liberita

Nakrútiť presvedčivo film o podmanivom svete vôní, keď môžete využiť iba prvky, ktoré potešia zrak a sluch si vyžaduje nutnú dávku dobrého príbehu, nadania a šťastia. V tomto prípade sa to podarilo. Parfém je pre mňa predovšetkým poetický film a samotná postava Grenouilla vzbudzuje značné sympatie, napriek tomu, čo robí pre to, aby získal to, čo chce. Herecké výkony sú v poriadku, nielen veteráni Rickman a Hoffman, ale aj Whishaw sa do svojich rolí vžili presvedčivo. Napriek tomu mi prídu v tom prípade herci akosi druhoradí, popri výbornej hudbe Berlínskej Filharmónie a silnej scéne davového pobláznenia. Film Toma Tykwera na mňa urobil dokonca dojem väčší než kniha Patricka Suskinda, z ktorej vychádza.

Hudba zohráva v živote človeka často oveľa dôležitejšiu rolu, než si dokáže predstaviť. Aj tom rovnako ako aj o viere vo svoje sny je tento snímok. Evan verí, že prostredníctvom svojej hudby dokáže nájsť svojich rodičov, stáva sa Augustom a hrá a komponuje najlepšie ako vie, aby ho mohli počuť a nájsť. Marc Mancinna stvoril v doprovode nielen symfonického orchestra ale aj elektrickej gitary naozaj krásnu hudbu. Postava Robina Williamsa bola asi inšpirovaná židom Faginom z Olivera Twista, v kladných rolách a s normálnejším účesom ho ale mám radšej. Scenérie New Yorku, predovšetkým Central Parku sa mi páčili a kým som Augusta nevidela, netušila som, ako dobre vie Jonathan Rhys Meyers spievať

Nádherný film vychádzajúci z jedného zo základných pilierov viery miliónov ľudí na celom svete. Príbeh Mojžiša, jeho putovania, jeho duchovnej premeny, egyptských rán a prechodu Červeným morom je podaný so značným rešpektom a úctou k predlohe, ale svoje myšlienky násilne nikomu nevnucuje. No a hudba Hansa Zimmera v spolupráci Stephena Schwartza je kapitolou sama osebe, je úchvatná a podmanivá a výrazným sluchovým zážitkom sú okrem inštrumentálnych pasáží aj piesne, či už v nich zaznievajú hlasy popových dív Mariah Carey a Whitney Houston, hviezdy Orientu Ofra Hazy alebo speváckeho zboru.

Ariela dodnes zostáva mojim úplne najobľúbenejším animovaným filmom z dielne Walta Disneyho. Rozprávka je nádherne animovaná a všetky postavičky sú naozaj prepracované, od nezbednej odvážnej Ariel cez jej kamarátov - ustráchaného Šupinku, zásadového Sebastiana a utáranú čajku; až po zákernú morskú čarodejnicu túžiacu získať triton a spolu s ním nadvládu nad všetkými siedmymi moriami. Oscara za hudbu a pieseň "Under the Sea" získal Alan Menken plným právom a treba povedať, že jej tóny možno započuť v takmer každom ďalšom soundtracku, ktorý Menken skomponoval (hlavne v Kráske a zvierati a v Aladinovi). To, že sa záver od predlohy vynikajúceho dánskeho rozprávkara Hansa Christiana Andersena značne odlišuje, nepovažujem za škodu, nakoľko sa mi ako menšej vždy videl príliš smutný. Táto morská víla naproti tomu oplýva výnimočným kúzlom, pôvabom a zábavou a je to práve ona, ktorá dokázala naštartovať zlatú éru disneyoviek v 90. rokoch, po značnom úpadku, ktoré štúdium zažívalo dlhé roky predtým.

