poster

Křehká identita

  • Slovensko

    Krehká identita

  • anglický

    Fragile Identity

Dokumentární

Slovensko / Česko, 2012, 70 min

Režie:

Zuzana Piussi

Producenti:

Radim Procházka
(další profese)
Nastala chyba při přehrávání videa.
  • Marek1991
    **

    Nehnevajte sa na mňa, ale nezdieľam názor, že Piussi dobre spracovala tému hľadania národnej identity. Tento film je spleť výpovedí dosť kontroverzných ľudí, ktorých názory väčšina rozhodne nezdieľa. Nenazýval by som to kritikou, ono to je skôr zosmiešnenie národa na kontroverzných a často si protirečiacich vyhláseniach. Film dobre poukázal na to, že dnes Matica slovenská je nejaký divný spolok, kde sa často strácajú peniaze, že neslúži tomu, čomu by mala. Zaujímavo vyobrazuje Slovenskú národnú jednotu, no mnohých len onálepkuje nepriamo ako extrémistov, najmä zostrihaním toho, čo hovoria o Tisovi, ale historikov sa na nič nepýtajú, ani na Svätopluka, ani na Tisa, ani na to, koľko tu môžme ako Slováci, či Slovania byť, ale človek z toho priam nadobúda dojem, že tí, ktorí hovoria, že sme tu tisíce rokov, že Maďari sú Slovania, ktorí prijali inú kultúru, čo inak dokazujú mnohé vedecké štúdie aj zo zahraničia, sú brané v tomto filme ako bludy a nejaké dokazovanie si niečoho, ako keby sme všetci trpeli komplexom. Nepochybne to u mnohých verejných činiteľov tak je a aj u tých takzvaných oviec, ktoré ohlúpnu a potom to robí zle pravej národnej hrdosti, ale neplatí to všeobecne. Vedú sa tu často rozhovory aj s bežnými ľuďmi, no človek sa pritom niekedy smeje, inokedy mu je do plaču. Je škoda, že neurobili rozhovory aj s rôznymi národnými organizáciami ako Slovenské hnutie obrody, Ľudová strana Naše Slovensko, Slovenská národná strana, Národ a spravodlivosť, či bežnými Tatrancami, Východniarmi, Záhorákmi a inými ako oni vidia všetko toto. Mapky v tomto filme sú asi tak kontroverzné, najmä ak nevedia správne zakresliť Bratislavu, ako tá takzvaná mapka Slovenska na obhorenom obraze Panny Márie. To, že sme spätý s Balkánom, či Panóniou od čias Veľkej Moravy vieme, aj o misiách pri Ohridskom jazere, no naša identita bola dlho spojená s tými takzvanými Maďarmi a inými kočovnými kmeňmi o ktorých sa na školách neučí, takže to, čo tam stvárali sa niekomu môže zdať smiešne, ja som tomu osobne nerozumel, tie ženy mi pripadali ako bláznivé, ale predsa po histórii nepátrajú len takýto podivíni. Naša história sa prednáša veľmi povrchne, verejnosť sa nechá ohlúpnuť propagandou a nechá si zosmiešňovať históriu a zabúda na korene, potom príde nejaký pravicový novinový plátok, ktorý je navyše platený zo zahraničia, prídu globalisti, pre ktorých je národný štát prežitok a roznášajú na "kopytách" to posledné, čo zostalo. Potom to akože naoko zachraňujú populisticky ľavičiari, no sú neznalí histórie, dokonca aj na vrcholných pozíciách v politike a stvoria zlepený historický nezmysel ako sochu Svätopluka na hrade, ktorí hrdinom spočiatku vôbec nebol, to až ku koncu života spravil niečo dobré pre tých takzvaných Slovienov, proste predkov nášho národa, ktorí boli ešte zmesov rôznych Slovanov, len aby sme mali byť na niečo hrdí, keďže študovať a spoznávať históriu a dať ju na pravú mieru sa nikomu nechce. Potom tu tiež vznikajú nezmysly okolo presadzovania maďarských, uhorských a rakúskych symbolov na našom území. Práve tu mi bola sympatická tá myšlienka postaviť niekde sochu Rastislavovi, aj keď ja osobne na hocijaké pomníky pozerám len ako na dejepisnú pomôcku pre budúce generácie a ako na architektonické zaujímavosti. Zoberte si, že o tisíc rokov by niekto postavil sochu Mečiarovi, že prvému slovenskému premiérovi demokratického štátu pred budúcim parlamentom napríklad, ľudia v histórii boli skrátka rozporuplné osobnosti, ale treba dbať na to, či si to ten alebo onen zaslúži a kde. Osobne proti Svätoplukovej soche nič nemám, len jej treba nájsť vhodné miesto a vhodne ju popísať, ale najmä to chce informovať pravdivo o histórii. Mnohí ľudia v tom filme úprimne chceli spoznávať svoje korene, no trestuhodne sa k svojej histórii nehlásime a potom tí, ktorí majú skreslené informácie môžu vyznieť ako blázni. Správanie jednotlivých ľudí vyznievalo skôr ako odkaz na dobu, netreba si ich hrubé správanie, či pochybné čudáctvo spájať s našou históriou. V skutočnosti sme krehkí v hlásení sa k histórii, v identite, lebo každý si pod tým predstavuje niečo iné, nevyriešili sa otázky, navyše sa o nej vôbec neučí a neinformuje pravdivo a tak vznikajú excesy. Problémom tohto filmu je koncept, je to stavané ako chaos, Piussi ak chce na niekoho poukázať, že je hlúpy, zlý, robí to svojou chaosovov metódou, toto boli výpovede ľudí takpovediac hore dole, nič to nezmenilo, akurát to je zneváženie a zosmiešnenie zachytávaním sa o populistickú propagandu, ktorá tomu nahráva.(15.4.2013)

