Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Animovaný
  • Komedie
  • Dobrodružný
  • Akční
  • Drama

Recenze (3)

plakát

Opičí král (2001) (TV film) 

Neviem, ako by na film zareagovalo moje terajšie ja, ale to detské, ktoré každý deň cvičilo dvojitú otočku Chucka Norrisa, ho zbožňovalo. (Aspoň vieme, akému publiku je toto dielo určené...)

plakát

Mušiši (2005) (seriál) 

Na čom stoja moje najvyššie hodnotenia v anime? Na deji. A ten má Mushishi dokonalo prepracovaný. Ide tu o vymyslené príbehy podobné tým ľudovým, ktoré zapadajú do japonskej kultúry a pritom sú čímsi nové a neopozerané. To, že dej pôsobí inkohrentne nie je vôbec na prekážku, práve naopak, vyzdvihujem to, ako sa s tým manganka Urushibara Yuki pohrala. Bežne epizódne série (Ichigo Mashimaro, Danshi Koukousei no Nichijou, Jigoku Shoujo) kulminujú do dvoch záverečných častí, ktoré sú vzájomne prepojené a tvoria akýsi vrchol so zaangažovaným protagonistom. Tu k ničomu takému nedochádza, práve naopak, Ginko sa v poslednej časti nachádza/nenchádza. Čo je spôsobené tým, že práve v momentoch, kde ide o jeho minulosť, tak tam si recipient ani neuvedomí, že sa dej točí vôkol neho. Postavy sú skvostné, aspoň u tých vedľajší je tomu tak, paradoxne sa totiž Ginko veľmi neprejavuje, je pozorovateľom, hoci, ak sa nejakým spôsobom „ozve“, tak to naozaj stojí za to. S pojmom fantasy si tentoraz netreba spájať magické schopnosti, ale skôr fiktívny príbeh zasadený do reálneho prostredia. Nadprirodzeno je podkuté (pa)vedou, dá sa tu dokonca hovoriť o liečiteľstve, z čoho vyplýva, že autori netlačili na pílu a vzali z tohto žánru len príjemné minimum, ktoré sa dobre vysvetlilo, nenarúšalo logiku a zatraktívnilo príbeh. Toto poňatie fantasy ďalej príjemne korešpondovalo so žánrom zo života. Konanie postáv nie je preexponované. Vedľajšie charaktery, na ktorý je v epizódach stavaný dôraz, sa správajú ako ľudia. Percipient v niektorých chvíľach pociťuje, napríklad, zamilovanosť ženských postáv do Ginka, ale je to tak jemne a umne vykreslené, že sa to nedá považovať za romantiku, ale „len“ za prirodzený chod vecí v živote. Je tu realisticky vykreslený pohľad dediny (ako celku) na vyčnievajúceho jednotlivca, či v dobrom alebo v zlom zmysle. Dochádza viackrát k zobrazeniu člena rodiny opatrujúceho niekoho, kto je poznačený mushi, pričom dané postavy nie sú totožné. Majú spoločné črty, ale líšia sa drobnými nuansami, čo podčiarkuje ich ľudskosť a pod. Pri žánri tragédia netreba očakávať „doják“ [Air, Angel Beats, Clannad After Story alebo Titanic ;)]. Postavy umierajú tak, ako bežne umierajú ľudia, smrť nie je pointou. Čo sa týka seinen... pokojne by tam mohlo byť aj josei. Tento žáner upozorňuje, že príbeh chce povedať čosi viac, než sa bežne od anime očakáva. Vraví, že treba premýšľať. A práve to je na tomto anime vlastne najkrajšie. Musím zároveň vychváliť do neba aj animáciu (Minami Machi Bugyousho), aj hudbu (Tanaka Kazuya), ktorá je pre mňa mojím doterajším potešením. (Na opening bola použitá pieseň od Ally Kerr „The Sore Feet Song“.) Bola totiž nevtieravá, rovnako ako príbehy, ktorých je súčasťou. Tento kúsok si v každom prípade odo mňa zaslúži 100% a podotýkam, že sa nemôžem dočkať pokračovania s názvom Mushishi Zoku Shou.

plakát

Barakamon (2014) (seriál) 

Barakamon vie, kedy a ako má diváka rozosmiať. Drží sa svojich žánrových zaradení, zbytočne neexperimentuje. Čo v začiatku sľúbi, to dodrží. Dej je jednoduchý, priam nerozvinutý. Mladý kaligraf musí nájsť sám seba na ostrove plnom „akčných“ detí. Vedľajšie postavy sa nevyvíjajú, ale to nie je ich úlohou. Majú pôsobiť na protagonistu. Ten nám dozreje tak, ako sme očakávali, hoci... Veľmi dobre sa mi počúval opening s endingom, proti animácii taktiež nemôžem povedať krivého slova. Myslím, že si to zaslúži pomerne vysoké ohodnotenie, vzhľadom na to, že takýchto anime je vždy málo. (Aspoň ja mám taký pocit.) Bolo to krásne leto bez fanservisu.