Beetie

Domov slečny Peregrinovej je miesto s takým obrovským potenciálom, že to mohol byť novodobý Rokfort, keby si na tom dali tvorcovia viac záležať. Vymyslieť tak úžasné miesto plné podivne nádherných detí a potom nám o nich nič nepovedať je priam rúhanie. Načo tam bolo potrebné pridávať ďalšie príšery? Ako keby deti s takými schopnosťami nemali už aj tak dosť náročný život. Oveľa zaujímavejšie by bolo sústrediť sa len na deti. Ako vyzerá ich život, keď sú dobrovoľne uväznení v jednom dni už desiatky rokov? Ako to prežíva slečna Peregrinová, ktorá vďaka svojej schopnosti navždy zostane slečna a nikdy nebude pani? A čo deti, ktoré nikdy nedospejú. Aký to má na ne dopad? Ako sa tam vôbec dostali? Kde sú ich rodičia? Nebolo by oveľa zaujímavejšie sledovať ako prebiehalo tehotenstvo ženy, ktorá čaká dieťa ľahšie ako vzduch. Taká scéna pôrodu, kde by sa čerstvý novorodenec vznášal nad vysilenou matkou len na pupočnej šnúre, by tento film razom preradila do iného žánru. Alebo scéna, kde sa chlapec hrá v márnici so svojimi bábkami. To by bolo už iné kafé a zrejme by to nebolo vhodné pre deti. Ale určite by to zanechalo väčší dopad ako toto. Najprv nejaký čas trvá, kým sa do sirotinca dopracujeme a keď sme už konečne tam, tak si ho celý len tak rýchlo prebehneme, len aby sme vzápätí utekali do epickej bitky, ktorú (zdá sa) musí mať teraz každý film. Prečo? Načo to bolo dobré. Iba čo to pokazilo atmosféru a nedozvedeli sme sa takmer nič o deťoch. Na úkor farebnosti, akcie a hluku. Keby bol ten film temnejší a šiel viac do hĺbky, tak z neho mohol byť ďalší nezabudnuteľný počin Tima Burtona. Takto mi to nedalo takmer nič, len veľa otázok a chuť prečítať si knihy.

Tvorcovia by skákali od radosti, keby ma videli ako to pozerám. Tento film som si vybrala na základe mojej novej filozofie náhodného výberu. Nevedela som o ňom vôbec nič. Nevedela som, kto tam hrá, o čom to je, kto to natočil, aký to je žáner. Jediné, čo som vedela vopred bol názov filmu a ten ma úspešne zmiatol. The Girl with All the Gifts? Jediné, čo ma napadlo bolo, že si idem pozrieť film o ďalšom super nadanom dievčati. V podstate som mala pravdu, ale to v akom svete sa to bude odohrávať som nemala najmenšieho tušenia a že ma to teda posadilo na zadok, keď som to zistila! Začalo to tak nevinne. Pár detí spútaných v kolieskových kreslách vyučuje Gemma Arterton grécke dejiny na vojenskej základni. Vojaci sa k nim správajú ako k najväčším zločincom a mne len nešlo do hlavy, čo také zlé tie deti spravili? Aké super schopnosti ovládajú? A oni boli len malí zombíci, ktorí si „prežrali cestu von“ z maminho brucha. Keď som zistila, že som si náhodným výberom pustila zombie horor, tak som to chcela vypnúť a počkať na nejakú spoločnosť, ale tak ma to vtiahlo, že zrazu bol koniec. A prišlo mi to ľúto, lebo s Melanie, slečnou Justineau a doktorkou Caldwellovou by som rada pobudla ešte nejaký čas. Našťastie je tento film natočený podľa knihy, takže hurá do kníhkupectva a vraciam sa naspäť do tej úžasne despotickej budúcnosti. „Are we alive? Yes. You're alive. Then why should it be us who die for you?“

Vravím frajerovi: "Škoda, že sa u nás takéto filmy točia raz za 10 rokov." A on mi odvetil, či náhodou nepreháňam?! Každopádne sme radi, že aj na Slovensku to ide.