  • Slarque
    ****

    Nepřipadají vám všichni ti národovci jen zamindrákovanější než okolí? Třeba ten Pánis, ten by snad zasloužil klinickou péči. Pánbíčkářky – cestovatelky byly stejnou měrou k smíchu jako k pláči (ale jet s nimi v jednom dopravním prostředku bych rozhodně nevydržel). Pak tu máme sbírku rasistů a fašistů, dějiny si každý překrucuje podle svého gusta. A jaká je asi naše národní identita? A máme vlastně nějakou českou Zuzanu Piussi (nebo aspoň tu můžeme našim sousedům závidět)?(18.2.2016)

  • Cimr
    ***

    Slováci jsou malý národ a snad i proto jsou hrdí na jakéhokoli velikána, příliš nezáleží, jestli to byl Štefánik, Tiso nebo Jožo Ráž, kterému vypadl na dálnici mozek z hlavy. Právě do tohoto podivného hurá-slováctví dokument Křehká identita šije a to je jen dobře. Zuzana Piussi si (jak je jejím dobrým zvykem) vybrala především skvěle kontroverzní téma. A i zde uplatnila svoji metodu jen ukázat, nesoudit, nedovysvětlovat. Z určitého hlediska je to sympatické - režisér nemanipuluje s divákem a nevnucuje mu svůj názor. Já osobně mám však radši dokumenty angažovanější. Představme si totiž třeba modelovou situaci, že tento film zhlédne někdo, kdo netuší, kdo to byl Jozef Tiso (například žák při školním promítání). Může pak být zmaten ze scény, v níž se muži hádají o jeho odkaz a třeba se nevědomky i přidá na ,,špatnou" stranu. Kvalita stylová navíc není bůhvíjaká - kamera se třese, do záběru lezou mikrofony, aktérům není rozumět... Režisérka říká, že to je daň za autenticitu - záběry neopakuje, nenutí lidi, aby mluvili víc nahlas a podobně. V tom jí lze jedině fandit. Přesto ale takový dokument tak trochu působí, jako kdyby ho mohl natočit každý. Stačí jen sehnat partu potrhlých exotů...(24.8.2014)

  • JohnnyD
    ***

    Zaujímavý dokument, ktorý stojí a padá na obmedzenej zručnosti a talente Zuzany Piussi. Na jednej strane je fascinujúce, že dokázala preniknúť do niektorých autentických častí slovenského nacionalizmu/ľudáctva. Napriek jej známej politickej profilácii si dokázala získať dôveru ľudí ako sú Pánis, Ďurica či Tkáč. Rovnako je sympatické, že s výnimkou psycho výletu do Albánska, sa nesnaží o lacný výsmech, ale skôr autenticky vykresľuje dané prostredie. Problémom je, že zachytila len jeden maličký výsek z celej problematiky, v žiadnom prípade nejde o dostatočne obsiahly dokument o téme a zďaleka nerozpráva o "identite slovácstva" ani len z pohľadu týchto neoľudákov, ale iba túto tému jemne nahryzla. Dokument vyžaduje veľkú dávku znalosti problematiky, pre človeka, ktorý nevie, kto je kto, môže vyvolať veľmi odlišné pocity. Preto nechápem tie anglické titulky (ktoré sú mizerne preložené). Každopádne je to určite zaujímavý dokument a vhodne využitá hodina života.(14.5.2016)

