ヒミズ
Himizu
Režie:
Šion SonoScénář:
Šion SonoKamera:
Sóhei TanikawaHudba:
Tomohide HaradaHrají:
Šóta Sometani, Fumi Nikaidó, Tecu Watanabe, Micuru Fukikoši, Megumi Kagurazaka, Denden, Ken Micuiši, Makiko Watanabe, Asuka Kurosawa, Keisuke Horibe (více)Obsahy(1)
Patnáctiletý Sumida bydlí se svojí matkou v chalupě u rybníka, kde pomáhá provozovat půjčovnu veslic. Když se jednoho dne jeho matka rozhodne odejít, zbývá mu jenom parta bezdomovců, která stanuje u rybníka, a jeho patologicky se chovající otec, který dluží peníze jakuze a od Sumidy chce pouze jeho výdělek. Ve škole se do něj zamiluje spolužačka Keiko, dívka z podobně disfunkční rodiny jako je ta jeho. Další tvrdé životní zkoušky přivedou školáka Sumidu až na samý okraj příčetnosti. Naštěstí je tu však Keiko, která jeho životu znovu dá naději. (KlonyIlony)
(více)Videa (1)
Recenze (19)
Jak tento Sonův počin hodnotit? Divák který neví, že má před sebou komixovou adaptaci, se může cítít trochu zmaten. Jde o realistické sociální drama, nebo o autérskou záležitost? Furuyaho komixy se, až na prvotní komické záležitosti, nesou v realistickém duchu, je na nich však cítit autorský rukopis - libuje si v hraničních situacích, popisuje psychologicky labilní, tragikomické postavy, které nedokáží najít místo v kapitalistické společosti ani vztah k druhým lidem, jeho příběhy mají svéráznou, hořkou komiku. Je to tedy takový mix různých přístupů, které se odráží i na filmu. Konkrétní předlohu pro Himizu jsem nečetl, takže nemůžu posoudit, nakolik se předloha vedla k omezením, které jsou patrné u filmu - jako drama tento film alespoň pro mě příliš nefunguje, spousta scén je patetických, protože necítíme existenční naléhavost, která má být v jejich podtextu. Možná že to, co funguje v komixu, nemusí fungovat ve filmu. Je spousta skvělých dramat podle komixových předloh (Nana, Turn Left, Turn Right,...), tento film mě ale úplně nepřesvědčil. ()
Další silný,emotivní,dechberoucí a hlavně geniální drama od mistra Sona.Dobře zvolenej hudební doprovod(jak jinak) a se spoustou skvěle hrajících a známejch herců(pro příznivce Sona určitě).Kde bych vyzvedl výkon mladýho Sumidu v podání Šóta Sometani(ho) a ještě lepší výkon ostřílenýho Tecu(i) Watanabe(ho).DOPRUČUJU. ()
"Rozmýšľaj pomaly. Musíme zakopať Hitlera." Citát z filmu je možné označiť za jeho metaforu. Aj keď je to veľmi ťažké, je nutné potlačiť vybičované emócie (a že ich vo filme je!) pri ceste za zakopávaním Hitlera v nás. Či už je spôsobený rodičovskou neláskou, apatiou, psychickým i fyzickým zneužívaním. Prenášaním dlžôb nezodpovedných , opileckých rodičov na svoje deti, egoizmom, spôsobujúcim nenávisť k deťom, ktoré zaťažujú slobodný rozlet ocka i mamky. Traumy sa následne prejavia v deformovanom myslení detí. Je veľmi ťažké sa z toho vymaniť, definovať, čo je to zlo v nás, čo je ten führer nenávisti a túžby so všetkým skoncovať, spôsobuje, že hoci sa človek snaží o obyčajný život, dosť často niekomu ublíži. No zlo negenerujú len vzťahy. Často je za ním stav životného prostredia, kumulácia jedov v tele, zamorené prostredie, nebezpečná radiácia, živelné pohromy, devastujúci vplyv nič neriešiacich médií. Režisér Sono toto všetko umne prepája do jedného celku a ponúka riešenie. Nie spásu neponúkajú inštitúcie, lekári ani škola. Len priateľský (láskyplný) nezištný a pomáhajúci vzťah. Častokrát od tých, ktorí sami temer nič nemajú, len priateľstvo podobne vylúčených ľudí sociálneho či spoločenského okraja. ()
Himizu je výraz, ktorý označuje istý druh japonského krtka. Názov komiksu populárneho autora Minoru Furuyu, pravidelne vychádzajúceho v rokoch 2001-2002, je metaforou stavu hlavných postáv, ktoré skrývajú svoje pocity a prejavujú ich až v hraničných a psychologicky vyhrotených situáciách. Rovnomenná filmová adaptácia Šion Sona však patrí v rámci jeho filmografie k priemeru a zasadením do obdobia bezprostredne po tsunami a havárii vo Fukušime v marci 2011 (apelujúc na s tým súvisiace národné cítenie a problematiku) vyvoláva otázku, či nejde o štátnu zákazku, vybočujúcu tak z línie nonkonformných diel nevyzpytateľného "enfant terrible". Preklenutie medzi realistickým štýlom Furuyovej predlohy, vierohodným postihnutím stavu obnovujúcej sa japonskej spoločnosti a pre tvorcu charakteristickou výraznou štylizáciou postáv, charakterových typov a humoru nevytvára tak funkčnú kombináciu, ako tomu je v prípade Sonových predchádzajúcich snímkov. Nespojité rozprávanie vo viacerých líniách nie je tentoraz dostatočne výrazne motivované a vedľajšie postavy často tvoria len nutné kulisy pre vývoj príbehu a hlavného protagonistu. Dej je tak viacmenej len