Dve zúfalé ľudské individuality v strhujúcej lovestory, ktorá sa nevyhla depresívnemu nahliadnutiu do vnútra, poznačeného nepriaznivými okolnosťami. Na drogovo ladených snímkach ma vždy zaujíma najmä pitvanie ľudskej psychiky a hľadanie možných príčin, prečo sa konkrétne osoby uchýlia k takému sebadeštruktívnemu konaniu. Candy nenásilným spôsobom ponúka kľúč k pochopeniu zložitých myšlienkových pochodov najmä ženskej hrdinky a jej správanie nemá len prvoplánové pohnútky. Nie je to síce nadčasové, osobito podané dielo typu Requiem for a dream, len "obyčajný" tragicko-romantický príbeh zasadený do života dvoch skľúčených bytostí. Abbie Cornish sa predviedla v najlepšom svetle a Heath Ledger opäť dokázal, že svet prišiel o výnimočného herca.
Mala som možnosť vidieť v krátkom časovom intervale dva filmy roku 2011, spracúvajúcich námet celosvetového vírusu, ktorý nekompromisne zasiahne všetky vrstvy obyvateľstva: Perfect Sense a Contagion. A na základe dojmov, pocitov či emócií sa jednoznačne prikláňam k prvému menovanému. Viac ako plnohodnotným filmom je Contagion skôr dokumentárnym zhrnutím náhlych dôsledkov, rozhodnutí a možností, ako predísť bezprostrednej katastrofe. Soderbergh sa opäť nehrá na veľké umenie a postavy sú len nastrčené figúrky, nie dejové charakterové postavy. Film, ktorý sa zaoberá globálnou epidémiou bez toho, aby vo mne vyvolal čo len jedinú emóciu a namiesto začlenenia sa do príbehu, sa ma snaží uchlácholiť decentne nezaujatým postojom k problému v jeho obrovskej závažnosti, si z môjho pohľadu viac než 3 hviezdy nezaslúži. Chválim hordu hereckých hviezd, ktoré som si užila, skvelú elektronickú hudbu a vysvetľujúci, aj keď neprimerane skratkovitý koniec.
Výsmech filmovému umeniu a rovnako i filmovej zábave. Film bez jedinej silnej scény, bez jedinej iskry filmárskeho nadšenia, bez jedinej štipky režisérskeho talentu. Barbar Conan je len efektnou tupou fantasy, ktorá skĺzla do samoúčelného odporného násilia a z hlavného hrdinu urobila zvráteného úchylného a najmä nesympatického zabijaka. Neviem, či je to nejaký nový trend nasadzovať do popcorňákov nie charizmatických hercov, ale módnych playboyov s mega fotogenickými tendenciami. Samozrejme, akčným béčkam 80.rokov tiež kraľovali tieto typy, no aj taký nesmrteľný Lundgren bol zábavnejšou kreatúrou než Momoa. Ovplyvnená bezútešným príbehom a zhnusená z hektolitrov zbytočnej krvi, som dospela k záveru, že Nispel nemá rád filmy a pojmom ako napätie, dobrodružstvo, gradácia, emócie a dej vonkoncom nerozumie.
Rozmýšľam nad tým, čo tejto gangsterke dodávalo takú silu a pôsobivosť napriek tomu, že násilie v nej je brutálne a neľútostné. Celkový kontrast, pozostávajúci z poetických a zároveň chladnokrvných aspektov, mi pripomenul rukopisy hneď dvoch tvorcov - a neprekvapilo by ma, keby režisér čerpal inšpiráciu od De Palmu a Lyncha. Môže aj kriminálka skĺbiť umelecké prvky a pozostávať z koláže viacerých žánrov bez toho, aby to pôsobilo roztrieštene? Drive je artovým thrilerom, aké dnes točí už len Tarantino s poriadnou dávkou vizuálnej atraktívnosti, originality a režisérskeho perfekcionizmu. Hypnotický, drsný, pomalý, romantický, snovou hudbou pripomínajúci psychologické kúsky Davida Lyncha - náznaky Badalamentiho hudby sú viac než očividné. V súčasnej hollywoodskej produkcii jednoznačný nadštandard a dôkaz toho, že stále existujú tvorcovia, ktorí sa nenechajú zmiesť vlnou povrchnej bezobsažnej zábavy.
Chicago síce nie je obsahovo natoľko úchvatné, emocionálne a načinčané ako Moulin Rouge, no je dokonalé v iných aspektoch aj napriek tomu, že motivácie a konania postáv zostávajú v rovine povrchnosti a pretvárky. Práve to drsné vystihnutie obdobia, práve to odmerané pojatie príbehu dodáva snímke osobité kúzlo. A emócie nečerpá z chladného príbehu, v ktorom sú postavy divákovi úplne ukradnuté, ale z tých strhujúcich vášnivých choreografií, plných zvodného podmanivého jazzu. Famózne elegantný, oduševnený muzikál a jeden z mála filmov, pri ktorom mi nevadí, že som s hlavnými postavami nebola stotožnená.
Delikatesa! V kontexte k ťažkým filmov od Polanskiho som od Carnage očakávala, že pôjde o prepis sofistikovaného a depresívneho filmu "Kto sa bojí Virginie Woolfovej", ale mýlila som sa. Toto zďaleka nie je tak morbídne a patetické. Na týchto ukecaných komických konverzačkách najviac milujem to, ako dokážu herci svoje postavy precítiť a z prvotnej atmosféry dobrosrdečnosti a falošnej láskavosti im dodať rozmer extrémnej vnútornej nevyrovnanosti a mimoriadneho afektu. A to behom jednej hodiny v jednej miestnosti, sústreďujúcej sa na vyplavovanie vecí, ktoré sú v nich zakorenené a ktoré ich ťažia. Ironické, trefné, absurdné a pekelne zábavné! Ignorácia za scenár v rámci nominácii mi je nejasná. Z hereckých účastníkov potešili všetci - každému sa ušiel nejaký ten scenáristický bonbónik, ktorý ma odrovnal, no vyzdvihnúť musím Christopha Waltza, ktorý je jedným z najlepších hercov súčasnosti a zároveň novodobým De Nirom - kamenný v tvári, sarkastický, odmeraný a jednoducho nenapodobiteľný. Smiala som sa celú hodinu a nemohla prestať.
70%. Chvíľami príjemne napínavý a mrazivý, chvíľami nechcene smiešny (koniec) a zábavný, čo o stupeň zráža jeho depresívnu atmosféru, nesúcu sa celým filmom. Rada sa vyžívam v mysli psychicky nevyrovnaných vrahov, a preto mi tieto psychologické thrilery vždy urobia radosť - aj keď, mainstreamy 90. rokov - Mlčanie jahniat a Sedem už v tomto žánri nikdy nič neprekoná. Obzvlášť musím podotknúť, že zatiaľ čo v Sedem bol hlavný záporák (Kevin Spacey) charizmatickou, dokonale premyslenou a prehnitou postavou, ktorá nad svojimi protivníkmi nekompromisne zvíťazila, v Zberateľovi kostí vrah zďaleka nebol tak cynický, chytrý a inteligentný. Avšak, nenudila som sa, a preto nižšie s hodnotením nejdem.
