Cesta utrpení

Ja som mal Seagala vždy rád a každý jeho nový film si pozriem, bez ohľadu na (ne)kvality jeho predchádzajúcich počinov. Koniec koncov je dávno jasné, že časy jeho najväčších hitov sú už dekádami preč a jeho aktuálna tvorba mi nepríde o moc horšia ako tvorba iných béčkových akčných hrdinov typu Van Damme či Lundgren. Toto mi prišlo za posledné roky snáď najlepšie, nieže by to bol nejaký akčný hit, ale aspoň tu mal hlavnú úlohu a očividne sa angažoval, bola tam tá jeho obľúbená juhovýchodná kultúra, mytológia, hudba, akupunktúra & samozrejme bojové umenie s niekoľkými fajn drsňáckymi scénami. Už to samozrejme nikdy nebudú tie veľkolepé bitky čo kedysi, ani chudší moc nebude, keďže je v týchto smeroch obmedzený artritídou a jej liekmi, no aspoň tú gangsta briadku by mohol konečne zhodiť. Kto si bude chcieť robiť srandu, tak si tu pravdaže svoje nájde; či už to že sa vyvaľuje na posteli alebo si drží na rukáve motýľa, ale mne to nijak nevadilo. (26.09.2018)

Sensei Štefan v relatívne zaujímavom filme, ktorý si napísal sám a ktorý v jeho filmografií posledných 20 rokov fakt vyniká. Nie príbehom, ten je taký štandard (starý vyslúžilý profík, čo odložil násilie, zašitý v ázijskej džungli, kde lieči a trúsi múdra, je donútený vrátiť sa do akcie), ale mimoriadne elegantnou "ázijskou" réžiou s dôrazom na výtvarnú stránku a aj zopár ozajstnými nápadmi. Zvyšok je napoly také to jeho východniarske mudrovanie, nie zvlášť hlboké, ale ani úplné bláboly - a napoly akcia. Tá nie je žiadny zázrak, ale v medziach normy sa dá uveriť, že bojuje naozaj on - a mladšie ročníky sa tu aj celkom predvedú. Axe (nie že by to potreboval - tá jeho neporaziteľnosť je hlavne pri jeho súčasnom výzore fakt otravná) tu totiž dá dohromady aj nejaký ten tím - ktorý je celkom cool, ale moc si ho bohužiaľ neužijeme. Takže celkove - hlavne vďaka obrazu - pekne pozerateľný a bezbolestný kúsok, ktorý je inak asi takým Stevenovým pokusom zanechať za sebou nejaké to múdre memento osvietenejšej akčnej hviezdy o násilí a bojových umeniach. Aj to je sympatické. (07.02.2022)

„Často sme najprísnejší na našich najbližších.“ Neviem, čo si o tom mám myslieť. Je to plné siahodlhých monológov a zamyslení sa nad stavom tohto sveta, ale prekvapivo nie sú smiešne, ale majú niečo do seba. Sú to slová unaveného, starého muža, ktorý videl už strašne veľa zla, ale ide ďalej, oslobodil sa od násilia a majetkov (ktoré si na druhý svet nevezmete) a pomáha ľuďom. Akcie je málo, ale občas sa nejaká objaví a je veľmi zručne nakrútená a plná parádnych (fakt, bez irónie) počítačových špliechancov krvi. Finále je potom presne také drsné a akčné, aké budete čakať. Seagal to zvláda ľavou zadnou, hýbe sa, usmieva sa, má dlhé monológy a úsečné hlášky, ako to má byť. A k tomu šialená, spiatočne natočená scéna s výrobou krmiva pre rybičky. (10.03.2019)

S jistou znalostí kontinuity Seagalovy tvorby musím říct, že jde o jeden z jeho nejlepších filmů poslední doby a bulharské produkce mohou být zapomenuty. Vím přesně, proč tohle Seagal natočil, zapadá to přesně do jeho světa, má to v sobě odkazy k jeho raným dílům, jen místo tehdejší syrovosti se tentokrát vydal meditativnější cestou s až snovými a mystickými záběry - což se mi líbilo, film to povýšilo a hodně jsem to ocenil. Samozřejmě, že o ty souboje tady vůbec nejde, a možná schválně jsou natočené sice profesionálně a zručně, ale až sebeparodicky (a cíleně, viz ty přehnaně digitální cákance krve), takže naprosto chápu, proč mému synovi přišel film jako komedie. Jenže za vší tou zábavou leží skutečně poselství o tom, jak jsme si zkazili svět tím, že to, co dřív sloužilo dobru věci, jen zneužíváme - a nejde jen o čínské kung-fu. Občas je to přitažené za vlasy (scéna matky dcery s leukémií), ale nakonec jsem moc rád, že jsem to viděl, protože ta snaha o pozitivní a duchovní náhled na svět z toho sice naivně, ale optimisticky trčí, a já osobně mám raději optimističtější náhled na svět a na život. No a navíc tady zazní hned tři Seagalovy písničky, z toho jeho blues-jazzová verze Blue Suede Shoes pod názvem BBQ pod závěrečnými titulky. (29.04.2019)

Domestikovaný Rumun Steven Seagal dostal po 15 rokoch opušťák zo Zeme zasľúbenej a natočil film (ku ktorému si sám napísal scenár) v exotickom Thajsku. Ako by to nestačilo, rozhodol sa, že okrem klasických bojových a krvavých scénok musí divákovi ponúknuť niečo navyše. A tak z 85 minút (vrátane záverečných titulkov) dobrú hodinu Steven len posedáva a filozofuje nad nesmrteľnosťou chrústa, zmyslom kung-fu, alebo neviem čoho. No, aby som to skrátil, bolo to proste nudné, ale vďaka exotickým exteriérom aspoň vizuálne prívetivé. Nad obligátnu hviezdičku to však nevydalo ani tentoraz. 20 % (25.11.2018)