Pre mňa ten permanentný prievan nie je zdravý."