  • Radko
    ****

    Alternatívny názov filmu by mohol byť "Exponenti ľudáctva". Pretože tento dokument je hlavne o nich, obdivovateľoch slovenského štátu a jeho ideológie. O pánovi Pánisovi (je mu venovaný najväčší priestor), pánovi Tkáčovi, pánovi Ďuricovi a o troch náboženských extatičkách, ktoré v jazykoch skúmajú posolstvá veľkomoravských vierozvestcov. Pán Pánis je exot mimoriadneho rozsahu, ktorého som zažil na demonštráciách začiatkom 90. rokov, kedy radikálne horlil a vykrikoval proti čechoslovakistickým zradcom, pre ktorých navrhoval nejaké exemplárne tresty. Už vtedy som si povedal, že toto je nejaký vyšinutý blb. Neskôr sa ukázalo, že roky si zarábal ako treťotriedny estrádny zabávač. Ukážky jeho hudobného a poetického nadania sú aj v dokumente. Vtedy mi pripadal ako exponent Mečiara, aby zhovadením nacionalistov prispel k vedomej orientácii voličov na múdrejšie a zodpovednejšie rečniaceho ocka národa - Vladimíra Mečiara. Dobrá finta na to aby sa masová popularita upla vyrobením totálnych hovád na hovado zdanlivo najrozumnejšie. Dnes je z Pánisa len smutná figúrka vlastného obdivu k ľudáctvu so všetkým, čo k nemu patrí - čo dokazujú aj zábery z dokumentu zo zjazdu jeho marginálnej ministrany s hlavnými cieľmi - dokončiť pomník kniežaťu Rastislavovi a ak Boh dá aj Jožkovi Tisovi. Ďalším z protagonistov pán Marián Tkáč - súčasný predseda Matice Slovenskej, ktorému nič dobré nekuká ani z očí, ani z výrazu tváre (to má spoločné s Pánisom). Tento pán má zjavný výtvarný talent čo dokazuje sériou odporných machľaníc z veľkomoravských dejín. Z minulosti známy ako komunistický aparátčik na Ministerstve financií a podozrivý z aktívnej spolupráce s boľševickou tajnou službou (ŠtB), nakoľko sa aktívne pohyboval v katolíckych kruhoch. Všetko čo vo filme povie sa mi podvedome spája s týmito faktami. Je mi na zvracanie. Žalúdočnú nervozitu odľahčujú náboženské mystičky putujúce za relikviami vierozvestcov až kdesi do Albánska. V extatickom jazykovom virvare sa dopracúvajú k podstate slovenských dejín. Nakoniec som si nechal Milana Stanislava Ďuricu. Odhliadnuc od jeho poznámky o mlieku na ktorom bol odchovaný Hitler - a ktorá sa potom dá vnímať obojako - nielen, ako je prezentované v dokumente: že Hitler bol k Slovákom taký zhovievavý vďaka slovenskému mliečku, čo píjal od slovenskej dojky, ale aj tak, že Hitler bol taký ako bol komplexne, lebo pil iskrivo tuhé slovenské mlieko. No odhliadnuc od tohto citátu (Ďurica sám hovorí, že cituje nejakého socio-psycho neviemčo) považujem M. S. Ďuricu za jedného z najlepších slovenských historikov. Na rozdiel od jeho samozvaných kritikov som väčšinu jeho prác podrobne prečítal a vrátane poznámkového aparátu ide o seriózne diela, podložené mnohými faktami, ktoré neradi počujú ako kovaní liberáli, tak oddaní nacionalisti. To, že sú ideologicky podfarbené ľudáctvom mi vôbec nevadí, nakoľko ja považujem dielo každého jedného historika za ideologicky podfarbené. Na rozdiel od ideologických historikov socializmu a ich pohrobkov disponuje Ďurica preverenými skutočnoťami a tak pre mňa spolu s Jablonickým, Vnukom a čiastočne Liptákom patrí k trojici-štvorici najlepších slovenských historikov. Dokument ako celok pobaví, ide naozaj o úprimné výpovede obdivovateľov ľudáctva, sympatické je, že režisérka si k nim našla cestu, vidieť, že ju rešpektovali a otvorili jej úprimne to, čo si myslia. A pomedzi nimi sa objaví niekoľko zaujímavých, pravdivých myšlienok, ktoré však svoju hodnotu strácajú medzi ľuďmi, ktorí ich prezentujú a spôsobom akým sú prezentovaní (nie je náhoda, že Ďurica dostal v opozícii k Pánisovi málo priestoru, nakoľko ľudia by sa tak nesmiali). Je však dobré, že toto dielo vzniklo. Pre pamäť a aj pre podarenú sociologickú sondu medzi dobových nositeľov zástavy vypätého vlastenectva.(19.11.2012)

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace