Anderton

Michael Ritchie nakrútil v roku 1972 aj výborného Kandidáta a akoby sa naňho sústredil o niečo viac ako na Prime Cut. Čo neznamená, že by bola réžia odfláknutá, to ani náhodou, viď obe scény v poliach. Prím hrajú obaja hlavní herci, Marvin vo svojej klasickej úlohe mlčanlivého sympaťáka na hrane zákona a Hackman zase neklasicky veľmi nepríjemného a atypického záporáka. Takto sme vidiek v americkom filme asi ešte dovtedy nevideli, kadejaké kšefty redneckov a kovbojov neprekvapia, ale obchod s drogami a bielym mäsom už áno. Akoby tu chýbalo zopár scén, Postava Sissy Spacek stačí k očiste od drog jedna večera a Marvinov úsmev a aj cesta k výbornému finále v stodole mohla byť lepšie vydláždená.

Film je síce nakrútený podľa literárnej predlohy, avšak výsledok pôsobí ako x-tá variácia na Votrelca a Votrelcov. A treba pridať aj to, že ide o jednu z najvydarenejších napodobenín, či už zámerných, alebo nie. Viac tu ide o atmosféru, ktorá sa vážne vydarila a stupňovanie napätia (druhá polovica je podstatne lepšia ako prvá), než o filozofovanie nad zapojením ľudstva do evolúcie, o ktoré sa scenár opiera len aby sa nepovedalo, že ide o béčko. Ale ono sa to povedalo a hovorí a osobne mi to vôbec neprekáža. Mimic je typ filmu, ktorý má spád a je vo svojom žánri zábavný, takže nie je problém sa k nemu po čase, v rámci správnej nálady, vrátiť. 70%

Glazer spoločne so svojím kameramanom vytvoril niekoľko pôsobivých obrazových kompozícií, pričom záber na sprchu v záhrade, ktorá sa týči nad komínom za plotom a ešte ho oblúkom takpovediac objíma, je dosť možno najlepšia obrazová metafora v histórii kinematografie o holokauste. Ďalej však už nič podobne dokonalé nezaznamenáme, blížia sa k tomu snáď len detaily kvetín v istej sugestívnej scéne a motív závesov ako interiérového prvku dávajúceho nám možnosť obrazne aj doslovne zastrieť pohľad na realitu vonku. Zóna záujmu najviac zaujme absolútnou absenciou sentimentu, ale aj dejového oblúku, čo osobne považujem v prvom prípade za výrazné plus, v tom druhom za nič, čo by malo narúšať umelecký zážitok. Každopádne ústredný nápad s kontrastom nevideného na jednej a videného na druhej strane s využitím zvukových efektov neznie ako niečo, čo dokáže vyplniť celovečernú stopáž. I keď si uvedomujem, že táto výčitka je čisto subjektívna a Glazer ju zrejme v záujme narušenia monotónnosti v poslednej štvrtine aj opúšťa. Či ide aj o umelecké prirovnanie k nezáujmu väčšiny západného sveta k neustálym "malým" vojnovým konfliktom v súčasnosti v krajinách "mimo nášho priameho záujmu", je asi bez Glazerovho komentára nedokázateľné.

Väčšina sujetu sa odohráva v súdnej sieni a v tejto podobe by film mohol trvať aj štyri hodiny a zainteresovaný divák by si plynutie času ani nevšimol. Avšak nie každý divák bude zainteresovaný. Dôležitejšia je cesta k výsledku než samotný výsledok, ale to pri počúvaní súkromných nahraných hovorov na verejnosti pochopí každý, kto si uvedomí, že výsek z celku nemusí prezentovať aj samotný celok. Ale nemusí ho zároveň ani popierať. Dali by sa nájsť aj niektoré relatívne objektívne námietky, ktoré súvisia priamo s logikou príbehu, tie subjektívne budú u každého zrejme odlišné. Mimochodom polícia a súd úplne zabúda na tretiu variantu, ako sa pád mohol odohrať a podľa mňa ide aj o správne riešenie.