The Artist je vzdaním holdu nemým filmom 20.rokov, ktoré sa vo svojej dobe tešili zástupu milovníkov. Velenie však prebrala zvuková technika a nemé filmy nekompromisne upadli do zabudnutia. Tento film ma preniesol do doby v Hollywoode, kedy táto obrovská zmena zasiahla nielen filmový priemysel, ale aj život slávneho Georgea Valentina, ktorému sa život rozpadol v jednej jedinej sekunde. V stupňujúcich intervaloch s nádychom tragédie je tu vynikajúcim spôsobom zobrazené jeho vnútorné rozpoloženie a neschopnosť prispôsobiť sa novým zmenám. Vážim si tento film, jeho posolstvo, skvelých hercov a najmä tú príjemnú atmosféru vekov minulých. A záverečnú tanečnú pasáž a lá Singing in the Rain som si pustila trikrát za sebou - grandiózna!
Veľmi ambiciózny a sľubný projekt, ktorý nakoniec rozbila žánrová nekompaktnosť. Zatiaľ čo vo westerne "Zabitie Jesseho Jamesa..." poeticko-duchovný motív zapasoval a úplne jednoducho splynul s obrázkami neľútostných zabijakov, tu spojenie žánrov scifi/western nefunguje ani náhodou (a to sa experimentom nevyhýbam). Mohla z toho vzísť vynikajúca komorná dráma - vzťahy medzi postavami sú zo začiatku vynikajúco zadefinované a rovnako i napínavé mimozemské dobrodružstvo. Najviac ma iritoval bláznivý prechod od dobre zabehnutej westernovej konverzačky k bezduchej vyvražďovačke bez jedinej, vkusne naaranžovanej vizuálnej scény. Nechápem, ako to mohli tvorcovia tak pokaziť a pripraviť divákom ďalšiu porciu nezmyselnej zábavy. Pri väčšej snahe mohlo ísť o skvelý hororový zážitok na štýl Votrelca - čo ma pri pohľade na tú áčkovú produkciu (Spielberg, Howard) fakt mrzí. PS: Tvorcovia sa vyjadrili, že sa pri tvorení emzákov inšpirovali votrelcom a predátorom?! Minimálne hlavu by si mali dať transplantovať. Neuveriteľné, že monštrá spred dvadsiatich rokov vyzerali desivejšie, hrôzostrašnejšie než tie súčasné predigitalizované!
Spielberg je majstrom rozprávania príbehov a z môjho osobného piedestálu ho nikdy nezvrhnem. War Horse nie je žiadnym monumentálnym vojnovým filmom, ktorý by sa snažil pojať šialenstvo vojny syrovým realistickým spôsobom na štýl Vojaka Ryana, ale je "len" obyčajným rozprávkovým príbehom o sile, odvahe, láske a statočnosti. A to mi bohato stačilo. Prvá polovica filmu sa sústreďuje najmä na vykreslenie vzťahu hlavného hrdinu a koňa Joeyho a keby nebol každý obraz v nej tak spielbergovsky precítený, zrejme by ma dramatické okamihy vo vojne nezasiahli. Spielberg je génius. Presne vie, kde pridať a kde ubrať, aby sa vyhol prehnanému sentimentu a zároveň dokáže každej dôležitej scéne vdýchnuť závan osudovosti. Emócie samotné vyrážajú najmä z úchvatnej kamery, ktorá snímala koňa a "jeho prežívanie" z tých správnych uhlov (kamera mi celkovo pripomenula veľké americké klasiky). John Williams opäť stvoril nebesky povznášajúci soundtrack, Jeremy Irvine mi neprekážal a celkovo ma film dojal a pohladil - a to je to najdôležitejšie. War Horse má jedinú smolu - vznikol v modernej dobe, nasýtenej nolanovským precíznym chladom, a preto jeho ľudskosť a rozprávkovú symboliku málokto ocení. Odpady sú irelevantné a zaujaté. Aj keď je pre niekoho obsahovo nereálny a metaforický, stále si udržuje punc filmárskej kvality. Navyše z neho cítiť Spielbergovu lásku k filmu, čo mi napríklad v jeho Tintinových dobrodružstvách chýbalo. A chcem minimálne nomináciu za "herecký" výkon Joeyho :-)
Apokalyptická vízia v umeleckom rúchu, ktorá mi sprostredkovala neuveriteľný emocionálny zážitok. Obraz prvej dejovej línie, sústreďujúci sa na rodiaci sa vzťah medzi mužom a ženou, je dokonale podtrhnutý celosvetovou krízou galaktických rozmerov. Otázne je, či ide - ako máme možnosť vidieť v súčasnosti - o krízu ekonomickú, finančnú alebo o krízu morálnu a duchovnú. Dajú sa od seba vyčleniť? Perfect Sense je NAJ-dôležitejší film, aký v tomto roku vznikol, ťažiaci z aktuálnych svetových problémov, spracovaný opojným umeleckým spôsobom. Jemne poetický, myšlienkovo bohatý a transcendentálny, hudobne prekrásny a melancholický. Filmový skvost, ktorý nevylučuje možnosť hlbokého mravného úpadku, po ktorom bude ľudstvo schopné vstať z popola a začať žiť plnohodnotnejšie. Eva Green a Ewan McGregor boli v romantickej polohe viac než dôveryhodní a záverečná scéna je tým najkrajším možným vyvrcholením, plným nádeje a porozumenia.
Spočiatku som si myslela, že súzvuk žánrov komédia/romantický ma dnes už nemôže ničím prekvapiť a že pôjde o ďalší rutinný vzťahový "prepletenec" bez štipky inovácie. Po niekoľkých minútach sa však moje obavy rozplynuli, za čo ďakujem najmä perfektnému hereckému zhromaždeniu. Stále platí, že súhra hereckého talentu dokáže pozdvihnúť aj menej objavný námet a udržať pozornosť diváka. Nesmierne ma zaujal sukničkársky Ryan Gosling s pozdvihnutým obočím a veľavýznamným pohľadom mestského sexsymbola, rovnako i fyzická premena zanedbaného Stevea Carella, spojená s množstvom nápaditých sekvencií a tiež musím pochváliť Julianne Moore, Emmu Stone alebo sexuchtivú Marisu Tomei. Aj pri tom neuveriteľne veľkom počte lepších a horších partnerských malicherností, dokážu scenáristi ešte stále vyprodukovať nenáročnú, zábavnú a inteligentnú filmovú romantiku.
Bála som sa toho, že si v Almodóvarovej filmografii nenájdem jediný film, ktorý by ma bavil. Toto je nielenže film, ktorý ma bavil, ale je to film natoľko provokatívny, odvážny či atypický, že mi pri pohľade na záhadného Banderasa, pozbaveného zmyslu pre ľudskú súdnosť, behal mráz po tele. Sexuálne odviazaný, herecky unikátny, psychologicky vycibrený klenot, spracúvajúci tematiku večnej túžby ľudí prekročiť vlastný tieň, ktorým pri dosahovaní oslobodzujúceho potešenia z pomsty nestojí v ceste absolútne nič. Zvrhlý, nebezpečný, no bravúrny film od režiséra, ktorého svojský štýl mi doteraz nič nehovoril.
Moneyball je presne ten typ filmu, ktorý je zahladený do seba a nejaký kontakt s divákom mu je úplne ľahostajný. Samozrejme, filmársky dobre zvládnuté, scenár si odpúšťa akékoľvek záchvevy osudových momentov a v podstate si nedokážem vybaviť jedinú silnú scénu, ktorá by ma "odrovnala". Chladný nenápadný životopisný hit, neschopný ukryť svoj zámer okúzliť akademickú pôdu, čo charakterizovalo aj minuloročnú Kráľovu reč, no tá ma aspoň pohltila. Brad Pitt však hrá výborne. Súhlasím s Pomovou pripomienkou: keby scenár situovali do prostredia natáčania filmov, nadchlo by ma to určite viac.
Prvé pozretie u mňa zaznamenalo menšie sklamanie, pretože ma značne iritovalo prehnane tmavé obrazové zafarbenie, ktoré neumožňuje hlbšie vnímať jednotlivé detaily a dosť pomalý rozbeh v prvej polhodinke. Po viacerých pozretiach sa však tieto pripomienky vytrácajú a konečne sa dokážem odosobniť od úžasného fantastického dobrodružstva prvých dielov a oceniť aj Yatesove komorné predispozície. S Harrym som rástla, znamená pre mňa veľa, a preto ho posudzujem značne nostalgicky. Táto posledná časť je druhým najlepším Potterom (po 3 - Väzeň z Azkabanu) , ktorá disponuje znamenitým súbojom medzi dobrom a zlom, tradične vynikajúcimi hercami, geniálnou hudbou Alexandra Desplate (dominujú "Statues" a "Severus and Lily"), brilantnou - a dovolím si tvrdiť aj najsilnejšou z potterovskej série - scénou Snapeovho "odhalenia", ktorá oplýva neskutočným emocionálnym rozmerom. Harry Potter je sériou plnou jasných osobnostných čŕt (dobrí a zlí), ale Rowlingová nezabudla ani na psychologický aspekt a vytvorila fenomenálne konfliktnú postavu (Snape), zmietanú vlastnými vnútornými rozpormi. A navyše, Potter celé roky vzniká pod záštitou filmárskych profíkov, preto ide jednoznačne o najfantastickejšiu (odhliadnuc, samozrejme, od Pána prsteňov) sériu posledných rokov.
Hravé, maximálne príjemné retro v hrejivom duchu 80.rokov, vkusne spájajúce prvky nadhľadu, jednoduchosti v otázkach životných hodnôt a vymakané robotické zápasy. A všetko s mierou, láskavým humorom a vyváženou akciou, pri ktorej mi ústredný robot zďaleka nebol ukradnutý + výborný Hackman a ešte lepší Goyo. Veľmi si tiež cením, že z filmu ako celku vyžaruje nadšenie a sviežosť, vďaka čomu tak zbožňujem prvých Bayových Transformerov. Kritické ovácie ma míňajú oblúkom. Pohladilo ma to podstatne viac ako odmerané hitovky "The Source Code" a "Limitless". Keď som tam dala 4*, tak tu si s radosťou pridám.
Odmysliac si Jane Eyre alebo Harryho Pottera, ide pre mňa zatiaľ o najväčšie prekvapenie roka. Tak ľudsky napísaný a zrežírovaný kúsok som nevidela už večnosť. Príbeh - vkusne a precízne zaaranžovaný do Ameriky, sužovanej rasovou neznášanlivosťou - umocnený vynikajúcim hereckým ansáblom (Emma Stone, Viola Davis,...), ktorý korunuje dokonale odporná Bryce Dallas Howard. Už dlho som nenahliadla do tohto cukrového amerického života, lemovaného peknými domčekmi, skrývajúcich pokrytecké vzťahy a falošné priateľstvá. Úchvatná dobová atmosféra, skvelo napísané postavy, z ktorých vás každá istým spôsobom strhne, množstvo emocionálnych scén či prekrásna obrazová estetika. Už som prestávala veriť, že v dnešnej cynickej dobe, plnej odosobnených chladných scenárov, niekto natočí niečo tak odzbrojujúco krásne a ľudské.
Zemeckisovská hravosť v temných farbách spletitého film-noiru? Technológia, ktorá vzkriesila legendárne kreslené postavičky, vyráža dych aj v súčasnosti a filmu nechýba brilantne vyvážená kompozícia tajuplnosti, záhady, nevšednosti a zábavy v scenáristických kulisách starých nezabudnuteľných čierno-bielych gangsteriek. Pestrý svet "Kreslounova" a Zemeckisovu nápaditú réžiu sa nedá nemilovať.
Na jeden film s obmedzeným časovým rozsahom chcú toho riešiť akosi veľa - divák sa dočká klasickej manželskej schémy, neba a pekla, dokonca i prevteľovania! Hinduisticko-kresťanský zmätok v obrazovo nádhernom kabáte s natoľko sentimentálne plačlivým scenárom, že ohromí svojím kalkulom a neúprimnosťou. Robina Williamsa mám rada, ale tu bol všetkým, len nie po uši zamilovaným manželom - ešte som nevidela, aby nejaký herec tak nešikovne zobrazoval emócie či city vo filme, ktorý si to vyžaduje. Pre niekoho to bude film plný krásy, farieb a emócií, na mňa bolo tých litrov cukru až príliš.
Asi najlepší thriler s nálepkou mysteriózny, aký som v poslednom období videla. Pekelne odporná a zároveň vynikajúco zvolená ústredná hrdinka Isabelle Fuhrman (z ktorej celkom oprávnene behá mráz po chrbte), rovnako skvelá je tiež Vera Farmiga, rutinný scenár neberiem do úvahy, pretože tieto "obohraté" thrilery dokážu baviť aj napriek tomu, že nie sú originálne. Vyhovovala mi dvojhodinová dĺžka, pretože obyčajne sú tieto filmy otrasne zostrihané a zrýchlené a divák pomaly nemá čas vychutnať si napínavý dej. V tomto prípade ide však o remeselne veľmi zručnú snímku s perfektnou kamerou, mrazivou atmosférou a pútavými scénami.
Majstrovský epos Terrenca Malicka, ktorý tak, ako mnoho pred alebo po ňom, zobrazuje hrôzy, šialenstvo a utrpenie, ktoré so sebou prináša akákoľvek vojna. Prekrásna kamera, prekrásna meditácia, týkajúca sa vnútorných osobných postojov k celej vojnovej mašinérii. Malick má pred ostatnými navrch vďaka jednému prostému dôvodu. Takmer všetky vojnové filmy prinášajú akčný hollywoodský drajv, no Tenká červená línia je jedinou snímkou, ktorá takým intímnym duchovným "malickovským" spôsobom rozrýva vnútorný pokoj a harmóniu vojakov čoby obyčajných ľudí, strácajúcich ideu humánnosti, morálky či rešpektovania ľudského života ako toho najväčšieho daru. Malick opäť siaha k princípom dobra, lásky, spravodlivosti, bezmedznej viery v Neho. A podľa mňa patrí k najviac nedoceneným režisérom súčasnosti. ,,Musí trpieť človek, ktorý miluje dobro?" PS: Porovnávanie úrovne kvality s Vojakom Ryanom považujem za bezvýznamné. Oba filmy sú podané svojsky, nenapodobiteľne tak ako sú Malick a Spielberg silne individualistické osobnosti.
Pôsobivá sonda do nežnej ženskej duše, poznačenej neopätovanými citmi v pôvabnej zmesi juhokórejských prísad. Že večne omieľané klišé nemôže fungovať? Časové paradoxy a prelievanie udalostí nám môže pripomínať úlomky z mnohých iných filmov, spracúvajúcich tematiku sci-fi s poriadnou dávkou efektnej pompéznosti, ale fakt je, že namiešať kokteil, pozostávajúci z umeleckých ingrediencií (krásna hudba, ukážková osobnostná mravnosť, zlom nedotknuté charaktery postáv,...) dokážu iba juhokórejskí majstri. Cíti sa aj niekto iný okrem mňa po zhliadnutí ich filmov vnútorne oddýchnutý?
Emma je austenovským zosobnením ženskej vnímavosti, vynaliezavosti, vnútornej hĺbky (navzdory obmedzeným konvenciám), slovnej obratnosti a osobnostného vyžarovania. Zo všetkých sfilmovaných austenoviek sála nenapodobiteľná atmosféra podtrhnutá nežným vzájomným doberaním, priliehavou iróniou, ktorá však nie je krutá a nenávistná, ale citlivá a láskavá. Brilantná Romola Garai vdýchla svojej bystrej Emme svieži dobrosrdečný podtón a jej vznetlivé emócie a citové rozpoloženia som s ňou intenzívne prežívala. Výborný herecký casting, okúzľujúce lokácie anglického vidieku, romantická hudba, záplava ľúbostných pochabostí a nedorozumení v ďalšom vydarenom spracovaní románu Jane Austen. Na tieto filmy a minisérie by som sa vedela dívať donekonečna. Mimoriadne krásne zobrazenie nevinnej dievčenskej bezprostrednosti. Dokáže ešte niekto po Jane Austen tak pútavo vykresliť stavbu ľudskej roztopašnosti, dôvtipu a ušľachtilosti?!
Ďalšia varovná agitka do zbierky poučných a zároveň úchvatných dokumentárnych cyklov. Symbióza obrazu a hudby spôsobuje príjemné mrazenie a ideové vyznenie diváka prinúti zamyslieť sa nad našou krehkou existenciou, ktorá je podriadená silnejším zákonom prírody. Inak značne ma iritoval rozprávač Svěrák a dosť ľutujem, že som to nevidela v origináli. Odhliadnuc od toho, strhlo ma to, aj keď sa nemôžem zbaviť dojmu, že EARTH čoby duchovnejší a dojímavejší dokumentárny zázrak, už v mojich očiach nič neprekoná.
Pekné ľudské myšlienky lemované artovou nudou. Pri podobných filmoch ma vždy sprevádzajú rozporuplné pocity - "zaujímavé posolstvo vs. monotónne pojatie". Takto mi to z úcty k umeniu Kurosawy vychádza tak na 3 hviezdičky a tiež musím priznať, že som netrpela tak ako pri Rašomon-ovi.
Ak už pre nič iné, tak pre tú božskú kamerovú scénu so strateným lístkom, povievajúcim cez zasneženú krajinu, ktorá ma úplne odzbrojila. Vizuálne natoľko luxusný a čarokrásny animák, že výhrady voči infantilnému deju sa strácajú kamsi za zasnežený horizont.
Aj bez možnosti vidieť to v 3D technológii, ma detailné zábery na vrak Titanicu zaujali a obdivujem, kam všade sa dá zájsť s využitím moderných technológií. Mohli by sme vidieť tento sto rokov pochovaný vrak bez dnešných fascinujúcich možností? Bill Paxton sa nezdržal niekoľkých moralizujúcich fráz, ale nevyčítam mu to, viem si predstaviť, že keby som bola tak blízko tej najúchvatnejšej lode, zapôsobilo by to na mňa rovnako.
Mníchov sa mi hodnotí ťažko. Ak by som sa mala sústrediť na dejovú zložku a zamerať sa na všetky tie hmlisté postavy, ktoré sa mihajú pred kamerou, tak musím podotknúť, že mi množstvo obsahových nadväzností, slučiek či dialogických perličiek uniklo skôr, než som ich vôbec stihla vstrebať. Spielberg ochladol a Mníchov natočil pre politických intelektuálov, ktorí si vedia spojiť fakty a vyznajú sa v problematike palestínskych teroristov. Pre laikov - teda aj mňa - je to chvíľami nestráviteľné. Prečo teda 4*? Som prekvapená, ale aj takto nezrozumiteľný a chaotický film ma ani chvíľu nenudil a syrová atmosféra alebo celkový chlad bez amerických prikrášlovačiek ma vonkoncom nenechali chladnou. Hoci je Mníchov len politickou výpoveďou a nemá srdce, mám pocit, že moje hodnotenie na hranici 3-4 hviezdičiek je z hľadiska dôležitosti príbehu úplne irelevantné a nepodstatné.
Škoda toho prečudesného konca, kedy sa cynický zloduch Crowe k predchádzajúcemu deju zachoval úplne iracionálne, ale odmysliac si tento drobný nedostatok, mohla by som hrdo prehlásiť, že ide o prvý western, pri ktorom tých päť hviezdičiek naozaj zodpovedá mojim dojmom. Crowe a Bale sú maximálne úžasní a ich cesta divokým západom, okorenená vzájomnou hašterivosťou či nevľúdnymi pohľadmi, ma bavila od začiatku do konca a ani na chvíľu som nepocítila závan nudy. Česť predlhým naťahovaným leonovkám, ale pravdou je, že mi tento perfektný chytrý kúsok do siene westernov ulahodil omnoho viac.
Moje komentáře
Candy (2006)
Dve zúfalé ľudské individuality v strhujúcej lovestory, ktorá sa nevyhla depresívnemu nahliadnutiu do vnútra, poznačeného nepriaznivými okolnosťami. Na drogovo ladených snímkach ma vždy zaujíma najmä pitvanie ľudskej psychiky a hľadanie možných príčin, prečo sa konkrétne osoby uchýlia k takému sebadeštruktívnemu konaniu. Candy nenásilným spôsobom ponúka kľúč k pochopeniu zložitých myšlienkových pochodov najmä ženskej hrdinky a jej správanie nemá len prvoplánové pohnútky. Nie je to síce nadčasové, osobito podané dielo typu Requiem for a dream, len "obyčajný" tragicko-romantický príbeh zasadený do života dvoch skľúčených bytostí. Abbie Cornish sa predviedla v najlepšom svetle a Heath Ledger opäť dokázal, že svet prišiel o výnimočného herca.