Gladiátor má možno v mnohých ohľadoch od pravého realistického historického filmu ďaleko, napriek tomu alebo možno práve preto, pre mňa však zostáva najlepším historickým hrdinským dobrodružstvom, aké som zatiaľ videla. Taktiež je pre mňa hlavným dôkazom, že Ridley Scott je majstrom vo svojom remesle a že Russell Crowe je herecky výborne a presvedčivo vžitý do svojej postavy. Navyše veľkolepý a nezabudnuteľný soundtrack ku Gladiátorovi (skladby "Might of Rome", "Strenght and Honor" či "Elysium") a slávna titulná pieseň "Now We Are Free" v prevedení Lisy Gerrard sú jedným z najväčších klenotov tvorby Hansa Zimmera, ktorý len tak niečo neprekoná. Ani ostatní herci za Croweom nezaostávajú, Richard Harris v jednej zo svojich posledných úloh vkladá do cisára Marca Aurelia potrebnú váhu a Joaqiun Phoenix je odporný presne ako si to jeho postava vyžaduje. Veľkým plusom Gladiátora je aj kvalitný scenár, viaceré hlbšie myšlienky ( moja obľúbená "Naše činy v živote sa odrazia vo večnosti") ale aj prepracované bojové scény. Scott, Crowe a Zimmer tu skrátka stvorili veľkého a charizmatického hrdinu, príbeh ktorého by mal byť pôžitkom pre každého správneho filmového diváka.

Plne súhlasím s užívateľmi, ktorý film označujú za pohodový a prirovnávajú ho ku Kokosom na snehu. Hoci ide v prvom rade o komédiu, má aj svoje dramatickejšie momenty a nemusíte byť extra športový nadšenec aby vás zaujala. Eddie je skutočný sympaťák, ktorému budete fandiť od začiatku do konca a ktorý dokazuje, že nie je na škodu ísť si za svojim snom, aj keď vám všetci okolo tvrdia, že na to nemáte. Veľký podiel má na tom Taron Egerton, ktorý ma v Kingsmanovi príliš neohúril, tu však dokázal, že nemá problém vžiť sa do role a dodať jej hĺbku akú potrebuje. Talent, charizma ani vtip mu nechýba a určite nás v najbližších rokoch prekvapí čoraz lepšími výkonmi. Hugh Jackman je samozrejme vsadením na istotu a okrem neho potešili aj roličky Christophera Walkena a Jima Broadbenta. Hrdinom dopomáha aj dobová muzika, kvalitná kamera a pôsobivé zábery, ktoré umožňujú vžiť sa do pozície skokana na lyžiach celkom presvedčivo. Aby som sa už zbytočne nerozpisovala, Orol Eddie možno pôsobí na prvý pohľad nenápadne, pre mňa ale ide o jeden z najlepších ak nie aj najlepší film, aký nám doteraz rok 2016 priniesol a jeden z NAJ filmov so športovou tematikou v dejinách filmu.

Truman Show mám veľmi rada a považujem ho za pravdepodobne najlepší film, aký kedy Jim Carey natočil. Práve v tejto úlohe presvedčil a dokázal, že je vynikajúcim hercom aj vo vážnych polohách a stále si pritom dokáže zachovať svoju pravú tvár. Film disponuje neuveriteľnou hĺbkou a emočnou silou, napriek tomu, že jeho dej je pomerne jednoduchý. Taktiež pôsobí znepokojujúco, do akej miery by mohli človeku zasahovať do života pokročilé technológie a čo všetko sú schopní televízni tvorcovia schopní urobiť pre vysokú sledovanosť. Silný dojem zanecháva aj hudba Jamesa Hornera, krásne dopĺňajúca príbeh. Napriek tomu, však Truman Show nie je len drámou, ale má v sebe aj prvky iných žánrov, aj komediálnych. Spočiatku je tempo filmu trochu pomalšie, avšak postupne dej naberá na obrátkach a až do poslednej chvíle si nemôžete pri ňom byť stopercentne istý, ako sa celý príbeh skončí a keď ku konci napokon dôjde, je to naozaj výborná scéna hodná potlesku.

Atmosféra celého snímku je veľmi pôsobivá, temná a predsa nádherná. Páčia sa mi najmä detektívne prvky, jazdec s nabrúsenými zubami Christophera Walkena, vystrašený Johnny Depp, stvárnenie starého stromu ako brány do pekla a to všetko v doprovode skvelého Dannyho Elfmana. Hoci sa film od pôvodnej verzie legendy, tak ako ju poznáme od Waschingtona Irvinga značne odchýlil, myslím si, že jej to len prospelo. Pre mňa zostáva Ospalá diera dodnes najlepším počinom tria Burton-Depp-Elfman.