Asi je zbytočné vypisovať subjektívne negatíva pri filme, ktorý bol tak pozitívne globálne prijatý, nehovoriac o nadšení cieľovej kategórie, čo je inteligentnejšia mládež, povedal by som. Za mňa už príliš nefunguje wow efekt prvej časti, všetko je väčšie a komplikovanejšie, až by som výsledok nazval organizovaným chaosom. Ten mi bránil sa viac zamerať na postavy, ako to napríklad robí záverečná štvrtina, dovtedy môj mozog bojoval s nanosekundovými zmenami premyslenej bohatej mizanscény. Ale uvidíme po ďalšej časti, ktorá snáď všetko uzavrie.

Záverečná séria pripravila skvelé vyústenie príbehu viacerých postáv a tak možno ešte upravím hodnotenie na plný počet. Servant je klasický mystery seriál s množstvom tajuplných propriet, ktoré sme už síce niekde a niekedy videli, avšak zápletka s oživujúcou bábkou je skrátka originálna a dokáže bez problémov ťahať celé štyri sezóny. Ide o Basgallopov projekt, avšak cítiť pevnú Shyamalanovskú producentskú a nakoniec aj režisérsku ruku a ide možno o najlepší jeho počin za posledné roky. Skvele do celku zapadá aj réžia ostatných, ako Antala, Shyovej šikovnej dcéry alebo rakúskeho dua. Viac ako o záhadách a zodpovedanie otázok ide o témy, ktoré Servant sebavedomo načrtáva, alebo o nich hovorí nahlas, avšak nie otravne. Dôležitosť materinskej lásky v útlom veku, trauma zo straty, viera verzus rácio, hranica medzi láskou a nenávisťou, nezdravá závislosť na milovaných, manipulácia okolia, náboženský fanatizmus. Servant toho ponúka skutočne veľa a rozhodne ho netreba súdiť iba podľa toho, na koľko položených otázok ponúkne odpovede.

To najlepšie na koniec a keďže sa skoro nikto neodvážil dať plný počet, osobne s tým nemám problém. Druhá polovica série je najintenzívnejšou pasážou celého seriálu, čo dáva z dramaturgického hľadiska pochopiteľne zmysel, avšak ide aj o jeden z najintenzívnejších zážitkov v rámci seriálovej mystery produkcie vôbec. Herecké výkony sú absolútne presné, emócie sú dohnané do extrému snáď pri každej dôležitej postave a všetko smeruje k záveru, ktorý v podstate všetko dôležité vysvetlí a prichádza s myšlienkou, ktorá je rozhodne zaujímavejšia akoby sme tu mali len boj dobra a zla a na konci si mohli povedať, že jedna strana vyhrala.

Ťažko povedať, prečo je finále celého seriálu v modrých číslach, keď predchádzajúce epizódy boli prijaté lepšie a záver celého príbehu je len logickým doklepnutím toho, k čomu všetko smerovalo. A áno, čaká nás ešte aj nejaké to prekvapenie, ktoré sa týka najskôr jednej postavy, ktorá sa tu sem tam objavila a absolútny záver patrí prekvapivo Julianovi, ktorému dôjde, že...

V tejto epizóde sa síce nedozvieme nič nové, avšak podstatnejšie je, že sa všetko dozvie Dorothy a na jej reakciu a herecký výkon Lauren Ambrose sa tešil asi každý od prvej sezóny a je to oveľa lepšie zahrané a nakrútené ako som si dokázal predstaviť. Čisté rodinné psycho, kde sa krásne ukazuje dilema medzi láskou, vierou a ráciom. A keďže si nemôžeme byť stopercentne istí, či má pravdu slúžka, alebo rodina, tak sa o to lepšie dokážeme vcítiť do matkinej kože. To všetko v dokonalej réžii M.N.S.

Tunely je veľmi intenzívna epizóda, ktorá zase všetko obracia hore nohami, až mám dojem, že sme s tým mohli počkať až na samotný záver. Avšak Filadelfia počas storočnej búrky pripomína svet počas apokalypsy a k tomu sledujeme záverečný súboj "členov" tejto podarenej "rodiny" a veľmi dobre sa na to pozerá. Len v tých avizovaných tuneloch sme mohli stráviť viac času a trochu podrobnejšie ich preskúmať, keď už sa tu tá možnosť naskytla.