Nákaza (2011)
Mala som možnosť vidieť v krátkom časovom intervale dva filmy roku 2011, spracúvajúcich námet celosvetového vírusu, ktorý nekompromisne zasiahne všetky vrstvy obyvateľstva: Perfect Sense a Contagion. A na základe dojmov, pocitov či emócií sa jednoznačne prikláňam k prvému menovanému. Viac ako plnohodnotným filmom je Contagion skôr dokumentárnym zhrnutím náhlych dôsledkov, rozhodnutí a možností, ako predísť bezprostrednej katastrofe. Soderbergh sa opäť nehrá na veľké umenie a postavy sú len nastrčené figúrky, nie dejové charakterové postavy. Film, ktorý sa zaoberá globálnou epidémiou bez toho, aby vo mne vyvolal čo len jedinú emóciu a namiesto začlenenia sa do príbehu, sa ma snaží uchlácholiť decentne nezaujatým postojom k problému v jeho obrovskej závažnosti, si z môjho pohľadu viac než 3 hviezdy nezaslúži. Chválim hordu hereckých hviezd, ktoré som si užila, skvelú elektronickú hudbu a vysvetľujúci, aj keď neprimerane skratkovitý koniec.
Barbar Conan (2011)
Výsmech filmovému umeniu a rovnako i filmovej zábave. Film bez jedinej silnej scény, bez jedinej iskry filmárskeho nadšenia, bez jedinej štipky režisérskeho talentu. Barbar Conan je len efektnou tupou fantasy, ktorá skĺzla do samoúčelného odporného násilia a z hlavného hrdinu urobila zvráteného úchylného a najmä nesympatického zabijaka. Neviem, či je to nejaký nový trend nasadzovať do popcorňákov nie charizmatických hercov, ale módnych playboyov s mega fotogenickými tendenciami. Samozrejme, akčným béčkam 80.rokov tiež kraľovali tieto typy, no aj taký nesmrteľný Lundgren bol zábavnejšou kreatúrou než Momoa. Ovplyvnená bezútešným príbehom a zhnusená z hektolitrov zbytočnej krvi, som dospela k záveru, že Nispel nemá rád filmy a pojmom ako napätie, dobrodružstvo, gradácia, emócie a dej vonkoncom nerozumie.
Drive (2011)
Rozmýšľam nad tým, čo tejto gangsterke dodávalo takú silu a pôsobivosť napriek tomu, že násilie v nej je brutálne a neľútostné. Celkový kontrast, pozostávajúci z poetických a zároveň chladnokrvných aspektov, mi pripomenul rukopisy hneď dvoch tvorcov - a neprekvapilo by ma, keby režisér čerpal inšpiráciu od De Palmu a Lyncha. Môže aj kriminálka skĺbiť umelecké prvky a pozostávať z koláže viacerých žánrov bez toho, aby to pôsobilo roztrieštene? Drive je artovým thrilerom, aké dnes točí už len Tarantino s poriadnou dávkou vizuálnej atraktívnosti, originality a režisérskeho perfekcionizmu. Hypnotický, drsný, pomalý, romantický, snovou hudbou pripomínajúci psychologické kúsky Davida Lyncha - náznaky Badalamentiho hudby sú viac než očividné. V súčasnej hollywoodskej produkcii jednoznačný nadštandard a dôkaz toho, že stále existujú tvorcovia, ktorí sa nenechajú zmiesť vlnou povrchnej bezobsažnej zábavy.
Chicago (2002)
Chicago síce nie je obsahovo natoľko úchvatné, emocionálne a načinčané ako Moulin Rouge, no je dokonalé v iných aspektoch aj napriek tomu, že motivácie a konania postáv zostávajú v rovine povrchnosti a pretvárky. Práve to drsné vystihnutie obdobia, práve to odmerané pojatie príbehu dodáva snímke osobité kúzlo. A emócie nečerpá z chladného príbehu, v ktorom sú postavy divákovi úplne ukradnuté, ale z tých strhujúcich vášnivých choreografií, plných zvodného podmanivého jazzu. Famózne elegantný, oduševnený muzikál a jeden z mála filmov, pri ktorom mi nevadí, že som s hlavnými postavami nebola stotožnená.
Bůh masakru (2011)
Delikatesa! V kontexte k ťažkým filmov od Polanskiho som od Carnage očakávala, že pôjde o prepis sofistikovaného a depresívneho filmu "Kto sa bojí Virginie Woolfovej", ale mýlila som sa. Toto zďaleka nie je tak morbídne a patetické. Na týchto ukecaných komických konverzačkách najviac milujem to, ako dokážu herci svoje postavy precítiť a z prvotnej atmosféry dobrosrdečnosti a falošnej láskavosti im dodať rozmer extrémnej vnútornej nevyrovnanosti a mimoriadneho afektu. A to behom jednej hodiny v jednej miestnosti, sústreďujúcej sa na vyplavovanie vecí, ktoré sú v nich zakorenené a ktoré ich ťažia. Ironické, trefné, absurdné a pekelne zábavné! Ignorácia za scenár v rámci nominácii mi je nejasná. Z hereckých účastníkov potešili všetci - každému sa ušiel nejaký ten scenáristický bonbónik, ktorý ma odrovnal, no vyzdvihnúť musím Christopha Waltza, ktorý je jedným z najlepších hercov súčasnosti a zároveň novodobým De Nirom - kamenný v tvári, sarkastický, odmeraný a jednoducho nenapodobiteľný. Smiala som sa celú hodinu a nemohla prestať.
Sběratel kostí (1999)
70%. Chvíľami príjemne napínavý a mrazivý, chvíľami nechcene smiešny (koniec) a zábavný, čo o stupeň zráža jeho depresívnu atmosféru, nesúcu sa celým filmom. Rada sa vyžívam v mysli psychicky nevyrovnaných vrahov, a preto mi tieto psychologické thrilery vždy urobia radosť - aj keď, mainstreamy 90. rokov - Mlčanie jahniat a Sedem už v tomto žánri nikdy nič neprekoná. Obzvlášť musím podotknúť, že zatiaľ čo v Sedem bol hlavný záporák (Kevin Spacey) charizmatickou, dokonale premyslenou a prehnitou postavou, ktorá nad svojimi protivníkmi nekompromisne zvíťazila, v Zberateľovi kostí vrah zďaleka nebol tak cynický, chytrý a inteligentný. Avšak, nenudila som sa, a preto nižšie s hodnotením nejdem.
