Adrian

Korejsky prispevok do skupiny vidlackych thrillerov pribehom rozhodne neprekvapi (hoc je udajne natoceny podla skutocnych udalosti, kedy v lete 2007 na juhu Korey vyse sedemdesiatrocny muz zavrazdil 4 zeny). Vidiecky vysinuty zabijak postupne mordujuci (nielen) zenske obete, ktore prichadzaju na jeho statok -> v jemnych obmenach tu uz toho bolo neurekom. Napriek tomu, to "ako" je ten pribeh podany, robi z Missing spolahlivo napatu jazdu od zaciatku do konca. Par jemnych variacii na urcite standartne situacie, dalsie natocene ako podla prirucky - vsetko presvedcivo podane a nekompromisne ficiace az do zaveru. Film, ktoreho cielom nie je preskakovat svoj zanrovy mantinel, ale naopak hrdo sa k nemu priznat a poctivo ho naplnit az po okraj. A to sa mu dari vrchovate. 90%

Viac ako pribeh samotny s povinnym postupnym davkovanim informacii s ohladom na sucasne postupy v tvorbe detektivnych thrillerov ma zas raz uputalo to korejske poskakovanie na hrane viacerych zanrov. V ramci korejskych historickych detektivnych thrillerov u mna stale vedie Blood rain / Blood tears, ale i Shadow Murders (originalny nazov filmu) dokazu strhnut zasluzene pozornost. 7/10

Krasne priestorova ukazka natahovanosti a zbytocnosti. A to i napriek dvom vydarenym forkom.

Velmi zaujimavy namet (dokument o chlapikovi, ktory takmer cely zivot studuje v jaskyniach netopiere), vykazujuci sviezi styl, sceny v jaskyni nadobudaju i vdaka pouzitej hudbe az nadpozemsky nadych. Nechyba aj humor a zapamatania hodny zaverecny zaber.

I vdaka stopazi osviezujuce stylisticke cvicenie... .

Zoe "Uma Thurman" Bell v pokracovani Kill Billa z opacneho konca (vzhladom na pritomny detsky element). OK, teraz bez flame-u :) . Ultralacny woman revenge flick so sympatickou stopazou a niektorymi echt vydarenymi ciernohumornymi akciami (Ted Raimi ma doteraz z toho v hlave gulas...). Jedna zo zdarilejsich "variacii na starsie a slavne predobrazy" (napr. v porovnani s nabubrelymi Hell Ride, som sa pri Angel Death bavil postatne castejsie) a zaroven vydareny predskokan Bitch slap :)

Trojzanrovy mix, v ktorom som mal asi to stastie, ze ako ustredny som si vybral tu romanticku liniu. Hlavne skrz nu som potom dostal pochutku, ktora ma smrnc, vyborny soundtrack (zeby variacia na 70´s dekadu?), bezproblemove a s lahkostou plynuce tempo (od Bournovky az po iskrive romanticke spickovanie v ramci suboja pohlavi), pricom pribeh vobec nie je zlozity (a mam pocit, ze to ani nebolo jeho umyslom). Gilroy sa pre mna profiluje popri scenaristickych pochutkach aj ako velmi sikovny reziser.

Usetrim si pismenkovanie a len dodavam, ze na toto som uz stary...pricom to co sa presne na tom pacilo tuto kolegovi, mna odpudzovalo.

Dalsi z "vaznych" filmov Dereka Yee (aka Tung-Shin Yee) vykreslujuci vycleneny a vlastnymi pravidlami sa vacsinou riadiaci mikrosvet v sirsom a preludnenom urbannom prostredi. Tentokrat sa vsak Derek vydava mimo svoju domovinu (Hongkong) a miestami sa to zial podpisuje aj na celkovom vyzneni filmu. Famozny One Nite in Mongkok a z velkej casti aj Protégé boli vdaka vybornej znalosti prostredia kompaktne zovrete (tak v pribehu ako i v style) a zanrove konvencie vyuzuivali v prospech osobitej vypovedi (hlavne Mongkok, Protégé bol v tomo smere uz ciastocne uvolneny). Shinjuku Incident predstavuje vsak opacny pristup. Velmi zaujimava a nedavna historia migracie Cinanov do Japonska je podavana takmer vylucne zanrovo, ako mix socialnej dramy a akcneho thrilleru. Navyse Derek experimentuje aj so zmenami stylu a nalad v ramci jednoho filmu. Stylom oddelene sekvencie sami o sebe funguju velmi dobre (korunou je zaverecna cca 20 minutovka - dokonale vygradovana a natocena) ovsem v ich nadvaznosti to miestami drhne. Bez povsimnutia nemoze ostat ani politicky podtext, zdoraznujuci ze aj napriek moralnej ambivalencii hlavnych postav a nelichotivej situacii v mainland China na konci min. storocia, v sucasnosti je uz krajina z viacerych symptomov "vyliecena" a predstavuje znova miesto, ktore sa o svoje "deti" vie a chce postarat. 7-8/10

Time is luck. -> Jedna z ustrednych viet, ktora emocne pohanala vo vire vzajomneho vztahu dve postavy z Miami Vice dostava v Public Enemies este vyraznejsie miesto. Temporytmus filmu je takmer vyhradne totiz determinovany skrz subjektivne vnimanie plynuceho toku casu hlavnymi postavami. Vysledkom toho je putavy paradox -> mame tu pribeh, ktory nie je pevne zovrety, ale skor pripomina spoza oparu prchave prebleskovanie sekvencii spomienok viacerych zucastnenych. Zaroven je pribeh az asketicky strohy -> emocii je tu takmer minimum, hlavne postavy sa takmer po cely cas filmu minaju a davkovanie informacii je vzdy zastavene v momente, kedy dalsie povedane by uz bolo prikraslovanim (t.j. esencia nutneho pre identifiakciu v deji je naplnena vzdy, ovsem za tuto hranicu do krajiny cisteho popisu film takmer nezachadza). A hoc film sa svojim umiestnenim v casopristore obtiera aj o Hollywood a jeho fabrikovane sny, svojim stylom (dig. kamera) neponuka divakovi ziadne vizualne trademarky toho obdobia (ci uz napodobnenim stylu nakrucania danej doby, alebo naopak priblizovanim sa k vizualnemu stylu gangsteriek odohravajucich sa v danej dobe). Nonsalantna atmosfera mimoakcnych sekvencii je vylucne sprostredkovana vybornou hudbou.