prehliadkou fetišisticky navešaných motívov a prvkov (zriedkavé dlhé zábery, klasická hudba, splývanie reality so snom a inzerovanie flashbackov, povedomí výrazní herci zo starších filmov v neprehliadnuteľných minoritných úlohách) už známych z autorovej skoršej tvorby, ktoré nedokážu vytvoriť komplexný celok s hĺbkou preňho typických sociálnekritických komentárov v rozličných žánrových polohách. Všetky významy sú divákovi podsúvané jednoducho a často až zarážajúco doslovne, scény, v ktorých by mali fungovať emócie, vyznievajú neprimerane pateticky a štylizované či komické prvky narúšajú realistickú víziu sveta povstávajúceho z vlastných trosiek (je možné, že ide o vedomý zámer). Ako celok tak Himizu postráda osobitosť, významovú hĺbku i ucelenosť režisérových predchádzajúcich diel, a dokáže zaujať skôr v jednotlivostiach/konkrétnych nadpriemerných pasážach a uhrančivým výkonom mladého Šótu Sometani (ktorý v nasledujúcich spoluprácach so Šion Sonom predvádza výrazne odlišné performancie). 65% Season Challenge Tour 2015 ()
Galerie (14)
Zajímavosti (3)
- Film je adaptací stejnojmenné mangy od Minoru Furuyaho. (KlonyIlony)
- Režisér Shion Sono napsal scénář před zemětřesením a tsunami v Tóhoku v březnu roku 2011. Po této katastrofě se rozhodl scénář přepsat a vyobrazit události ve filmu. (KlonyIlony)
- Název filmu "Himizu" odkazuje ke specifickému druhu krtků objevených v Japonsku. (Conspi)
Je to vydarená dráma od Shiona Sona. Má celkom dobrý príbeh o mladíkovi, ktorý niekoľko mesiacov po silnom zemetrasení a následnej tsunami, ktoré spustošili Japonsko nechce nič iné, len si žiť svoj obyčajný život bez väčších ambícií v malej chatke pri jazere, kde prenajíma člny, lenže ho opustí matka, ktorá strieda jedného muža za druhým, otec ho neznáša, objaví sa len keď chce peniaze a navyše mu spôsobí aj problémy s yakuzou kvôli dlhom. Ale spoločnosť mu robí aspoň skupinka slušných ľudí, ktorí prišli o domovy a spolužiačka, ktorá to má tiež ťažké, ale zamilovala sa do neho, no ten silný tlak, ktorý musí dennodenne znášať mu aj tak prinesie len množstvo problémov. So spracovaním som nadmieru spokojný, ešte spočiatku to pôsobí až moc obyčajne, čo som ale aj očakával, táto téma je pre Japoncov nepochybne veľmi citlivá, no aj tak ma len predsa trochu mrzelo, že Sono natočil len taký obyčajný film. Ale našťastie nesklamal, postupne začnú predsa len pribúdať jeho charakteristické prvky a po tretine filmu je to už presne on. Je síce pravda, že sa drží na uzde, ale aj tak tu začne pribúdať mnoho zaujímavých postáv, skvelých situácií, plno výborných nápadov a jeho charakteristických, dá sa povedať, že až trochu úchylných prvkov. Takže aj keď tá prvá tretina filmu nebola zlá, až potom je to konečne plnohodnotný zážitok, kde ma bavilo už prakticky všetko, zaujímavo podaný vzťah so spolužiačkou, vyriešenie problémov s otcom alebo yakuzou, mladíkove prechádzky po meste s nožom, strety s agresormi a plno iných. A spomenúť musím ešte dokonale morbídny nápad o zdobení šibenice určenej pre dcéru vianočným osvetlením, aj kvôli podobným nápadom mám Sona tak rád. Síce finále nie je až tak výrazné, ako je to pri jeho filmoch zvykom, ale tu ma to ani neprekvapuje, tu len predsa nešlo o žiadny zvrat alebo snahu šokovať, ale o jednoduché posolstvo, ktoré je pre ľudí trpiacich následkami takejto katastrofy potrebné. Herecké obsadenie je výborné, čiastočným sklamaním je jedine hlavný hrdina, nie je zlý, ale až tak moc si ma nezískal. No to už neplatí o prakticky všetkých vedľajších postavách, výborná Fumi Nikaido v úlohe jeho spolužiačky, ale aj všetci ostatní, či už plnohodnotné vedľajšie postavy alebo aj cameá, ktoré sú obsadené mnohými známymi z režisérovej predchádzajúcej tvorby, obzvlášť z filmu Cold fish, kde sa vrátilo kompletné hlavné obsadenie, ale aj viacero z Noriko's dinner table alebo Love exposure, takže aj toto bola radosť celý čas sledovať, ktorá známa tvár sa objaví kľudne aj v minimálnej úlohe. Réžia a technická stránka sú na tom dobre, síce mám radšej iné Sonove štýly, viac mi sedí napríklad ten bizarnejší ako pri filmoch Strange circus alebo Guilty of romance, ale ani proti tomuto relatívne obyčajnému nič nemám. A hudobná stránka síce nie je až tak výrazná, ale poteší aspoň výborná skladba Adagio for strings od Samuela Barbera použitá v dvoch scénach. Shion Sono má samozrejme na svojom konte aj lepšie filmy, než práve Himizu, ale aj tak som veľmi spokojný. Sono sa nezaprie, čakal som niečo obyčajnejšie a aj keď tu svoj potenciál nevyužil tak, ako mohol, stále je to jeho plnohodnotný film s množstvom skvelých prvkov, ktoré ma bavili. 79% () (méně) (více)