The Artist (2011)
The Artist je vzdaním holdu nemým filmom 20.rokov, ktoré sa vo svojej dobe tešili zástupu milovníkov. Velenie však prebrala zvuková technika a nemé filmy nekompromisne upadli do zabudnutia. Tento film ma preniesol do doby v Hollywoode, kedy táto obrovská zmena zasiahla nielen filmový priemysel, ale aj život slávneho Georgea Valentina, ktorému sa život rozpadol v jednej jedinej sekunde. V stupňujúcich intervaloch s nádychom tragédie je tu vynikajúcim spôsobom zobrazené jeho vnútorné rozpoloženie a neschopnosť prispôsobiť sa novým zmenám. Vážim si tento film, jeho posolstvo, skvelých hercov a najmä tú príjemnú atmosféru vekov minulých. A záverečnú tanečnú pasáž a lá Singing in the Rain som si pustila trikrát za sebou - grandiózna!
Kovbojové a vetřelci (2011)
Veľmi ambiciózny a sľubný projekt, ktorý nakoniec rozbila žánrová nekompaktnosť. Zatiaľ čo vo westerne "Zabitie Jesseho Jamesa..." poeticko-duchovný motív zapasoval a úplne jednoducho splynul s obrázkami neľútostných zabijakov, tu spojenie žánrov scifi/western nefunguje ani náhodou (a to sa experimentom nevyhýbam). Mohla z toho vzísť vynikajúca komorná dráma - vzťahy medzi postavami sú zo začiatku vynikajúco zadefinované a rovnako i napínavé mimozemské dobrodružstvo. Najviac ma iritoval bláznivý prechod od dobre zabehnutej westernovej konverzačky k bezduchej vyvražďovačke bez jedinej, vkusne naaranžovanej vizuálnej scény. Nechápem, ako to mohli tvorcovia tak pokaziť a pripraviť divákom ďalšiu porciu nezmyselnej zábavy. Pri väčšej snahe mohlo ísť o skvelý hororový zážitok na štýl Votrelca - čo ma pri pohľade na tú áčkovú produkciu (Spielberg, Howard) fakt mrzí. PS: Tvorcovia sa vyjadrili, že sa pri tvorení emzákov inšpirovali votrelcom a predátorom?! Minimálne hlavu by si mali dať transplantovať. Neuveriteľné, že monštrá spred dvadsiatich rokov vyzerali desivejšie, hrôzostrašnejšie než tie súčasné predigitalizované!
Válečný kůň (2011)
Spielberg je majstrom rozprávania príbehov a z môjho osobného piedestálu ho nikdy nezvrhnem. War Horse nie je žiadnym monumentálnym vojnovým filmom, ktorý by sa snažil pojať šialenstvo vojny syrovým realistickým spôsobom na štýl Vojaka Ryana, ale je "len" obyčajným rozprávkovým príbehom o sile, odvahe, láske a statočnosti. A to mi bohato stačilo. Prvá polovica filmu sa sústreďuje najmä na vykreslenie vzťahu hlavného hrdinu a koňa Joeyho a keby nebol každý obraz v nej tak spielbergovsky precítený, zrejme by ma dramatické okamihy vo vojne nezasiahli. Spielberg je génius. Presne vie, kde pridať a kde ubrať, aby sa vyhol prehnanému sentimentu a zároveň dokáže každej dôležitej scéne vdýchnuť závan osudovosti. Emócie samotné vyrážajú najmä z úchvatnej kamery, ktorá snímala koňa a "jeho prežívanie" z tých správnych uhlov (kamera mi celkovo pripomenula veľké americké klasiky). John Williams opäť stvoril nebesky povznášajúci soundtrack, Jeremy Irvine mi neprekážal a celkovo ma film dojal a pohladil - a to je to najdôležitejšie. War Horse má jedinú smolu - vznikol v modernej dobe, nasýtenej nolanovským precíznym chladom, a preto jeho ľudskosť a rozprávkovú symboliku málokto ocení. Odpady sú irelevantné a zaujaté. Aj keď je pre niekoho obsahovo nereálny a metaforický, stále si udržuje punc filmárskej kvality. Navyše z neho cítiť Spielbergovu lásku k filmu, čo mi napríklad v jeho Tintinových dobrodružstvách chýbalo. A chcem minimálne nomináciu za "herecký" výkon Joeyho :-)
Perfect Sense (2011)
Apokalyptická vízia v umeleckom rúchu, ktorá mi sprostredkovala neuveriteľný emocionálny zážitok. Obraz prvej dejovej línie, sústreďujúci sa na rodiaci sa vzťah medzi mužom a ženou, je dokonale podtrhnutý celosvetovou krízou galaktických rozmerov. Otázne je, či ide - ako máme možnosť vidieť v súčasnosti - o krízu ekonomickú, finančnú alebo o krízu morálnu a duchovnú. Dajú sa od seba vyčleniť? Perfect Sense je NAJ-dôležitejší film, aký v tomto roku vznikol, ťažiaci z aktuálnych svetových problémov, spracovaný opojným umeleckým spôsobom. Jemne poetický, myšlienkovo bohatý a transcendentálny, hudobne prekrásny a melancholický. Filmový skvost, ktorý nevylučuje možnosť hlbokého mravného úpadku, po ktorom bude ľudstvo schopné vstať z popola a začať žiť plnohodnotnejšie. Eva Green a Ewan McGregor boli v romantickej polohe viac než dôveryhodní a záverečná scéna je tým najkrajším možným vyvrcholením, plným nádeje a porozumenia.
Bláznivá, zatracená láska (2011)
Spočiatku som si myslela, že súzvuk žánrov komédia/romantický ma dnes už nemôže ničím prekvapiť a že pôjde o ďalší rutinný vzťahový "prepletenec" bez štipky inovácie. Po niekoľkých minútach sa však moje obavy rozplynuli, za čo ďakujem najmä perfektnému hereckému zhromaždeniu. Stále platí, že súhra hereckého talentu dokáže pozdvihnúť aj menej objavný námet a udržať pozornosť diváka. Nesmierne ma zaujal sukničkársky Ryan Gosling s pozdvihnutým obočím a veľavýznamným pohľadom mestského sexsymbola, rovnako i fyzická premena zanedbaného Stevea Carella, spojená s množstvom nápaditých sekvencií a tiež musím pochváliť Julianne Moore, Emmu Stone alebo sexuchtivú Marisu Tomei. Aj pri tom neuveriteľne veľkom počte lepších a horších partnerských malicherností, dokážu scenáristi ešte stále vyprodukovať nenáročnú, zábavnú a inteligentnú filmovú romantiku.
Kůže, kterou nosím (2011)
Bála som sa toho, že si v Almodóvarovej filmografii nenájdem jediný film, ktorý by ma bavil. Toto je nielenže film, ktorý ma bavil, ale je to film natoľko provokatívny, odvážny či atypický, že mi pri pohľade na záhadného Banderasa, pozbaveného zmyslu pre ľudskú súdnosť, behal mráz po tele. Sexuálne odviazaný, herecky unikátny, psychologicky vycibrený klenot, spracúvajúci tematiku večnej túžby ľudí prekročiť vlastný tieň, ktorým pri dosahovaní oslobodzujúceho potešenia z pomsty nestojí v ceste absolútne nič. Zvrhlý, nebezpečný, no bravúrny film od režiséra, ktorého svojský štýl mi doteraz nič nehovoril.
Moneyball (2011)
Moneyball je presne ten typ filmu, ktorý je zahladený do seba a nejaký kontakt s divákom mu je úplne ľahostajný. Samozrejme, filmársky dobre zvládnuté, scenár si odpúšťa akékoľvek záchvevy osudových momentov a v podstate si nedokážem vybaviť jedinú silnú scénu, ktorá by ma "odrovnala". Chladný nenápadný životopisný hit, neschopný ukryť svoj zámer okúzliť akademickú pôdu, čo charakterizovalo aj minuloročnú Kráľovu reč, no tá ma aspoň pohltila. Brad Pitt však hrá výborne. Súhlasím s Pomovou pripomienkou: keby scenár situovali do prostredia natáčania filmov, nadchlo by ma to určite viac.
Harry Potter a Relikvie smrti - část 2 (2011)
Prvé pozretie u mňa zaznamenalo menšie sklamanie, pretože ma značne iritovalo prehnane tmavé obrazové zafarbenie, ktoré neumožňuje hlbšie vnímať jednotlivé detaily a dosť pomalý rozbeh v prvej polhodinke. Po viacerých pozretiach sa však tieto pripomienky vytrácajú a konečne sa dokážem odosobniť od úžasného fantastického dobrodružstva prvých dielov a oceniť aj Yatesove komorné predispozície. S Harrym som rástla, znamená pre mňa veľa, a preto ho posudzujem značne nostalgicky. Táto posledná časť je druhým najlepším Potterom (po 3 - Väzeň z Azkabanu) , ktorá disponuje znamenitým súbojom medzi dobrom a zlom, tradične vynikajúcimi hercami, geniálnou hudbou Alexandra Desplate (dominujú "Statues" a "Severus and Lily"), brilantnou - a dovolím si tvrdiť aj najsilnejšou z potterovskej série - scénou Snapeovho "odhalenia", ktorá oplýva neskutočným emocionálnym rozmerom. Harry Potter je sériou plnou jasných osobnostných čŕt (dobrí a zlí), ale Rowlingová nezabudla ani na psychologický aspekt a vytvorila fenomenálne konfliktnú postavu (Snape), zmietanú vlastnými vnútornými rozpormi. A navyše, Potter celé roky vzniká pod záštitou filmárskych profíkov, preto ide jednoznačne o najfantastickejšiu (odhliadnuc, samozrejme, od Pána prsteňov) sériu posledných rokov.
Ocelová pěst (2011)
Hravé, maximálne príjemné retro v hrejivom duchu 80.rokov, vkusne spájajúce prvky nadhľadu, jednoduchosti v otázkach životných hodnôt a vymakané robotické zápasy. A všetko s mierou, láskavým humorom a vyváženou akciou, pri ktorej mi ústredný robot zďaleka nebol ukradnutý + výborný Hackman a ešte lepší Goyo. Veľmi si tiež cením, že z filmu ako celku vyžaruje nadšenie a sviežosť, vďaka čomu tak zbožňujem prvých Bayových Transformerov. Kritické ovácie ma míňajú oblúkom. Pohladilo ma to podstatne viac ako odmerané hitovky "The Source Code" a "Limitless". Keď som tam dala 4*, tak tu si s radosťou pridám.
Černobílý svět (2011)
Odmysliac si Jane Eyre alebo Harryho Pottera, ide pre mňa zatiaľ o najväčšie prekvapenie roka. Tak ľudsky napísaný a zrežírovaný kúsok som nevidela už večnosť. Príbeh - vkusne a precízne zaaranžovaný do Ameriky, sužovanej rasovou neznášanlivosťou - umocnený vynikajúcim hereckým ansáblom (Emma Stone, Viola Davis,...), ktorý korunuje dokonale odporná Bryce Dallas Howard. Už dlho som nenahliadla do tohto cukrového amerického života, lemovaného peknými domčekmi, skrývajúcich pokrytecké vzťahy a falošné priateľstvá. Úchvatná dobová atmosféra, skvelo napísané postavy, z ktorých vás každá istým spôsobom strhne, množstvo emocionálnych scén či prekrásna obrazová estetika. Už som prestávala veriť, že v dnešnej cynickej dobe, plnej odosobnených chladných scenárov, niekto natočí niečo tak odzbrojujúco krásne a ľudské.
Falešná hra s králíkem Rogerem (1988)
Zemeckisovská hravosť v temných farbách spletitého film-noiru? Technológia, ktorá vzkriesila legendárne kreslené postavičky, vyráža dych aj v súčasnosti a filmu nechýba brilantne vyvážená kompozícia tajuplnosti, záhady, nevšednosti a zábavy v scenáristických kulisách starých nezabudnuteľných čierno-bielych gangsteriek. Pestrý svet "Kreslounova" a Zemeckisovu nápaditú réžiu sa nedá nemilovať.
Jak přicházejí sny (1998)
Na jeden film s obmedzeným časovým rozsahom chcú toho riešiť akosi veľa - divák sa dočká klasickej manželskej schémy, neba a pekla, dokonca i prevteľovania! Hinduisticko-kresťanský zmätok v obrazovo nádhernom kabáte s natoľko sentimentálne plačlivým scenárom, že ohromí svojím kalkulom a neúprimnosťou. Robina Williamsa mám rada, ale tu bol všetkým, len nie po uši zamilovaným manželom - ešte som nevidela, aby nejaký herec tak nešikovne zobrazoval emócie či city vo filme, ktorý si to vyžaduje. Pre niekoho to bude film plný krásy, farieb a emócií, na mňa bolo tých litrov cukru až príliš.
Orphan (2009)
Asi najlepší thriler s nálepkou mysteriózny, aký som v poslednom období videla. Pekelne odporná a zároveň vynikajúco zvolená ústredná hrdinka Isabelle Fuhrman (z ktorej celkom oprávnene behá mráz po chrbte), rovnako skvelá je tiež Vera Farmiga, rutinný scenár neberiem do úvahy, pretože tieto "obohraté" thrilery dokážu baviť aj napriek tomu, že nie sú originálne. Vyhovovala mi dvojhodinová dĺžka, pretože obyčajne sú tieto filmy otrasne zostrihané a zrýchlené a divák pomaly nemá čas vychutnať si napínavý dej. V tomto prípade ide však o remeselne veľmi zručnú snímku s perfektnou kamerou, mrazivou atmosférou a pútavými scénami.
