Svůj mezi cizími

Úvodná spomienková scéna (pobeda!) sa mi dosť protiví. Päť chlapov a jedna baba celé minúty šaškujú, rehocú sa, objímajú sa a do toho príšerne spieva chlapík o pradedovi, čo staval loď a nedokončil ju, v snáď najotravnejšej piesni, akú som kedy počul. Trvalo dlhšie, kým ma film chytil. Spočiatku na mňa všetko pôsobilo umelo, strojene, prepínanie medzi čiernobielym a farebným obrazom zase dosť samoúčelne. Michalkov akoby v tejto prvotine ešte hľadal svoj štýl. Je to taký mix rôznych žánrov. Miestami to pripomína western (alebo eastern, ak chcete), miestami také tie bláznivé Felliniho (Jakubiskove) filmy, miestami jeho neskorší film Unavení slnkom (veľkí hrdinovia revolúcie sú revolúciou požieraní, prenasledovaní Čekou). Inšpirácia Leoneho westernami je zjavná (zločinci čakajúci na vlak), hudba snáď ani nemôže viac pripomínať Morriconeho. Zvláštne je, že vo filme chýbajú ženské postavy, ženy sa tam len sem tam mihnú (napr. tá vo flashbackoch, ktorá vyzerala, že bude dôležitá). Film pozdvihujú hlavne výborné herecké výkony (Bogatyrov, Michalkov, Kajdanovskij, Solonicyn) a viaceré pôsobivé scény. P.S. Ako som sa dozvedel, to často rušivé prepínanie medzi čiernobielym a farebným obrazom nebol umelecký zámer, ale skôr technický nedostatok, keďže produkcia umožnila len určitú farebnú stopáž. Celkom som sa pobavil, je to také typicky sovietske. (14.08.2021)

Režíjny debut Nikitu Michalkova je príbehom príslušníkov organizácie Čeka (predchodca NKVD), ktorí dostanú za úlohu doručiť do Moskvy zabavené zlato, aby mohli nakúpiť potraviny pre hladujúce Povolžie. Zásilka zlata je však ukradnutá a z krádeže je obvinený práve jeden z členov eskorty. Ten sa následne vydáva vypátrať kto za tým všetkým stojí. Film sa odohráva začiatkom 20tých rokov, kedy sa ZSSR ešte len stabilizoval a kedy ešte stále pretrvávali boje proti Bielogvardejcom a hlavne rôznym skupinám banditov. Veľmi mňa zaujala vizuálna štylizácia i jasná inšpirácia americkými westernami. Ku škode je tu ale zbytočne zamotaný a prekombinovaný dej i politická propaganda. Čekisti sú tu zobrazení takmer ako Jánošíci bez bázne a hany, ktorí nasadzovali životy aby ľuďom pomohli. V skutočnosti mali na svedomí desiatky tisíc zabitých "nepriateľov revolúcie". (09.05.2016)

Ruský divoký západ vyzeral naozaj divoko, nechýbalo prepadnutie vlaku so zlatom a prestrelky ako v správnom westerne. Viac sa mi ale páčili pasáže z minulosti s nostalgickou hudbou, ako vystrihnutej z amerických gangsteriek podobného obdobia. Za pekné zábery pridávam jednu hviezdu, ktorú som najskôr musel ubrať pre divný príbeh so zlatom, ktorý mohol byť vyrozprávaný aj s väčšou logikou. (05.10.2015)

Michalkov rozpráva inak pomerne jednoduchý, až triviálny príbeh tak, že som v tom mal značný hokej. Najmä v strižni bolo rušno, akoby sa popri strihaní dosť pilo. Ale možno je tento štýl, ktorý by som určite necharakterizoval ako kontinuitný strih, prostriedkom, ako pochopiť neprehľadnú dobu, počas ktorej sa film odohráva. Je to eastern ako vyšitý, trochu pripomína Poklad na Sierra Madre a jeho hlavným posolstvom je podľa mňa výstraha, aby ste s Rusmi nikdy neplánovali podobnú lumpáreň. Na druhý krát by mal človek v postavách a situáciách asi väčší prehľad a film by stúpol na kvalite. Uvidíme... (06.10.2015)

(SSSR) Debut režiséra, scénáristy a herce Nikity Michalkova podle povídky Rudé zlato, u níž je více akcentována citová rovina. Eastern, který je údajně ideologicky zabarvený natolik, že se jedná až o propagandu. Esejistické cvičení, které je z hlediska stylu zajímavé, ale to je tak vše. Tak s tímto na vědomí jsem si pouštěl SVŮJ MEZI CIZÍMI (a slušelo by se dodat, že CIZÍ MEZI SVÝMI, ale pro naši distribuci byla druhá část názvu "opomenuta"). Po zhlédnutí musím napsat, že jak mají někteří problém u sovětských filmů s "velkým ruským srdcem", já ho poprvé pocítil výrazně tady, protože mi ono stavění emocí na odiv přišlo příliš patetické, neopodstatnitelné ani žánrem, ani tématem (west/easterny jsou hodně o pravém chlapském přátelství, ale nikoliv okázale). Naopak ideologická zabarvenost mi tolik nepřišla, protože ignorování některých dobových skutečností (například zatýkání a mučení, jak by někteří komentátoři dodali) je něco jiného, než plakátová náborovost třeba takových NEPOLAPITELNÝCH MSTITELŮ, v nichž jsou dětští hrdinové stejně rudí jako slunce při západu. Navíc mi přijde, že užitím černobílé barvy pro pasáže z minulosti a jejich dynamickým nasnímáním i ohudbením se spíše krasosmutně vzpomíná na doby carského Ruska, když po(občansko)válečné období je vylíčeno pro postavy jakožto úmorné (přestože to je dáno byrokracií). Inu, s tím "pouhým esejistickým cvičením" to je pravda, i když si uvědomuji, že střídání barevného a černobílého materiálu - a to i v případě neretrospektivních pasážích, což působí rušivě - bylo dáno produkčními omezeními (Mosfilm údajně poskytnul filmařům pouze 5400 m barevného filmu od Kodaku). (30.01.2011)