Tenká červená linie (1998)
Majstrovský epos Terrenca Malicka, ktorý tak, ako mnoho pred alebo po ňom, zobrazuje hrôzy, šialenstvo a utrpenie, ktoré so sebou prináša akákoľvek vojna. Prekrásna kamera, prekrásna meditácia, týkajúca sa vnútorných osobných postojov k celej vojnovej mašinérii. Malick má pred ostatnými navrch vďaka jednému prostému dôvodu. Takmer všetky vojnové filmy prinášajú akčný hollywoodský drajv, no Tenká červená línia je jedinou snímkou, ktorá takým intímnym duchovným "malickovským" spôsobom rozrýva vnútorný pokoj a harmóniu vojakov čoby obyčajných ľudí, strácajúcich ideu humánnosti, morálky či rešpektovania ľudského života ako toho najväčšieho daru. Malick opäť siaha k princípom dobra, lásky, spravodlivosti, bezmedznej viery v Neho. A podľa mňa patrí k najviac nedoceneným režisérom súčasnosti. ,,Musí trpieť človek, ktorý miluje dobro?" PS: Porovnávanie úrovne kvality s Vojakom Ryanom považujem za bezvýznamné. Oba filmy sú podané svojsky, nenapodobiteľne tak ako sú Malick a Spielberg silne individualistické osobnosti.
Donggam (2000)
Pôsobivá sonda do nežnej ženskej duše, poznačenej neopätovanými citmi v pôvabnej zmesi juhokórejských prísad. Že večne omieľané klišé nemôže fungovať? Časové paradoxy a prelievanie udalostí nám môže pripomínať úlomky z mnohých iných filmov, spracúvajúcich tematiku sci-fi s poriadnou dávkou efektnej pompéznosti, ale fakt je, že namiešať kokteil, pozostávajúci z umeleckých ingrediencií (krásna hudba, ukážková osobnostná mravnosť, zlom nedotknuté charaktery postáv,...) dokážu iba juhokórejskí majstri. Cíti sa aj niekto iný okrem mňa po zhliadnutí ich filmov vnútorne oddýchnutý?
Slečna Emma (TV seriál) (2009)
Emma je austenovským zosobnením ženskej vnímavosti, vynaliezavosti, vnútornej hĺbky (navzdory obmedzeným konvenciám), slovnej obratnosti a osobnostného vyžarovania. Zo všetkých sfilmovaných austenoviek sála nenapodobiteľná atmosféra podtrhnutá nežným vzájomným doberaním, priliehavou iróniou, ktorá však nie je krutá a nenávistná, ale citlivá a láskavá. Brilantná Romola Garai vdýchla svojej bystrej Emme svieži dobrosrdečný podtón a jej vznetlivé emócie a citové rozpoloženia som s ňou intenzívne prežívala. Výborný herecký casting, okúzľujúce lokácie anglického vidieku, romantická hudba, záplava ľúbostných pochabostí a nedorozumení v ďalšom vydarenom spracovaní románu Jane Austen. Na tieto filmy a minisérie by som sa vedela dívať donekonečna. Mimoriadne krásne zobrazenie nevinnej dievčenskej bezprostrednosti. Dokáže ešte niekto po Jane Austen tak pútavo vykresliť stavbu ľudskej roztopašnosti, dôvtipu a ušľachtilosti?!
Domov aneb Kam směřuje naše cesta (2009)
Ďalšia varovná agitka do zbierky poučných a zároveň úchvatných dokumentárnych cyklov. Symbióza obrazu a hudby spôsobuje príjemné mrazenie a ideové vyznenie diváka prinúti zamyslieť sa nad našou krehkou existenciou, ktorá je podriadená silnejším zákonom prírody. Inak značne ma iritoval rozprávač Svěrák a dosť ľutujem, že som to nevidela v origináli. Odhliadnuc od toho, strhlo ma to, aj keď sa nemôžem zbaviť dojmu, že EARTH čoby duchovnejší a dojímavejší dokumentárny zázrak, už v mojich očiach nič neprekoná.
Žít (1952)
Pekné ľudské myšlienky lemované artovou nudou. Pri podobných filmoch ma vždy sprevádzajú rozporuplné pocity - "zaujímavé posolstvo vs. monotónne pojatie". Takto mi to z úcty k umeniu Kurosawy vychádza tak na 3 hviezdičky a tiež musím priznať, že som netrpela tak ako pri Rašomon-ovi.
Polární expres (2004)
Ak už pre nič iné, tak pre tú božskú kamerovú scénu so strateným lístkom, povievajúcim cez zasneženú krajinu, ktorá ma úplne odzbrojila. Vizuálne natoľko luxusný a čarokrásny animák, že výhrady voči infantilnému deju sa strácajú kamsi za zasnežený horizont.
Tajemství Titaniku 3D (2003)
Aj bez možnosti vidieť to v 3D technológii, ma detailné zábery na vrak Titanicu zaujali a obdivujem, kam všade sa dá zájsť s využitím moderných technológií. Mohli by sme vidieť tento sto rokov pochovaný vrak bez dnešných fascinujúcich možností? Bill Paxton sa nezdržal niekoľkých moralizujúcich fráz, ale nevyčítam mu to, viem si predstaviť, že keby som bola tak blízko tej najúchvatnejšej lode, zapôsobilo by to na mňa rovnako.
Základní instinkt (1992)
Najgeniálnejší "ženský" psycháč s najsexi femme fatale v hollywoodskom filme. Je k tomu čo dodať? :)
Mnichov (2005)
Mníchov sa mi hodnotí ťažko. Ak by som sa mala sústrediť na dejovú zložku a zamerať sa na všetky tie hmlisté postavy, ktoré sa mihajú pred kamerou, tak musím podotknúť, že mi množstvo obsahových nadväzností, slučiek či dialogických perličiek uniklo skôr, než som ich vôbec stihla vstrebať. Spielberg ochladol a Mníchov natočil pre politických intelektuálov, ktorí si vedia spojiť fakty a vyznajú sa v problematike palestínskych teroristov. Pre laikov - teda aj mňa - je to chvíľami nestráviteľné. Prečo teda 4*? Som prekvapená, ale aj takto nezrozumiteľný a chaotický film ma ani chvíľu nenudil a syrová atmosféra alebo celkový chlad bez amerických prikrášlovačiek ma vonkoncom nenechali chladnou. Hoci je Mníchov len politickou výpoveďou a nemá srdce, mám pocit, že moje hodnotenie na hranici 3-4 hviezdičiek je z hľadiska dôležitosti príbehu úplne irelevantné a nepodstatné.
3:10 Vlak do Yumy (2007)
Škoda toho prečudesného konca, kedy sa cynický zloduch Crowe k predchádzajúcemu deju zachoval úplne iracionálne, ale odmysliac si tento drobný nedostatok, mohla by som hrdo prehlásiť, že ide o prvý western, pri ktorom tých päť hviezdičiek naozaj zodpovedá mojim dojmom. Crowe a Bale sú maximálne úžasní a ich cesta divokým západom, okorenená vzájomnou hašterivosťou či nevľúdnymi pohľadmi, ma bavila od začiatku do konca a ani na chvíľu som nepocítila závan nudy. Česť predlhým naťahovaným leonovkám, ale pravdou je, že mi tento perfektný chytrý kúsok do siene westernov ulahodil omnoho viac.